V mnohých mysliach ešte doznieva priebeh svetového šampionátu v Minsku, ktorý početných priaznivcov ľadového hokeja u nás veľmi nepotešil. Život však plynie ďalej a aktuálnou sa stáva informácia z iného súdka. Pätnásteho júna 1914 sa v Košiciach narodil Ladislav Troják, prvý slovenský hokejista v česko-slovenskom reprezentačnom drese. Dnes jeho meno zdobí Sieň slávy slovenského hokeja, kam Ladislava TROJÁKA uviedli 30. novembra 2002.
Storočnica rytiera s hokejkou
Storočnica je náležitým dôvodom pripomenúť si bohatú kariéru a, žiaľ, krátky život tohto športovca. Rodný dom Ladislava Trojáka už nejestvuje. Neďaleko tehelne, kde pracoval jeho otec, vyrástli paneláky. Zostali len spomienky na neobyčajne vrtkého, nevysokého blondiačika s priskrutkovanými korčuľami na topánkach. Blízke jazerá boli pre deti z okolia oázou radosti. V zime sa preháňali po prírodnom ľade a vôbec im neprekážalo, keď sa zavše pod nimi prelomil.
Z KOŠÍC DO PRAHY
Už v chlapčenskom veku sa zásluhou dravosti presadil v klube ČsŠK Košice. Hrával v ňom pod taktovkou trénera Františka Janderu do roku 1934, keď ako dvadsaťročný padol do siete elitného LTC Praha. Na Tatranskom pohári dostal až dve ponuky. Popri Pražanoch prejavil záujem i HC Tatry. Uprednostnil hlavné mesto. V období 1934 – 1948 hral za LTC. Netrvalo dlho a dostal sa do reprezentácie. Prvý veľký turnaj odohral na ZOH 1936 v Garmisch-Partenkirchene, kde reprezentačné mužstvo obsadilo štvrté miesto. Premiéru na majstrovstvách sveta absolvoval v roku 1937 v Londýne. Prvú medailu z MS získal o rok neskôr na pražskej Štvanici.
O ďalších deväť rokov bol svetový šampionát opäť v Prahe. Česko-Slovensko si na ňom vybojovalo prvenstvo. Veľkú zásluhu na skvelom úspechu mal vynikajúco zohratý prvý útok Konopásek – Troják – Zábrodský. Skvele prihrávajúci Troják dotváral oku lahodiace kombinácie s lišiackym Konopáskom i s urasteným „Vovom“ Zábrodským. Tribúny sa bavili, mladý Slovák bol ich miláčikom.
Počas jedenástich ligových sezón bol päťkrát majstrom republiky (1937, 1938, 1946 – 1948). Rovnaký počet prvenstiev si pripísal v čase druhej svetovej vojny v českomoravskej lige (1939, 1940, 1942 – 1944). Šesťkrát štartoval na majstrovstvách sveta (1936 – 1939, 1947, 1948), dvakrát na zimných olympijských hrách (1936, 1948). Zo ZOH 1948 v St. Moritzi má striebornú medailu, z MS 1947 zlato, z MS 1948 striebro a z MS 1938 bronz.
V reprezentácii odohral sedemdesiatpäť zápasov a strelil tridsaťsedem gólov.
NAJSKÔR DO PRÁCE
V čase Trojákovej kariéry bola v našich končinách profesionalita pojmom takmer neznámym. Športovci chodili do práce, po nej nasledoval tréning. On sám bol účtovníkom v pražskom cukrovare a tešil sa, keď v deň zápasu dostal voľno. Sympatického Trojáčka – tak ho fanúšikovia familiárne volali – všade doslova zbožňovali. Nielen pre jeho hokejové majstrovstvo a neobyčajnú rýchlosť, ale tiež pre fair-play. Považovali ho za najslušnejšieho hráča na svete. Na Zimných olympijských hrách 1948 bol vlajkonosičom. Sláva mu nestúpila do hlavy ani vtedy, keď ešte počas jeho života pomenovali po ňom námestie v Prahe a takisto i v Košiciach. Skromné vystupovanie a korektná, priam rytierska hra zostali jeho neblednúcou vizitkou aj pri storočnici.
Nebolo jednoduché presadiť sa v konkurencii výborných českých a moravských hokejistov. Každého však museli odzbrojiť jeho nevídané korčuliarske schopnosti a dôsledné bránenie. Center elitnej formácie s číslom 9 na chrbte v každom zápase svoje mužstvo, bez zveličenia, jednoducho zdobil. Po MS 1947 v Prahe si prevzal zlatú medailu i cenu pre najslušnejšieho hráča celého turnaja. Bol to historický okamih, keď zverenci kanadského trénera slovenskej národnosti Mateja Bucknu získali prvý titul majstrov sveta pre Česko-Slovensko.
OSUDNÝ LET
Na jeseň v roku 1948 odcestovali čs. hokejisti na zájazd do Francúzska a Anglicka. Pre oneskorené vydanie víz Francúzmi niektorým hráčom sa výprava musela rozdeliť a cestovať do Paríža v dvoch lietadlách. Stretnutie nakoniec odohrali všetci, no presne to isté sa stalo aj v metropole Francúzska. Angličania totiž nestihli vybaviť vstupné formality šiestim hráčom. Prvá skupina odletela do Londýna podľa plánu a pripravovala sa vo Wembley. V tom čase Trojákova partia ešte tvrdla pod Eiffelovkou. Keď mohli konečne odletieť, zistili, že ich zastihol štrajk zamestnancov Air France. Na poslednú chvíľu odcestovali malým súkromným lietadlom, ktoré 8. novembra 1948 havarovalo v hmle nad Lamanšským prielivom. Vyhasli mladé životy.
Spoluhráči oznámili pani Leopolde Trojákovej, s ktorou sa ako dvadsaťšesťročný v Prahe oženil, smutnú zvesť. Starostlivého, dobrosrdečného otecka stratila iba šesťročná Janka. Pre manželku a dcérku nastali časy neodôvodnených atakov zo strany vtedajšieho režimu. Vdova bola bez pravidelného príjmu. Ešte šťastie, že im pomáhala rodina z Košíc. Až po vyše piatich rokoch jej začali vyplácať penziu po manželovi a dostala aj poistku z Francúzska. Prácu si pani Trojáková našla ešte neskôr. V roku 1969 Janka odišla do USA, v súčasnosti žije v Arizone. Vydala sa, s manželom opatrovali pani Leopoldu, ktorá po rokoch útrap za nimi prišla, a vzorne sa o ňu starali až do jej smrti.
Košice nezabúdajú na svojho rodáka. Od roku 1970 zorganizovali dvadsaťšesť ročníkov Memoriálu L. Trojáka. Zimný štadión Steel Arena takisto pripomína nezabudnuteľného hokejistu – nesie jeho meno. Trvácnu poctu mu pred dvanástimi rokmi vzdalo i celé Slovensko. Pripomína si ho v Sieni slávy.
Eva ZELENAY –Foto: zdroj - icehockey.wikia.com