Myšlienkovo obsažné hry zrejme nevyhovujú súčasnému trendu lacnej zábavy
Diagnózy lekára a dramatika Štefana Králika
Milan POLÁK – Foto: SNN
Rodák zo Závodia (dnes je to časť Žiliny) absolvoval v roku 1933 Lekársku fakultu UK v Bratislave a potom ako praktický lekár pôsobil postupne vo Važci, v Kojetíne, v Detve, vo Zvolene a v Bratislave. Literárne začal tvoriť až po tridsiatke, keď už získal skúsenosti z lekárskej praxe a z pozorného, vnímavého sledovania životnej drámy prostých ľudí, ale aj konfliktov a drám bežného každodenného života.
Aj keď Štefan Králik písal i prózu, najviac ho lákalo dramatické spracovanie jeho životných skúseností, ale aj inšpirácie z čítania historických diel, v ktorých nachádzal podnety a prímery smerujúce k vtedajšej súčasnosti. Napríklad v jednej zo svojich prvých hier, vo Veľrieke, ktorú napísal začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia, zobrazil vzburu felahov proti vláde otrokárov v starovekom Egypte. Bolo to odvážne podobenstvo, útočne namierené proti vojnovým hrôzam a sociálnej nespravodlivosti. V dramatickom debute Mozoľovci spracoval príbeh z dedinského prostredia, keď gazda núti svoje deti, aby sa popanštili. Iná jeho hra Trasovisko, inšpirovaná tiež osobnou skúsenosťou, rieši závažné psychologické problémy dedinského človeka a otázku vyrovnávania sa s vinou. Bolo zrejmé, že už pri svojom vstupe na pole dramatickej literatúry prichádza autor s novým, moderným a apelatívnym pohľadom na život okolo seba. Právom vzbudil neskôr aj záujem profesionálnych divadiel o svoju tvorbu.
DVANÁSŤ HIER
Slovenské profesionálne divadlá uviedli vo vojnových a v povojnových rokoch dvanásť hier Štefana Králika (1909 – 1983). Medzi najčastejšie hranými boli Trasovisko,Posledná prekážka, Hra bez lásky, Svätá BarboračiMargaret zo zámku. Jeho dramatický debut Mozoľovci uviedol v roku 1942, teda ešte v rokoch prvej Slovenskej republiky, Slovenský spevokol v Martine a Veľrieku v roku 1943 zahralo Dramatické združenie Detvan. Prvou inscenáciou na javisku profesionálneho divadla, ešte vo vojnových rokoch, bolo Trasovisko a inscenovalo ju Slovenské divadlo v Prešove (17. 9. 1944) v réžii Andreja Chmelku. Na javisku Slovenského národného divadla mala prvú premiéru Králikova Posledná prekážka už v prvej povojnovej sezóne (20. 2. 1946).
V tých prvých povojnových desaťročiach patril Králik medzi významnú generáciu moderných slovenských dramatikov, ktorých diela tvorili často základ dramaturgie a repertoáru slovenských profesionálnych divadiel. Bol rovnocenným partnerom Ivana Stodolu, Júliusa Barča-Ivana, Petra Zvona, Leopolda Laholu, Petra Karvaša, Hany Zelinovej, Márie Rázusovej-Martákovej, Viery Markovičovej-Zátureckej, ale aj Ivana Bukovčana, Ľubomíra Smrčka, Viktora Egriho, Ľudovíta Filana či Juraja Váha. Bola to silná, produktívna a umelecky prierazná generácia dramatikov prvých povojnových rokov, akú naša dramatická tvorba odvtedy už nemala v takej hojnosti, modernosti a v takej intenzite diváckeho záujmu o pôvodnú tvorbu. Štefan Králik bol jedným z protagonistov tejto generácie. Jeho hry mali v repertoári prakticky všetky slovenské profesionálne divadlá, vrátane národnostných, teda ukrajinského v Prešove a maďarského v Komárne. Niektoré Králikove diela boli obľúbené a často uvádzané aj ochotníckymi súbormi po celom Slovensku.
MODERNÝ DRAMATIK
Štefan Králik prenikol do centra úsilí slovenskej drámy hrou Posledná prekážka, ktorú ako premiéru v roku 1946 naštudoval so súborom činohry František Krištof Veselý. Autor poučený v tom čase preferovanou povojnovou filozofiou existencializmu v úspornom dialógu premietol v zhustenej podobe rozpory vzdelanca medzi osobnými túžbami a nadosobnými cieľmi. Takto sa po novom mysliaci a píšuci dramatik pričinil aj na utvrdení moderných realistických tendencií slovenského herectva.
V príbuznom filozofickom vyznení niesli sa aj ďalšie jeho dramatické diela – Hra bezlásky ( premiéra 1946 v SND) a Hra o slobode (premiéra 1948 v SND). Aj v týchto hrách, napriek odlišným témam i umeleckým prístupom, ale v úzkom vzájomnom myšlienkovom vzťahu, dal nazrieť do premien vo vlastnom vedomí so zámerom vplývať aj na novo sa formujúce povojnové spoločenské vedomie. V Hre bez lásky prejavil sa autorov satirický podtón. Nastoľuje konflikt medzi vierou a skepsou a cítime v nej aj reálnu životnú skúsenosť lekára, najmä v téme rekonštrukcie údajnej samovraždy. Vo filozofickej rovine pokračuje Králik aj v Hre o slobode. Témou je vina či nevina ženy, ktorá zabila človeka preto, aby zachránila život miliónov iných ľudí. Témy a spracovanie oboch hier naznačujú, že Králik nepísal lacné, prvoplánové príbehy, ale prímery či metafory problémov, konfliktov a drám, ktoré sprevádzajú ľudský život v niektorých jeho extrémnych prejavoch. Teda nepísal hry len pre potešenie či zábavu, ale ako podnet pre hlbší prienik k zmyslu života a bytia. Táto vlastnosť potom sprevádza aj ďalšiu jeho tvorbu, ktorá si vyžaduje vnímavého, citlivého a poučeného diváka.
POD TLAKOM DOBY
Po roku 1948, keď sa aj umenie začalo ideologizovať a v tomto duchu kládli sa aj na dramatikov isté požiadavky, Králik po dobrom rozbehu svojej tvorby, v snahe čiastočne vyhovieť požiadavkám doby (povestné päťdesiate roky) napísal dve hry o premene v živote dediny a o formovaní sa novej robotníckej triedy. Ide o Buky podpolianske (1949) a Horúci deň (1951). Sústredil sa v nich na spoločenské konflikty, ktoré súviseli s vtedajšou životnou praxou na dedine a ich dôsledkami na život jednotlivcov, ako aj na otázku prerodu drobných roľníkov na príslušníkov vtedy sa formujúcej tzv. robotníckej triedy. Obe hry mali aj tragikomický podtón, ale v podstate zapadli do prúdu požadovaných socialisticko-realistických úsilí v slovenskej dráme. Taká bola doba. Ale už v myšlienkovo a dejovo viacvrstvovej hre Svätá Barbora (premiéra 1953 vo Zvolene) spája revolučné svetonázorové pozície s básnicky účinným vyjadrením. Témou je boj handlovských baníkov v roku 1914 proti vojne a sociálnemu vykorisťovaniu. Vyjadril to na osude baníckeho dievčaťa, ktoré sklame jej viera. Po tejto hre sa Štefan Králik zo zdravotných dôvodov na dlhší čas odmlčal. Počas zotavovania však napísal dômyselne komponovanéMikromemoáre (1962), ktoré svojou skladbou pripomínajú jednotlivé časti klasickej gréckej tragédie, hoci výsledné vyústenie je skôr tragikomické. Pri tomto diele sa zasa prejavil ako výborný prozaik.
JÁNOŠÍKOVSKÁ LEGENDA
Po niekoľkých rokoch pauzy vrátil sa v roku 1970 k dramatickej tvorbe hrou Vojenský kabát Jura Jánošíka, ktorú uviedla bratislavská Nová scéna v réžii Juraja Svobodu. Z iného a celkom originálneho zorného uhla zmocnil sa jánošíkovskej legendy a opäť sa prejavil ako dobrý znalec histórie. Dejovo na ňu nadväzuje hra Rebel, uvedená v roku 1975 v divadle v Martine. Zobrazuje, ako sa môže z obyčajných zbojníkov utvoriť v istom očisťujúcom procese družina legendárnych hôrnych chlapcov.
V roku 1974 uviedlo SND inú Králikovu historickú paralelu s názvom Margaret zozámku. V hre zobrazuje taliansku herečku, ktorá končí život v odboji voči svojmu svokrovi, americkému multimilionárovi. Hra je myšlienkovo a vyznením situovaná do blízkosti hrdiniek typu Jany z Arcu a zvýrazňuje tragickosť jej zápasu a osudu. V SND premiéru hry režijne naštudoval Pavol Haspra so Soňou Valentovou v hlavnej úlohe. Hrali ju aj v Nitre a vo Zvolene.
V poradí poslednou uvedenou divadelnou hrou je Krásna neznáma, ktorú v roku 1976 v SND naštudoval opäť Pavol Haspra. Dej sa odohráva počas SNP, v ktorom spoločenská izolácia lekára Félixa sa posúva do roviny priam filozofického posolstva a umeleckého podobenstva. Umelec sa prejavil aj ako autor viacerých scenárov televíznych filmov: Kraj svetaIstanbul (1979), Výlet do mladosti (1983), Rodinná anamnéza (1983) a Ulička stratených snov (1985). Filmy na seba nadväzujú žánrovo, kompozičným princípom, povahou konfliktu i postavou hlavného predstaviteľa a tvoria uzatvorenú sériu.
Štefan Králik patril medzi hĺbavých, vzdelaných dramatikov – medzi tých, čo prenikali pod povrch javov a prinášali vo svojej tvorbe aktuálne a myslenie diváka aktivizujúce podobenstvá. Privolával si diváka k náročnému a myšlienkovo fundovanému dialógu. Nepísal hry pre prvoplánové potešenie či bulvárne rozptýlenie. Robil presne opak toho, čo dnes od autorov divadlá požadujú. Tvoril pre diváka, ktorý je ochotný v divadle myslieť a zaujímať vlastné stanovisko. Zaiste aj preto v súčasnosti takmer niet ani stopy po jeho hrách. Akosi nevyhovuje dramaturgii plného, rehotajúceho a tlieskajúceho hľadiska. Žiaľ s inými, najmä náročnejšími ambíciami našich divadiel stretáme sa len s ako so vzácnymi a ojedinelými výnimkami. Verme, že tou výnimkou stane sa raz aj uvedenie niektorého z pozoruhodných a stále moderných diel Štefana Králika.
Autor je divadelný kritik a historik.