AKO BOLO, ČO BOLO
V nitrianskom klube Fórum mladých odznela pozoruhodná debata. Na jej úvod historik Martin Lacko a právnik Michal Malatinský priblížili život a smrť veliteľa nitrianskej posádky podplukovníka Jána Šmigovského, ktorý odmietol odísť s nitrianskou posádkou do povstania. Jedni ho zvelebujú za to, že ostal verný vojenskej prísahe a prvej Slovenskej republike. Druhí ho odsudzujú, že svojím postojom poškodil povstanie.
Krátko predtým vystrieľali partizáni a vojaci v Ružomberku nemeckých vojakov a občanov nemeckej národnosti a neskôr aj nemeckých dôstojníkov a ich rodiny v Martine. Na Slovensko vstúpili so súhlasom slovenskej vlády nemecké vojská, ktoré odzbrojovali slovenské posádky. V Banskej Bystrici vyhlásili Československú republiku. V kritických chvíľach (vtedy ešte major) Šmigovský sľúbil vojakom, že ak zotrvajú na svojich miestach, nepustí Nemcov do kasární a nedovolí, aby ich odzbrojili. Keď nemeckí vojaci prišli do Nitry, dodržal slovo. Nemci namierili svoje delá a mínomety na kasárne. Šmigovského posádka namierila zbrane na Nemcov. Za takýchto okolností vyjednával ich veliteľ s nemeckým veliteľom. Po konzultáciách s Bratislavou a nemeckým velením ostala nitrianska posádka neodzbrojená.
Aká bola situácia inde? Odchod do povstania sa javil skôr ako útek. Velitelia si nedali ani tú námahu, aby po ceste oslobodili politických väzňov z leopoldovskej väznice. Nezničili ani muníciu a výzbroj, ktorú nevzali so sebou. Na piešťanskom letisku nechali všetky bojové lietadlá. Zo spomienok príslušníkov nemeckej skupiny Schill, ktorá povstanie potlačila, sa dozvedáme, že sa dozbrojovali v kasárňach, ktoré opustili slovenskí vojaci. Aj to hovorí o zmätku a nepripravenosti ozbrojeného vystúpenia. Aj neskorší veliteľ povstania podplukovník Golian mohol tesne pred začiatkom vojenskej akcie zo svojej pozície odvolať z funkcií veliteľov, s ktorými nepočítal (medzi nimi aj Šmigovského). Neurobil ani to.
Šmigovský sa stal veliteľom domobrany. Pred koncom vojny sa ocitol so svojou českou manželkou a s deťmi v Prahe. Proti Nemcom bojoval v Pražskom povstaní. Po nemeckej kapitulácii odišiel na Slovensko, kde ho zatkli, odsúdili na smrť a popravili.
Na stretnutie v Nitre priniesol Šmigovského syn Vladimír posledný otcov list: „Deti moje, a Vám na pamiatku, pri mojom lúčení do neznáma, po toľkých otrasoch odkazujem: Boh je Váš najvyšší Pán, mamičku Vašu nikdy neprestávajte milovať a buďte jej útechou v prítomnom živle i oporou v neznámom zajtrajšku. Česť mi káže opustiť Prahu a hľadať pravdu povinnosti tam, kde vy ste sa narodili. Vraciam sa do milovanej zeme, v nej chcem žiť alebo pochovaný byť. Vedzte, že Váš otec svoj rod, zem a všetko, čo voňalo slovenčinou, miloval nad svoj život. Cudziemu sa nikdy nepodvolil a ani útočište tam nehľadal. Národná a osobná česť boli jeho predstavitelia. Deti moje zlaté, nech vás Boh opatruje. Ani v hodine mojej smrti neprestanem za Vaše zdravie a šťastie sa modliť. Ty, moja ženo, nikdy nezabudni, jak šľachetne som to s národom a súžitím Čechov so Slovákmi myslel. Nikdy som nemal Nemcov a iných rád a to, čo som konal, bola len služobná povinnosť a národná horlivosť. Vychovávaj naše deti na čestných, pracujúcich a osožných občanov republiky. Až do smrti Tvoj verný manžel, priateľ a osud Tvoj a Váš... Ján.“
Prítomných prekvapilo, že syn pred nitrianskym stretnutím o otcovi nevedel skoro nič. Doma bol totiž jeho otec za minulého režimu persona non grata. V Nitre sa odkryl tabuizovaný tragický príbeh vojaka, ktorý sa v kritickej chvíli rozhodoval medzi cťou a láskou. Ďalší ľudský osud, ktorý narúša zideologizovanú koncepciu čierno-bielych dejín.
Peter VALO