Prešovský maliar Teodor ZEMPLÉNYI sa narodil v rodine umeleckého rezbára. V Šariši sa na prelome 19. a 20. storočia narodili a formovali viaceré významné osobnosti výtvarného života. Keďže súčasné Slovensko bolo súčasťou monarchie, prischlo im označenie „uhorskí umelci“. Na stránkach ,matičného týždenníka SNN sme sa venovali Pavlovi Sineimu Meršemu, rodákovi z Chminianskej Novej Vsi, ktorý väčšinu života prežil na veľkostatku v Jarovniciach, aj Teodorovi Kosztkovi Csontvárymu, rodákovi zo Sabinova. Prešovského rodáka Teodora Zemplényiho tiež formovalo tunajšie prostredie, ktoré vtlačilo pečať jeho tvorbe.
Teodor Zemplényi (pôvodným menom Zempléner) sa narodil 30. októbra (niektoré pramene uvádzajú 1. novembra) 1864 v Prešove v rodine umeleckého rezbára. Od útleho detstva sledoval pri práci otca, ktorý pracoval pri výzdobe kostolov. Pomohlo to jeho remeselnej zručnosti, keď mu pomáhal nielen štetcom, ale aj dlátom. V metropole Šariša absolvoval základnú školu a neskôr i gymnázium. Prešov v tom čase žil výrazným kultúrnym a výtvarným životom a tunajší pedagógovia poskytli talentovanému mladíkovi základné výtvarné vzdelanie. Keďže túžil maľovať a stále sa výtvarne vzdelávať a zdokonaľovať, jeho ďalšia študijná cesta viedla do hlavného mesta Uhorska. V Budapešti študoval v škole modelového kreslenia, ktorá sa orientovala na výchovu profesionálnych umelcov a budúcich stredoškolských učiteľov kreslenia. Prvý rok absolvoval v triede pedagóga Bartalana Székelyho, ďalší u skúseného umelca Karola Lotza, obaja patria k uznávaným predstaviteľom historickej maľby. Za najväčší prínos akademickej výučby sa považovala vynikajúca remeselná príprava na profesiu akademického maliara. Túto Zemplényi zvládol, keďže však mal hlboko do vrecka, usiloval sa svoje kresby a maľby predávať, čo sa mu aj darilo, a takto získaval prostriedky na štúdium. Zároveň ho to povzbudilo, aby po dvoch rokoch v Budapešti pomýšľal na pokračovanie štúdia na mníchovskej výtvarnej akadémii, kde študoval aj jeho krajan Pavol Sinei Merše...
■ MOTÍVY CHUDOBY
Začiatky štúdia Teodora Zemplényiho v Mníchove neboli pritom jednoduché už v čase, keď sa 18. októbra 1886 zapísal do tamojšej Königlich-Bayerische Akademie der Bildenden Künste. Talent dvadsaťdvaročného mladíka nebol v konkurencii študentov akadémie natoľko výrazný, aby mu pomohol získať potrebné štipendium. A tak sa znovu musel spoliehať na trpezlivosť, kvalitnú prácu a dôvernú znalosť remeselníckeho a obchodníckeho prostredia, kde ponúkal svoje výtvarné práce. Profesori Gabriel von Hackl (1843 – 1926) a Ludwig von Löfftz (1845 – 1910) predstavovali starú i mladú školu v rámci mníchovskej akadémie. U Löfftza na Zemplényiho zapôsobila jeho otvorenosť k výdobytkom barbizonskej školy. Študovať výtvarné umenie na akadémii v Mníchove znamenalo obrovskú prestíž. Ako uviedla súčasná kunsthistorička Zsófia Kissová-Szemánová, v čase štúdia Theodora Zemplényiho našli ohlas v Mníchove nové idey v umení. Priniesli ich spisovatelia združení okolo časopisu Gesellschaf – Spoločnosť – hlásiaci realizmus, naturalizmus a poctivosť. V kaviarni sa pravidelne stretávali výtvarní umelci zoskupení okolo Simona Hollósyho, ale navštevoval ju aj Ladislav Medňanský. Základom umeleckého kréda bola maľba chudobných ľudí, v úsilí priblížiť umenie skutočnému životu, pričom sa oceňovalo aj sociálne cítenie a súcit so zobrazenými.
Dobová vlna nového ponímania umenia zasiahla aj mladého Zemplényiho, ktorý ako človek zo skromných pomerov dokázal hlboko precítiť každodenné trápenie obyčajných ľudí. Tomuto umeleckému programu zostal verný do konca života. Podobne ako ďalší predstavitelia uhorskej plenérovej tvorby.
■ KOSTOL V MŰCSARNOKU
Po tom, čo Zemplényi v roku 1890 vystavil svoj obraz V kostole v Műcsarnoku v Budapešti, zaujal aj cisára Františka Jozefa, ktorý dielo odkúpil. Odvtedy pravidelne vystavoval a dostávalo sa mu pôct aj umeleckých ocenení. Budapeštianska Umelecká spoločnosť ocenila jeho talent a pracovitosť osobitnou cenou tristo zlatých; v roku 1891 získal štipendium tritisíc zlatých, vďaka ktorému mohol odísť na študijný pobyt do Talianska. Samotný obraz V kostole predstavuje tradične poňatú figurálnu kompozíciu.
Ako obraz hodnotil dobový kritik výtvarného umenia Károly Lyka? „Autor výborne zvládol zobrazenie tváre a rúk, ktoré poslúžili ako predmet majstrovských štúdií. Sviatočné oblečenie mu umožnilo detailne zobraziť drapérie, kontúry rezby kostolných lavíc a maľba v pozadí zdôraznila perspektívu. Intimitu obrazu dodávala v tom čase typická až stereotypná, do modlitebnej knižky zahĺbená postava mladej ženy. Priamy kontakt s divákom autor zabezpečil pomocou priameho pohľadu starej ženy smerom z obrazu, čím vďaka pocitu bezprostrednej účasti diváka na udalosti podčiarkol pocit dôvernosti. Tento príbeh síce nie je strhujúci, ale na študenta je to slušný až zrelý výkon.“
O niekoľko rokov pridal k hodnoteniu ďalšie zovšeobecnenie: „V rokoch, keď spoznal, že štúdium prírody do najmenších detailov je pre neho najnutnejšie, namaľoval obrazy, ktoré to odzrkadľujú. Doteraz (1905) sú jeho modelmi zväčša staré ženy, ktorých zvráskavené tváre sú príležitosťou na štúdium detailov. Maľuje ich ako životopisné mapy, postupne, krok za krokom.“
■ KONTAKT S KOLÓNIOU
Po návrate zo štúdia Teodor Zemplényi učil, ale zároveň i študoval na tzv. slobodnej škole v Szolnoku. V roku 1896 skupina maliarov združená okolo Simona Hollósyho založila maliarsku kolóniu v Nagybányi – Baia Mare (v súčasnom Rumunsku). Bola to prvá umelecká kolónia v Uhorsku, kde pôsobilo mnoho výtvarníkov. Fungovala až do druhej svetovej vojny. Od samého začiatku bol Zemplényi v úzkom kontakte s jej zakladajúcimi členmi. Prepojenosť na maliarsku kolóniu sa prejavila aj v roku 1903, keď sa do čela Vysokej školy výtvarných umení v Budapešti dostal predstaviteľ nagybánskej školy Károly Ferenczy, ktorý pozval Teodora Zemplényiho vyučovať na tejto prestížnej umeleckej škole.
Maliarske letné školy v umeleckej kolónii ovplyvnili štýl maliara. Jeho maľba – podľa už spomínanej kunsthistoričky Zsófie Kissovej-Szemánovej – sa rozvíjala v duchu jemného naturalizmu s využitím krajinomaľby s priamym slnečným svetlom. Využíval na to náboženské témy, ako boli púte a sviatky, jarmoky až po každodenné činnosti obyčajných ľudí. Jedným z vynikajúcich obrazov tohto obdobia je aj obraz Na lúke, ktorý sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie. Na obraze je chudobné dievča so skupinou menších detí v upravenom anglickom parku. Mladé dievča si nemôže dovoliť nečinne sa kochať nádhernou prírodou, je sústredené na vyšívanie, pričom sa musí starať aj o päť bosých detí. Maľbe sa nedá uprieť sociálny odkaz a rovnako významné je aj posolstvo, že vymoženosti prírody i hrejivé teplo slnka patria všetkým.
■ IMPULZ PRE KOLEGU
Keď sa vinou nezhôd s kritikmi Pavol Sinei Merše na dlhé roky uchýlil na veľkostatok v Jarovniciach a zanevrel na maliarstvo, umelecký referent pri ministerstve školstva Elek K. Lippich oslovil Teodora Zemplényiho, aby navštívil starnúceho umelca a primäl ho znovu zobrať do rúk štetce a maľovať. Dokonca mu na tento cieľ pridelili aj osobitné letné štipendium. Všetci dúfali, že prítomnosť mladého úspešného maliara, navyše šarišského rodáka, vyvolá u zatrpknutého hostiteľa opäť záujem či dokonca potrebu maľovať. A tak v roku 1894 pricestoval Zemplényi na pozvanie príbuzných a priateľov Meršeho do Jarovníc. Pavol Sinei Merše hosťa prijal vľúdne, neskôr ho charakterizoval ako „príjemného, srdečného a pracovitého človeka“. V plenéri Teodor Zemplényi pracoval rýchlo a s istotou, nerobil si ani náčrty a vytvorený obraz zásadnejšie neopravoval.
Takto si na stretnutie s Meršem zaspomínal: „Nedávno som z Prešova zašiel k nemu do Jarovníc. Našiel som ho so synom Félixom, naobedovali sme sa, aj vína vypili. Keď prišla reč na maľovanie, ukázal mi ešte nedotknuté maliarske plátna, farby, stojan. Na všetko za tie roky len sadal prach. Ponúkol mi, že si môžem všetko zobrať. Aj mi ukázal svoje namaľované plátna vrátane neskôr slávneho Majálesu. Také dačo som ešte nevidel! Keď som nástojil, že niektorý vezmem do Pešti ukázať znalcom, pokrútil hlavou.“
Nadšenie úspešného mladého maliara bolo napokon tým potrebným impulzom, ktorý Pavol Sinei Merše potreboval, aby sa vrátil k maľovaniu. Po návšteve Teodora Zemplényiho v Jarovniciach sa tak niektoré jeho diela opäť dostali prostredníctvom výstav výtvarného umenia na verejnosť a v rokoch 1894 a 1895 prišli prvé veľké úspechy. Návštevy v Jarovniciach po Zemplényiho študijnej ceste v Paríži neznamenali iba reštart jeho staršieho kolegu, boli aj impulzom pre vlastnú tvorbu. Zemplényi bol maliarom žánrových výjavov zo života sedliakov a chudobných na dedine, ktorý sa nechal inšpirovať odkazom Munkácsyho. Jeho diela boli plné vnútorne prežitej melanchólie, ktorá vyplývala z vcítenia do sociálnych reálií s motívmi osamelosti, tragických, často až bezvýchodiskových situácií spojených s alkoholizmom. V období úzkych osobných kontaktov s Pavlom Sineim Meršem postupne prehodnocuje sociálnu tendenčnosť, jasne rozpoznateľný miestopis predchádzajúcich obrazových príbehov v prospech všeobecnejších významov. Čoraz viac ho fascinujú maliarske možnosti kontrastov svetla a tieňa na postavách a tvárach sociálne i etnicky anonymných figúr ľudí, odpočívajúcich v tieni stromov, zhromaždených v dave na dedinských púťach a jarmokoch či pracujúcich v skromných interiéroch dedinských domácností.
■ SPORIL GRAJCIARIKY...
A ako sa ďalej odvíjal život Teodora Zemplényiho? Jeho súčasník maďarský spisovateľ Gyula Krúdy ho charakterizoval: „Tivadar Zemplényi, ktorému otvorili výstavu v Múzeu výtvarných umení v Budapešti, bol plešatý, tichý, skromný človek, ktorý kým žil, chodil pešo z Pešti do Budína, v kaviarni si objednal čaj, v rukách vždy otáčal grajciariky, a tak sa mu podarilo zomrieť ako dobrému mešťanovi. Kým žil, poznal jedinú povinnosť – maľovanie. Po celé desaťročia vážne, usporiadane a s posvätnou úctou pracoval, pretože jeho vnútorným presvedčením bolo, že práve preto žije na zemi. Solídny, vážny, učiteľským dojmom pôsobiaci muž. Samozrejme, bol ženatý, narodili sa mu deti, pretože to všetko bolo správne. Svoje dane vždy presne platil, nezostal po ňom ani halier dlžôb, roky nosil tie isté šaty, dával pozor na svoj klobúk. Denne vyfajčil jednu cigaru, keď ju dofajčil, už nedymil viac v ateliéri. „Prečo žijete?“ pýtal som sa ho niekedy v čase, keď už dostal zlatú štátnu medailu, získal miesto profesora, prekonal každodenné existenčné problémy a pomaľoval stovky a stovky metrov plátna. „Prečo? Aby som predal obraz,“ – odpovedal jednoducho. Tivadar Zemplényi, európsky známy umelec, považoval totiž predaj obrazov na krútiacej sa zemeguli za najťažšiu a najvážnejšiu prácu. „Namaľovať dobrý alebo i vynikajúci obraz to nie je nič, to vie veľa maliarov. No predaj obrazu, namaľovaného plátna, to je tajomné majstrovstvo...“
A už spomínaná maďarská kunsthistorička Zsófia Kissová-Szemánová doplnila charakteristiku prešovského rodáka: „Zemplényi bol trudnomyseľný človek, ktorý sa sám vypracoval z biednych pomerov vďaka svojmu talentu a práci, o čom existuje nejedna písomná zmienka a historka. Aj v umení si zachoval vážnosť, ktorá mu nikdy nedovolila opustiť ťažko vydobyté, osvojené a šírené idey ‚realizmu, naturalizmu a poctivosti‘. Tieto myšlienky, ktoré v tom čase pôsobili autenticky a mali svoju opodstatnenosť, vo svojej maľbe dôsledne napĺňal až do konca svojho života a ako pedagóg na akadémii ich presadzoval aj v rámci nového poňatia maľby.“
Teodor Zemplényi zomrel v roku 1917 a je pochovaný v Budapešti na cintoríne na Ulici Fiumei.
Marián ŠIMKULIČ – Foto: archív autora
Text pod hlavné foto:
Teodor ZEMPLÉNYI – Chudobný obed, olej