ZABUDNUTÁ HISTÓRIA
Súperenie kresťanstva s pohanstvom sa v našich končinách neviedlo v rukavičkách. Solúnski bratia Cyril a Metod zohrávajú významnú úlohu v dejinách slovenského a rovnako i českého národa. Zaslúžili sa o zaradenie staroslovenčiny medzi liturgické jazyky, prispeli k zmierneniu vplyvu Franskej ríše, vďaka nim bolo vysvätených mnoho slovanských učeníkov za kňazov a Veľká Morava bola pápežom uznaná za léno Svätej stolice, čím sa stala rovnocennou s inými veľkými krajinami tej doby. Misia však mala aj viac tienistých stránok, o ktorých sa zmieňujú dobové dokumenty a staré archívne pramene.
Prví misionári, ktorí kristianizovali Slovanov, pochádzali z Franskej ríše, Grécka a pravdepodobne i z Írska a zo Škótska, pričom sa objavili najmenej niekoľko desaťročí pred príchodom Cyrila a Metoda. O uvedenej skutočnosti svedčí trebárs nález základov kamenného kostolíka v moravskej obci Modrá, ktorý bol vystavaný pravdepodobne už na prelome 8. a 9. storočia. Na dávny kontakt obyvateľov Veľkej Moravy s kresťanstvom taktiež poukazujú artefakty z hradiska Bojná, datované do prvej polovice 9. storočia, kde boli objavené medené pozlátené plakety, tepané obruby pravdepodobne z prenosného oltára a kostolný zvon. Približne z rovnakého obdobia pochádza aj Pribinov kostol v Nitre, vysvätený okolo roka 828, dosiaľ najväčší známy veľkomoravský chrám na bratislavskom hradnom kopci, či jednoloďový kostolík v Znojme. Okrem toho sa zachovali aj správy o pôsobení svätého Amantia, ktorý sa pokúšal kristianizovať Slovanov už v 7. storočí, a o dvoch pohraničných markách pri brehoch Dunaja, ktoré založil franský kráľ a cisár Západu Karol I. Veľký ako misijné centrá na pokresťančovanie Slovanov okolo roka 800. A vieme aj o krste štrnástich českých kniežat v bavorskom Regensburgu, ku ktorému došlo podľa súdobých Fuldských análov v roku 845.
■ BISKUPSTVO V NITRAVE
Spomedzi ďalších prameňov poskytuje významný dôkaz o dávnom styku Slovanov s kresťanstvom i písomná zmienka o biskupstve nazývanom Nitrava (t. j. Nitra), zriadenom pápežom Eugenom II. v roku 824, na ktorú upozornil už Pavol Jozef Šafárik v druhom vydaní svojich Slovanských starožitností z roka 1863. Na dávny stret Slovanov s kresťanstvom navyše upozorňuje aj pasáž z posolstva veľkomoravského kniežaťa Rastislava byzantskému cisárovi Michalovi III., zachovaná v Konštantínovom životopise z druhej polovice 9. storočia: „Keďže ľud náš od pohanstva sa odvrhol a kresťanského zákona sa drží, učiteľa nemáme takého, ktorý by nám v našom jazyku pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby sa i iné strany, to vidiac, pripodobnili nám.“
Prítomnosť kresťanstva na území Veľkej Moravy v predcyrilo-metodských časoch taktiež potvrdzuje informácia o učiteľoch vierozvestcoch „z Vlách i z Grécka i z Nemiec“ (t. j. z oblasti severného Talianska, Grécka a Franskej ríše), obsiahnutá v Metodovom životopise, ktorý je rovnako ako Život Konštantínov súčasťou Moravsko-panónskych legiend.
■ SOLÚNSKI BRATIA
Cyril a Metod teda prišli na územie, kde kresťanstvo poznala prinajmenšom časť obyvateľstva. Napriek tomu však pri šírení náboženstva, ktorého najpevnejším pilierom by mala byť láska, používali tvrdé praktiky. Hrozivo pôsobí už prvý bod ich zákonníka, nazvaného Zakon sudnyj ľjudem (Súdny zákonník pre svetských ľudí): „Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.“
Ale to je ešte len začiatok. Nasledujúce state citovaného diela pridávajú ako trest za praktizovanie pohanstva mrzačenie či palicovanie. Medzi ostatné násilné spôsoby navrhnuté vierozvestcami patria: odrezanie nosa za zvedenie zasnúbenej (hoci s jej súhlasom), palicovanie, potupné ostrihanie vlasov a vyhnanie za krádež v kostole a iné. Zbierka však povoľuje aj miernejšie cirkevné tresty. Tak trebárs článok o podpaľačoch ukladá dvanásťročné pokánie z hľadiska cirkevného práva v konfrontácii s upálením alebo so sťatím mečom pre rovnakú skupinu kriminálnikov z pohľadu svetského práva.
■ PRÍSNE TRESTY
Tie odporúča spis pod názvom Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu, ktorý na základe latinských predlôh preložil Metod alebo niektorý z jeho žiakov. Táto príručka napríklad proponovala trojročný pôst o chlebe a vode za chodenie na koledy v prvý januárový deň alebo päťročný pôst za zaklínanie.
O neúprosnosti prvého veľkomoravského arcibiskupa Metoda vypovedá i vyhrážka, zaznamenaná vo vyššie spomenutom Metodovom životopise z 9. storočia, ktorú adresoval kniežaťu Vislanov, obývajúcich južnú časť dnešného Poľska: „Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí v inej krajine. Veď si na mňa ešte spomenieš.“ A uvedená hrozba sa zanedlho naozaj premietla do skutočnosti ‒ Svätopluk v roku 874 kniežatstvo Vislanov vyplienil a pripojil k svojej ríši a ich panovník bol následne pokrstený práve Metodom.
Podobne tvrdý postup použil Metod podľa Dalimilovej kroniky zo začiatku 14. storočia i pri pokresťančení českého kniežaťa Bořivoja I., keď nariadil, aby na hostine u Svätopluka jedol ako pohan na zemi, pričom kresťania hodovali pri stole. Takýmto spôsobom dal českému vládcovi jasne najavo, aké má vlastne postavenie oproti kresťanským panovníkom, a nahovoril ho, aby sa ihneď nechal pokrstiť. Bořivoj neskôr nechal postaviť dve svätyne ‒ vo svojom sídle v Levém Hradci a druhú na území pražského hradu.
■ PÍSMO SLOVANOV
Cyrilovi a Metodovi sa okrem rôznych iných zásluh pripisuje vynález prvého slovanského písma ‒ staroslovenčiny. Vo svetle archívnych prameňov však treba toto tvrdenie mierne poopraviť. O predkresťanskom písme Slovanov, resp. o systéme znakov, ktoré Slovanom suplovali písmo, sa totiž môžeme dočítať trebárs v spise mnícha Chrabra O písmenách, datovaného do 9. storočia, kde autor vysvetľuje, že Slovania používali akési „črty a zárezy“, pomocou ktorých počítali a veštili.
Iný dôkaz zasa poskytuje kronika Thietmara Merseburského zo začiatku 11. storočia. Obsahuje správu o slovanských modlách s vyrezanými menami bohov na ostrove Rujana v Baltickom mori. Možnosť jestvovania predkresťanského slovanského písma navyše pripustil historik Pavol Jozef Šafárik vo svojej knihe Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí z roka 1826 a na vzdelanosť Slovanov v čase pohanstva poukazoval aj kňaz, spisovateľ a slovenský národný buditeľ Jonáš Záborský v diele Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do čias Žigmundových (1875).
■ ŠÍRENIE VIERY
Kresťanstvo súperilo s pohanstvom aj počas období, keď sa územie Slovenska stalo súčasťou Uhorska a v Čechách a na Morave upevňovali svoju moc Přemyslovci. Ako uviedol päťkostolský biskup Maurus v súdobej Legende o svätom Svoradovi a Benediktovi, dokonca ešte v časoch panovania uhorského kráľa Štefana I. (okolo rokov 1000 – 1038) sa kresťanstvo medzi ľudom ujímalo iba slabo. Panovník pritom používal pri zavádzaní kresťanského náboženstva množstvo pomerne drastických prostriedkov ‒ zaviedol cirkevný desiatok, povinné navštevovanie chrámov a svätenie sviatočných dní, prísne perzekvoval akékoľvek prejavy pohanstva u poddaných a nariadil, aby každých desať obcí spoločne postavilo chrám a postaralo sa o jeho výbavu, ktorú mali tvoriť dvaja otroci, kone, šesť volov, dve kravy a tridsaťštyri kusov menšieho dobytka...
Štefan tiež nechal zriadiť niekoľko biskupstiev (zdroje udávajú rôzne čísla – od šesť po desať) a opátstiev. Krátko pred svojou korunováciou v roku 1000 podporil aj založenie prvého uhorského arcibiskupstva v Ostrihome. Ako horlivý šíriteľ viery bol vyhlásený za svätého už necelých päťdesiat rokov po svojej smrti (v roku 1083).
■ VZBURY POHANOV
Po úmrtí kráľa Štefana zachvátila Uhorsko vzbura, známa ako pohanské povstanie (v roku 1046). Po boku pohanov v ňom podľa Jonáša Záborského bojovali na protest proti násilnej kristianizácii a nástupu kráľovho synovca Petra Orseolu k moci i pravoslávni kresťania, ktorí chceli prinavrátiť staroslovanskú liturgiu do kostolov, aj mohamedáni. Na ich čelo sa postavil vojvodca Vata (lat. Vatha). Počas rebélie boli umučení biskupi Gerard, Bulda a Bistrík, pričom najbrutálnejší spôsob popravy postihol biskupa Gerarda, ktorý sa vraj pri zavádzaní kresťanstva dopustil zvlášť krutých násilností. Preto ho priviazali na voz, spustili z vrchu kopca, rozbili hlavu o kameň a následne mu ešte aj prebodli hruď.
Vatovým favoritom na kráľovský stolec bol syn Štefanovho bratranca a zástanca pohanskej tradície Levente. Ten však umrel v priebehu povstania, a keď povstalci chytili a oslepili svojho úhlavného nepriateľa Orseolu, novým kráľom sa stal Leventov brat Ondrej, ktorý nariadil pod hrozbou smrti všetkým pohanom svojej dŕžavy, aby sa obrátili na kresťanskú vieru.
V roku 1061 povstali uhorskí pohania ešte raz. Stalo sa tak na ľudovom zhromaždení v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár v Maďarsku), kde mal jeden z rečníkov podľa Chronici Hungarici compositio saeculi XIV (t. j. Uhorská kronika zo 14. storočia) preniesť k vtedajšiemu panovníkovi Belovi tieto slová: „Dovoľ nám žiť podľa pohanského zvyku našich otcov, ukameňovať biskupov, vyvrhnúť črevá z brúch kňazov, zahrdúsiť klerikov, obesiť decimátorov, zrúcať kostoly, rozbiť zvony.“
Kráľ dal po troch dňoch zhromaždenie rozohnať, no v boji proti pohanstvu pokračovali i jeho následníci ‒ Ladislav I. Svätý (vládol v rokoch 1077 ‒ 1095) a Koloman Učený (panoval v rokoch 1096 ‒ 1116).
Dôkazy o pretrvávajúcom zápase s pohanstvom na slovenskom území však pochádzajú aj z oveľa neskorších čias. Príkladom sú protipohanské predpisy z Muránskeho panstva, datované do roka 1585, ktoré poddaným zakazovali zaklínanie, tradičné tance, ako i vykonávanie iných nekresťanských zvykov a obradov.
V Česku sa kresťanstvo šírilo pomerne pomalým tempom. Českí veľmoži protestovali proti prijatiu kresťanstva Bořivojom I., ako aj proti jeho politickej závislosti od Veľkej Moravy a krátko po jeho krste začali otvorenú vzburu proti novým pomerom. Výsledkom bolo uchvátenie moci Strojmírom, ktorý žil predtým v Bavorsku. Približne dva roky nato sa však kniežacieho stolca znovu zmocnil Bořivoj a jeho nástupcovia pokračovali v kristianizácii krajiny. Bořivojov syn Vratislav založil Baziliku svätého Juraja na Pražskom hrade a Vratislavov syn Václav, ktorý bol v roku 1670 kanonizovaný pápežom Klementom X., nechal postaviť pražský Chrám svätého Víta. Kresťanstvo vášnivo vyznávala aj Bořivojova manželka Ludmila, ktorá sa posmrtne stala prvou českou, ako i slovanskou sväticou. Spomedzi českých šíriteľov kresťanstva zaujíma významné postavenie aj pražský biskup Vojtech, ktorý založil prvý český kláštor v Břevnove a pokrstil neskoršieho uhorského kráľa Štefana.
Napriek úsiliu panovníkov o obrátenie celého českého národa ku kresťanstvu však v 11. storočí existovali na území súčasnej Českej republiky iba dve biskupstvá ‒ v Prahe a Olomouci.
Pavol IČO ‒ Foto: Emil SEMANCO