SLOVO O SLOVENSKU
Zvláštny smútok víťazov..., to sú slová z piesne známeho slovenského autora. Kde sa končí radosť z víťazstva a kde sa začína smútok nad premrhanými šancami, ktoré to víťazstvo mohli nielen potvrdiť, ale aj zachovať na dlhší časový úsek, než je sedemdesiat rokov? Kedy treba v záujme presadenia svojich záujmov dupať čižmami a strieľať krvavé odkazy a kedy s tým treba konečne prestať?! Bývalí víťazi sa rozdelili, porazení v minulej veľkej vojne dnes opäť smerom k Ukrajine prikyvujú nehoráznostiam, ktoré konali ich predkovia...
Nemecko, Taliansko i Japonsko vojnu prehrali, no nedávajú to pri sedemdesiatom výročí porážky veľmi najavo. Nijaká pokora, ospravedlnenia či smútok nad zdevastovaním civilizácie minulého storočia. Toho storočia, ktoré prinieslo toľko zvráteností, že slovo ČLOVEK stratilo svoj pravý význam. Porazení si užili rôzne systémy oživenia cez Marshallov plán a po desiatich rokoch to vyzeralo, ako keby nijakú vojnu nerozpútali, kdeže ešte prehrali. Naopak, európske štáty, ktoré boli obeťami agresie, tvária sa aj dnes akoby previnilo – veď to my nie, to my sme nechceli, nám by stačilo mať pokoj.
Lenže terajší alibizmus v prípadoch oživovania hitlerovského nacizmu na Ukrajine je vražedný nielen zo svojej minulej podstaty, ale aj pre hrozbu do budúcnosti. Druhá svetová vojna, žiaľ, nebola posledná. Ale jej výsledky v Európe musia byť potvrdzované každoročne, aby sa tu ďalšie veľké vojny nerozhoreli, hoci stále tlejú pod povrchom.
Slováci mali v prvej polovici minulého storočia svoj štát, ktorý nemohol byť ideálny. Také neboli vtedy ani iné štáty kdekoľvek v Európe či na svete. Naši dedovia však v istej chvíli zdvihli hlavy a so slovami Mor ho! sa pustili proti nemeckým tankom. V roku 1968 prišli tiež tanky, ktoré zmizli v roku 1992. Pýtam sa – aké tanky a prečo sú na našom území teraz?!
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ