Pred desiatimi rokmi napísal vtedajší šéfredaktor Slniečka Ondrej Sliacky k jeho osemdesiatinám toto: „Keď roku 1927 začala Matica slovenská na podnet Rudolfa Kľačka vydávať Slniečko, nikto nemohol tušiť, že časopis bude vychádzať ešte aj v roku 2007. Zásluhu na tom má jeho šéfredaktor Jozef Cíger Hronský, ktorý práve v Slniečku uskutočnil radikálnu prestavbu slovenskej detskej literatúry.“ Odvtedy prešlo ďalších desať rokov a na Slovensku sa môžeme pýšiť skutočným unikátom – časopisom pre deti, ktorý má deväťdesiat rokov. Keď som ako dieťa trávil prázdniny u babky v dedinke stratenej na východe Slovenska, vždy po príchode som neomylne siahol do police s knihami a vytiahol hrubú, starodávne viazanú knihu. Bolo to desať ročníkov Slniečka z tridsiatych rokov a pre mňa to bol hotový poklad. Rozprávkový, ale aj obrázkový.
■ V LÚČOCH ČASU
Básnicky povedané, Slniečko začalo svietiť v už spomínanom roku 1927, konkrétne v septembri, a svietilo až do júna 1950. Potom ho totalitní strážcovia kultúry prinútili zájsť a znovu vyšlo až v roku 1969, pričom vychádza dodnes. V rokoch 1927 až 1950 bolo Slniečko čosi ako „umelecký mesačník pre deti“, pričom do roku 1939 ho vydávala Matica slovenská v spolupráci s Československým Červeným krížom, potom až do roku 1950 bol časopis výlučne pod egidou Matice. Po obnovení Slniečka v roku 1969 vychádzal časopis v rámci vydavateľstva Mladé letá a v súčasnosti ho vydáva Literárne informačné centrum. Slniečko už od svojho vzniku sa opieralo o kresťansko-humanistickú orientáciu, pričom sa v ňom silne prezentovalo i národné a sociálne cítenie. Na rozdiel od iných časopisov bolo založené na názorovej tolerancii redaktorov, preto bolo ideálnym miestom na tvorivé uplatnenie tak starších spisovateľov, kam patrila Ľudmila Podjavorinská, ako i mladších autorov, ako Mária Rázusová-Martáková, či nastupujúcej novej generácie spisovateľov pre deti a mládež, ako boli povedzme Elena Čepčeková a Rudo Moric. Spočiatku mal časopis viac-menej pedagogicko-didaktický charakter, no v pomerne krátkom čase sa postupne začal orientovať najmä na umenie. Pomáhal rozvíjať literárne i publicistické žánre, no taktiež ilustračnú tvorbu pre deti, čím formoval i umelecko-náučný žáner.
■ VEĽKÉ MENÁ
Okrem pôvodnej slovenskej tvorby sa v časopise uverejňovali i ľudové rozprávky či povesti, no redaktori sa tiež usilovali detského čitateľa zoznamovať aj so svetovou klasickou a súčasnou literatúrou, vďaka čomu našli v časopise uplatnenie i prekladatelia z ruskej, poľskej, nemeckej anglickej či talianskej literatúry. Medzi redaktormi, ktorí pracovali pre tento časopis, sa vystriedalo mnoho osobností slovenského literárneho života. Čo meno, to pojem. Veď posúďte sami: Jozef Cíger-Hronský, Ján Marták, Jozef Horák, Mária Rázusová-Martáková, Mária Ďuríčková, Ján Turan či Ondrej Sliacky, ktorého sme spomínali v úvode. No časopis uverejňoval diela od ďalších veľkých mien slovenskej literatúry. Pre Slniečko písali Mária Jančová, Krista Bendová, Jozef Pavlovič Vladimír Ferko, Miroslav Válek, Ľubomír Feldek a mnohí ďalší. Nemenej dôležitou súčasťou časopisu boli ilustrácie a výtvarné riešenie, pod ktoré sa podpísali majstri, ako boli Ľudovít Fulla, Martin Benka, Vincent Hložník či Emil Makovický, a neskôr na stránkach Slniečka žiarili ilustrácie od výtvarníkov, ako napríklad od Štefana Cpina, Albína Brunovského, Ľubomíra a Martina Kellenbergerovcov či Miroslava Cipára
■ SLOVÁ TVORCOV
Ondrej Sliacky bol šéfredaktorom a doslova dušou časopisu Slniečko v ostatných ponovembrových rokoch. Je zaujímavé a určite inšpiratívne, ako on vidí zástoj tohto časopisu tesne pred oslavou historického deväťdesiateho výročia vychádzania: „Slniečko odolalo nespočetným existenčným náporom, vzdelávalo srdcia detí. A nepochybne táto orientácia spôsobuje, že prežíva i v čase, v ktorom ideologizáciu vystriedala komercia, duchovná globalizácia, likvidujúca národné kultúrne jedinečnosti. Slniečko i v predvečer svojho veľkého jubilea naďalej vyznáva hodnoty, ktoré deti zakoreňujú v národnej kultúre. Cez umelecké texty, predovšetkým cez ľudovú a autorskú rozprávku, im poskytuje inú víziu sveta, než je tá, ktorá ich dennodenne ohrozuje. A že to môže robiť, je opäť zásluha tých učiteliek, ktoré mesiac čo mesiac kladú na lavice svojich žiakov čoskoro jubilujúce Slniečko.“ Súčasná šéfredaktorka Ľubica Kepštová k tomu dodáva, že časopisu sa darí deti viesť k čítaniu a umeniu a je potrebné im podľa nej vymýšľať zábavu, pri ktorej sa aj niečo naučia. „Ak je to krížovka, nech je o spisovateľovi, o dive Slovenska, o niečom zaujímavom.“ Hoci dnes deti zaujímajú iné veci ako v minulosti, podľa šéfredaktorky nerezignovali na rozprávky a povesti. „Rozprávka a povesť nie sú prežité štýly. Deti milujú tajomno až hrôzostrašné veci. Povesť je ideálny prostriedok, kde sa tajomno zlieva s fantastickosťou. No a rozprávka je filozofia života. Tá sa nemení. Deti musia vedieť, že sa oplatí robiť dobré veci a že naše poslanie v živote je byť dobrým. Časopis našich starých mám a otcov, strednej generácie, detí, vnukov i pravnukov teda vchádza do dekády, na konci ktorej bude číslovka sto. Držme mu v palce, aby aj naďalej svietilo lúčmi umenia na slovenské deti.“
Alexander GOCZ – Foto: archív