Strhujúci rozprávač Vincent Šikula by mal osemdesiat rokov. Neviem už, koľko je to rokov, možno tridsať, vlastne viac, istotne viac, keď sme sa jedno popoludnie stretli v espresse Tulipán na bratislavskej Štúrovej ulici. Tu sa kedysi, podobne ako v neďalekej kaviarni Krym, schádzali redaktori a autori z dvoch najbližších redakcií – z Kultúrneho života a zo Smeny, v susedstve bol aj Literárny fond a neďaleko vydavateľstvo Slovenský spisovateľ. Tie dva tiché lokály boli tak dlhé roky v epicentre progresívneho literárneho a publicistického diania. Lenže v čase, o ktorom je reč, Kultúrny život už nejestvoval, stará generácia „smenárov“ bola – ako sa vraví – pri lopate, oba spomenuté priestory strane a vláde zaváňali pravicovou úchylkou..., tak sa sem už odvážili chodiť iba ak športoví novinári a redakční fotografi. Dá sa teda povedať, že sme sa tu s Vincom stretli naozaj náhodou. A mne práve toto stretnutie zostalo v pamäti, akurát na tú hodinku-dve neviem zabudnúť.
Keď som si uvedomil, že Vincent Šikula by sa práve dožil osemdesiatin a že by sa mi patrilo to aspoň stručne pripomenúť, neprišli mi na um jeho knihy poviedok Možno si postavím bungalov, Povetrie, Nie je na každom vŕšku hostinec..., aby som spomenul aspoň tie, čo som čítal, ani románová trilógia Majstri, Muškát, Vilma, ani filmy, ku ktorým napísal scenár, ani básne, nakoniec tú jeho tvorbu, priznávam, som poznal najmenej, ani rozkošné knižky pre deti, o ktorých som sa dozvedal skôr z recenzií a ohlasov, ale toto naše stretnutie. Pri ňom som totiž pochopil, v čom je čaro i majstrovstvo Vincenta Šikulu: iskrivé, vtipné, zaujímavé, na obrazy bohaté rozprávanie.
■ ROZPRÁVAČSKÝ KONCERT
V esprese Tulipán som v ten deň zrejme vystihol pravú chvíľu, stretol som Vinca, ktorý mal chuť rozprávať. Istotne som aj včas cúvol v rozhovorovej aktivite, pochopil som, že bude múdrejšie ho počúvať – a tak som jednoducho zažil jeden neobyčajný rozprávačský koncert.
Nepamätám sa, o čom bola reč, to ani nie je podstatné, dokonca mám dojem, že aj vtedy som iba niekde v pozadí vnímal obsah, dej, zmysel jeho rozprávania. Lebo všetko zatienila hudba slov, dôvtip obrazov, ľahkosť viet, jednoducho Vincovo rozprávačské umenie.
Rozprávačstvo – to je vlastne najsilnejšia stránka prozaickej tvorby Vincenta Šikulu. Vravím: najsilnejšia, nie jediná. Lebo nám nespočetnekrát ukázal aj svoju originalitu metafory, tvorby obrazov a ich nadväzností – vidno to najmä v jeho poézii – ale aj hĺbku myslenia, čistej a úprimnej humanity – o čom nás presvedčil najmä vo svojich esejach. Ak sa ho niekto po rokoch pýtal, v čom videl zmysel svojej tvorby, čo jeho knihy chceli vyjadriť, odpovedal jednoducho, ale v tej krátkej odpovedi je celá a nádherne vyslovená pravda:
Písal som knižky o domovine.
■ VŠETCI S TALENTOM...
Vincent Šikula, poviedkar, románopisec, básnik, spisovateľ pre deti a mládež, filmový scenárista, muzikant, sa narodil 19. októbra 1936 vo vinohradníckej Dubovej v rodine lesného robotníka, ktorý mal aj malé gazdovstvo a kúsok vinohradu. Detí bolo v rodine neúrekom – dvanásť. A všetci muzikanti a takmer všetci aj s literárnym talentom, ktorý bol zaštepený zrejme v širšom šikulovskom rode. Vychodil školu v rodnej obci, vyššie triedy v Modre, gymnázium v Nitre a hudobnú pedagogickú školu v Bratislave a ešte vyštudoval hru na lesný roh na bratislavskom konzervatóriu. Pár rokov učil hudobnú výchovu v Modre, hral v orchestri Lúčnice, čo už samo osebe je svedectvom jeho majstrovstva, a ešte pravidelne hrával aj na organe v ivanskom kostole. V literárnom svete sa prejavil až desať rokov po svojom profesionálnom vstupe do hudobného života – to vtedy, keď si jeho prvé časopisecké príspevky všimli osobnosti slovenskej poézie a prózy – v roku 1966 sa stal redaktorom mesačníka Romboid, neskôr edičným redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a po prijatí jeho scenára a nakrútení filmu Ľalie poľné začal pôsobiť v hranom filme ako dramaturg.
Poéziou začal – a aj keď sa jej nevenoval programovo, rozprávačský talent sa musel prejaviť najmä v poviedkach, neskôr v novele S Rozárkou a nakoniec vo veľkých prozaických kompozíciách, okrem iného aj v spomínanej románovej trilógii, jeho poézia je neopakovateľná. A sprevádzala ho celým životom rovnako ako hudba: od zbierky Dom na kopci cez Zo zanedbanej záhrady a Bubeník september po posmrtne vydanú zbierku Za odchodom orgovánu. Rozkošné sú tiež jeho knihy pre deti – z desiatky vydaných spomeňme aspoň posledné tri: Medardove rozprávky, Vladko a pes a Vincúrko.
■ ŽIVÉ ZVÄZKY
Za približne tridsaťpäť rokov tvorby mu vyšlo – ak dobre rátam – tridsaťšesť kníh, keď do toho zarátame aj diela, ktoré z pozostalosti na vydanie pripravila jeho manželka Anna Šikulová, inak vynikajúca editorka a jazyková redaktorka pôvodnej slovenskej literárnej tvorby, a štyri zväzky jeho súborného diela (tri zväzky prózy, zväzok poézie) – reprezentatívny výber, ktorý vyšiel v minulom desaťročí.
Šikula patrí aj k najprekladanejším slovenským spisovateľom konca 20. storočia. Jeho diela vyšli po česky, rusky, nemecky, anglicky, poľsky, maďarsky, srbsky, ukrajinsky, chorvátsky, bulharsky, macedónsky, časopisecky aj v ďalších jazykoch. Sotva však znejú tak živo ako v slovenčine. Tu nám pripomínajú limbu – stále sviežu a zelenú.
Nebol typom človeka, ktorý by popri svojej práci hľadal aj nejaké spoločenské uplatnenie, a napriek tomu – vďaka závažnosti a významu jeho podielu na modernej slovenskej literatúre – päť rokov (1994 –1999) viedol najstaršiu a najpočetnejšiu organizáciu literárnych tvorcov u nás – Spolok slovenských spisovateľov ako jeho predseda. V rozhlase sa zachovalo niekoľko Šikulových nahrávok i viacero ukážok z jeho prác – dokumentov o živote, myslení a tvorbe. V televízii viem len o jednom svedectve – filme scenáristky Táni Ružiakovej-Synekovej a režiséra Fedora Bartku o človekovi Vincentovi Šikulovi. Aj to je svedectvom smerovania a úrovne verejnoprávnej slovenskej televízie v posledných rokoch, o komerčných staniciach ani nehovoriac.
- ●●
V matičných Slovenských pohľadoch niekedy pred dvadsiatimi rokmi Vincent Šikula napísal: „Takmer každý človek chce byť hrdinom. Aj ja. Nie preto, aby predo mnou ľudia skladali z hlavy širák, ale aby som si zaslúžil, že žijem.“
Ján ČOMAJ – Foto: archív SNN