Rozprávkar s nerozprávkovým životom 

thumbnail

Pavol DOBŠINSKÝ považoval povesti za mlieko, ktoré Slovákom bude chutiť. Od skonu „slavošovského rozprávkara“ Pavla Dobšinského uplynulo tejto jesene už stodvadsaťpäť rokov. Tento všestranne činorodý človek vykonal také  obrovské množstvo práce, že jej plody stále využívajú historici, literárni vedci, etnológovia, folkloristi, jazykovedci i umelci. Bol činný vo viacerých oblastiach, ale vynikol v zberateľskej, folkloristickej, národopisnej a vo vydavateľskej činnosti.

Pod vplyvom zakladateľa slovenskej folkloristiky Samuela Reussa sa upriamil najmä na ľudovú rozprávku, pričom nadväzoval na jeho chápanie ľudovej slovesnosti ako na doklady pradávnej minulosti Slovákov. Videl v nich dobre zachovalé starobylé pamiatky, ktoré pre nedostatok historických prameňov z obdobia medzi 8. a 12. storočím predstavujú jediný prameň poznania našich národných dejín, života, kultúry a myslenia ľudu. V poznámkach k Slovenským povestiam napísal: „Náš národ je ešte ten v čítaní, ktorý mliekom kŕmiť treba, aby k záživnejším pokrmom privykol. Povesti držím za to mlieko, ktoré našim Slovákom šmakovať bude a pri ktorom si čítanie vôbec obľúbia...“

Z RODINY FARÁRA

Pavol Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v Slavošovciach ako prvorodený syn v rodine evanjelického farára a učiteľa. Meno dostal po otcovi, ktorý pochádzal z Turčoka a patril k uvedomelým Slovákom i k vtedajším popredným gemerským vzdelancom.

Malý Pavol vyrastal v Sirku pod bájnym vrchom Železník. Keď mal deväť rokov, začal študovať na gymnáziu v Rožňave a neskôr v Miškovci, kde sa zdokonalil v maďarčine a absolvoval nižšie gymnaziálne štúdium. Aj keď bola rodina chudobná, otcovi záležalo na synovom vzdelaní. Preto Pavol od roka 1840 chodil do lýcea v Levoči, kde sa vzdelával v teológii a vo filozofii. V tom čase patrilo levočské lýceum medzi najlepšie stredné školy na Slovensku a bolo úzko späté s pohnutými osudmi štúrovskej generácie. Štrnásťročný Dobšinský sa tu zoznámil s Jánom Bottom a Ľudovítom Kubánim. Stali sa členmi súkromného študentského spolku Jednota mládeže slovenskej, ktorý viedol Ján Francisci Rimavský.

Pobyt v Levoči priviedol Dobšinského k zberateľskej, tvorivej a publicistickej činnosti. Spolu s ostatnými aktívnymi študentmi vo veľkej miere pomohol k oživeniu a poznaniu národného života. V roku 1846 vyšiel Levočský zábavník s podtitulom Prostonárodný zábavník, do ktorého prispel zápismi vyše dvadsiatich piesní a štyroch rozprávok.

FOLKLÓRNE PODNETY

Folklórne východiská a inšpirácie podstatne ovplyvnili pôvodnú Dobšinského tvorbu i celú generáciu mladých štúrovských básnikov. V tomto čase vznikli jeho prvotiny K Tatrám, Báseň, Spievanky, Časy, Opustený, K životu, Hlas Tatier a preklad Cicerónových Paradoxov. V roku 1848 bola Jednota mládeže slovenskej pod maďarizačným tlakom zatvorená a študenti sa porozchádzali. Vtedy dvadsaťročný Dobšinský už prekladal zo srbochorvátčiny, z angličtiny, francúzštiny, poľštiny a ruštiny. Čakal ho však život, ktorý vôbec nebol rozprávkový, ale plný prekážok, ktoré mu bránili plne rozvinúť a uplatniť všetky schopnosti.

V roku 1850 po prepustení z vojenskej služby sa s vážne podlomeným zdravím vrátil zotaviť k rodičom do Sirku. Neoddychoval ani nezaháľal. Naplno sa oddával zberateľskej činnosti a venoval sa príprave na kandidátsku skúšku. Úspešne ju zložil a stal sa tajomníkom revúckeho farára Samuela Reussa. Na nasledujúce desaťročie sa Dobšinský zriekol túžby študovať vo Viedni a nedarilo sa mu získať ani profesorské miesto v Levoči. Pokiaľ v roku 1858 nedostal prácu na novozriadenej Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, pôsobil ako kaplán v Brezne a v Rožňavskom Bystrom.

■ DRIENČANSKÝ GRIMM

Počas pedagogického pôsobenia na lýceu v Banskej Štiavnici sa usiloval zjednotiť národno-literárne snahy inteligencie. Koncom roka 1859 požiadal o povolenie vydávať časopis pre umenie a literatúru pod názvom Sokol. Prvé číslo vyšlo už o rok a na jeho stránkach publikovali poéziu Samo Chalupka, Ján Botto, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Čajak a ďalší. Nechýbali úryvky z prekladov Czajkowského a Mickiewicza, rozpravy z kultúrneho a zo spoločenského života, výzvy, ale aj iné užitočné informácie. Sokol sa stal kronikou a usmerňovačom spoločenského a kultúrneho života na Slovensku. Lenže v nepokojných časoch, poznačených neúspechom revolúcie meruôsmeho roku, prestáva v roku 1861 Sokol vychádzať, lebo klesol počet predplatiteľov a okolnosti na jeho udržanie neboli žičlivé. Pomery napokon donútili Dobšinského odísť zo Štiavnice. Usadil sa ako kazateľ v gemerskej dedinke Drienčany. Po smrti priateľa Janka Čajaka požiadal o ruku vdovu po ňom Adelu Medveckú Čajakovú. Tá priviedla na drienčanskú faru i malého syna Janka, z ktorého neskôr tiež vyrástol spisovateľ...

V roku 1858 vydali August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský prvý zväzok Slovenských povestí. Do roka 1861 vyšlo šesť zošitov so šesťdesiatimi štyrmi ľudovými rozprávkami. V úvode ku knihe zdôvodnili zostavovatelia potrebu vydania slovenských ľudových rozprávok a obhajovali ich hodnotu a význam proti tvrdeniam, že sú to „bludy, nezmysly, povery – výtvory neokrôchanej obrazotvornosti“. Nenechali sa odradiť predsudkami a zastávali názor, že ľudové rozprávky sú prejavom bohatej obrazotvornosti, vyspelého poetického ducha a múdrosti ľudu. Dielo sa však nestretlo s takým prijatím a so záujmom verejnosti, aké by si bolo zaslúžilo. Preto aj Dobšinského pokusy pokračovať vo vydávaní slovenských povestí v nasledujúcom období zlyhali. Neúspešne sa skončil aj jeho úmysel vydať ďalšie zväzky Zorničky a Rečňovanky.

POMOC MATICE

Priekopníkovi národopisnej práce svitli lepšie časy po založení Matice slovenskej. Podporovala jeho úsilie a poverila ho organizovaním zbierania plodov ústnej ľudovej slovesnosti. Myšlienky o tom, ako najvhodnejšie zbierať folklórny a národopisný materiál, zhrnul Dobšinský v Pešťbudínskych vedomostiach, pričom neúnavne presadzoval tézu o zbieraní materiálu priamo „z úst ľudu“.

Od roka 1867 spolupracoval na vydávaní Zborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčají a povier. Sám doň aj prispieval a neskôr ho redigoval. Výsledky dlhoročného štúdia slovenských ľudových rozprávok publikoval v roku 1871 v Úvahách o slovenských povestiach. Život slovenského ľudu a rôzne typy ľudových zábavných hier v jednotlivých častiach roka opísal v roku 1880 v knihe Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské.

Najväčšie dielo Prostonárodné slovenské povesti vydal Dobšinský na sklonku života na vlastné náklady. Táto dosiaľ najobsiahlejšia a najkompletnejšia zbierka slovenských rozprávok vyšla v rokoch 1880 – 1883 v Martine v ôsmich zošitoch a tvorilo ju deväťdesiat rozprávok. Väčšina z nich vyšla prvýkrát, ale niektoré pochádzali zo zbierky Janka Francisciho a v pozmenenej podobe boli publikované aj daktoré ľudové rozprávky zo Slovenských pohádek a pověstí od Boženy Němcovej.

Charakteristickým znakom zbierky je jednotná autorská línia všetkých rozprávok, keďže Dobšinský rešpektoval svojrázny rozprávačský štýl, zvláštnosti a jazyk ľudových rozprávok. Cenil si ich svojrázny zmysel pre zovšeobecňovanie a bol proti akejkoľvek konkretizácii a dokresľovaniu rozprávkových obrazov. Do úvodu prvého zväzku napísal: „Podávam ich – ako i predošlí vydavatelia – v tej jednoduchosti a presnosti rozprávania, ako sám ľud si ich rozpráva. Nechže letia do sveta – k cieľom ďalšieho básnického i zábavno-vzdelávateľského čítania.“

SKVELÝ ROZPRÁVAČ

Pavol Dobšinský zomrel krátko po zavŕšení vydania Prostonárodných slovenských povestí 22. októbra 1885. Pochovaný je v Drienčanoch na cintoríne pri kostole neďaleko fary, v ktorej žil a tvoril dvadsaťštyri rokov. Ľudia si ho vážili a mali radi nielen pre pôsobenie v kňazskom povolaní, ale tiež pre obetavosť, keď sa na neho obracali s problémami. Mal povesť jedinečného kazateľa, skvelého rozprávača a oduševneného pedagóga. Nikomu neodmietol pomoc, vždy sa prejavoval tolerantnosťou, rozvahou a znalosťou životných situácií. Z jeho predstáv a túžob sa splnila iba časť, aj keď vynaložil veľa síl na ich uskutočnenie. Istotne by ho však tešilo zistenie, ako veľmi pomohol našej kultúre a v akej úcte ho máme podnes.

Pod múrmi drienčanského kostola má Pavol Dobšinský postavený pamätník Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas ako symbolickú ozvenu slovenských ľudových rozprávok, ktoré zozbieral a zachoval pre ďalšie pokolenia. Práve jemu vďačíme za povýšenie slovenskej rozprávky na európsku úroveň.

Michal SITNIK ‒ Foto: archív autora



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.