ZABUDNUTÁ HISTÓRIA
Obštrukcie maďarskej strany pred parafovaním dokumentu trvali takmer rok. Po obštrukciách, trvajúcich takmer rok, štvrtého júna 1920 Maďarsko uznalo hranice so susednými štátmi a jeho poverenci v zámku Veľký Trianon podpísali mierovú zmluvu, ktorá obsahovala tristošesťdesiatštyri bodov. Našich južných susedov na tomto akte reprezentovala druhoradá politická garnitúra ─ minister pre blaho ľudu Augustín Bernard a vyslanec poverený minister Alfréd Lazar. Vedúci delegácie gróf Albert Apponyi, ktorý od januára 1920 v Paríži zastupoval Maďarsko, sa ešte pred podpísaním vzdal funkcie...
Maďarský minister Bernard krátko po pripojení podpisu pod mierovú zmluvu vyhlásil, že z vojenských, národnostných a hospodárskych dôvodov je pre Maďarov neprijateľná. Podpísal ju len narýchlo a formálne. Odmietol slávnostné pero, ale z vrecka vytiahol také, čo zobral v hoteli a po použití ho zahodil. Útechou mu vraj boli povzbudzujúce slová anglického vyslanca, vyjadrujúce porozumenie a účasť. Taliansky zástupca mu dokonca tlmočil, že krivda spáchaná na maďarskom ľude bude raz odčinená.
■ ROZPAD UHORSKA
Po porážke monarchie vo svetovej vojne sa nemaďarské národy rozhodli vymaniť z rámca Svätoštefanskej koruny. Uhorsko sa rozpadlo následkom šovinistickej politiky Budapešti. Aj sami Maďari dali starému Uhorsku zbohom a maďarská politická reprezentácia na čele s grófom s Mihálym Károlyim v polovici novembra 1918 vyhlásila republiku. V Budapešti sa domnievali, že strata území, obývaných inými národmi, je len dočasná a u mocností Dohody prostredníctvom diplomatických intríg, propagandy či plebiscitom obhája integritu Uhorska. Už na sklonku vojny peštianski politici voči národnostiam nasadzovali vľúdnejšiu tvár ako dosiaľ. Osobitne si obchádzali Slovákov. Na gymnáziách namiesto gréčtiny zavádzali odrazu slovenčinu, na stránkach maďarských časopisov sa objavovalo už len „Szlovákok“ namiesto notorického „Tótok“. Veľa sa písalo o vernom slovenskom národe, o milých slovenských bratoch, stáročnom slovensko-maďarskom zväzku, aj keď len pred krátkym časom boli uvedomelí Slováci len panslávski zradcovia a Uhorsko sa malo stať jednoliatym maďarským štátom.
■ VLÁDA BOĽŠEVIKOV
V marci 1919 maďarská vláda v úsilí získať stratené sympatie slovenského národa zmajstrovala zákon o Slovenskej krajine. Mal to byť autonómny útvar na severe Uhorska obývaný Slovákmi. Na Slovákov však tento trik nezaúčinkoval. Nové, zatiaľ len dočasné hranice Maďarska veľmoci stanovili už na jar 1919. Maďari ich však neboli ochotní akceptovať a pokúsili sa o unikátne vojensko-politické riešenie. Mihály Károlyi 21. marca 1919 odovzdal vládu boľševickej klike na čele s Bélom Kunom. Bola vyhlásená republika rád, ktorá mala pomocou boľševickej revolúcie reštaurovať Uhorsko. Peštianski červení diktátori vkladali nádeje do sovietskeho Ruska. Béla Kun žiadal Lenina, aby Červená armáda podnikla útok na Rumunsko a prebojovala sa cez Karpaty. Ale sovieti mali plné ruky práce s bielym odbojom a nádeje na proletársku pomoc sa zrútili. Boľševici chceli na svoju stranu zlákať slovenské obyvateľstvo, sklamané pomermi v Česko-Slovensku, a v Prešove inštalovali Slovenskú republiku rád. Slovenský ľud sa však nedal zlákať. Plán na boľševizáciu Karpatskej kotliny sa nepodaril a v auguste sa červené Maďarsko zmenilo na biele.
■ ROKOVANIA V PARÍŽI
Aj nová vládna garnitúra mala ten istý cieľ ─ obnoviť Uhorsko skôr diplomatickými, politickými, a ak to pôjde aj vojenskými prostriedkami. Najprv si Maďarsko muselo upevniť medzinárodné postavenie, a to sa dalo uskutočniť len vyslaním delegácie na mierovú konferenciu do Versailles. Začiatkom januára sa do Paríža dostavili politické veličiny niekdajšieho Uhorska ─ grófi Pavol Teleki, Štefan Bethlen, Ladislav Somssich a niekoľko poradcov. V slovenskej otázke mal delegácii radiť Viktor Dvorčák, známy propagátor osobitnej šarišskej a zemplínskej národnosti. Na čele maďarskej delegácie bol gróf Albert Apponyi, známy ako iniciátor maďarizačných školských zákonov z roku 1907. Plynule hovoril niekoľkými európskymi jazykmi a pestoval dôverné styky so svetovými politickými osobnosťami. Na svojom majetku v Malinove (vtedy Eberhard), neďaleko Bratislavy, v roku 1910 hostil amerického prezidenta Theodora Roosevelta. Na mierovej konferencii sa Apponyi blysol prejavom, ktorým chcel ovplyvniť dianie na prospech Maďarov. Reč si dlho pripravoval a nechal vytlačiť vo viacerých európskych jazykoch. Hladkou francúzštinou predstavil Uhorsko ako krajinu, ktorá celé storočia zabezpečovala stabilitu strednej Európy. Pospomínal všetko možné, len aby na maďarskú stranu naklonil dohodových politikov. Zdôraznil, že po schválení nových hraníc sa maďarské obyvateľstvo dostane pod hegemóniu národov s nižšou kultúrou, i keď kultúra maďarského vidieka bola často na zaplakanie. Podľa Apponyiho Maďari hneď po prijatí kresťanstva sa stali hrádzou proti vpádom barbarov z Východu... Ctený pán gróf však zamlčal, že Uhorsko bolo spoločným domovom siedmich národov a jeho základy podvrátili práve Maďari svojou šovinistickou politikou. Reč sa minula účinkom, dohodoví politici nenaleteli Apponyiho vyfabrikovaným argumentom a trvali na tom, aby Maďari mierovú zmluvu podpísali v pôvodnej podobe. Budapešť požiadala o predĺženie lehoty na odpoveď ešte o niekoľko týždňov. Maďarská diplomacia zatiaľ pracovala na plné obrátky. Skúšala obmäkčiť politikov v Ríme a Londýne. Medzi anglickými lordmi sa vždy našli dobré duše, ochotné brániť maďarských grófov. Ale britský ministerský predseda Lloyd George maďarských diplomatov poučil, že mier musia podpísať.
■ SKORMÚTENÁ PEŠŤ
V Pešti sa zatiaľ rodili najrôznejšie kombinácie, hovorilo sa o taliansko-maďarsko-rumunskom spojenectve. Iní dávali prednosť poľskej karte, inovovalo sa heslo „Poľak Venger dva bratanky, jak do piwa tak do szklanky“ a plánovala sa spoločná vojna proti Česko-Slovensku. Maďari v nijakom prípade neboli ochotní zmieriť sa so stratou „horného vidieka“. Felvidék považovali za klenot Uhorska a bez slovenských stolíc si nedokázali predstaviť ďalšiu existenciu.
Keď v marci rokovania na mierovej konferencii pokračovali, maďarská delegácia predostrela množstvo argumentov. K slovu sa dostali úradné maďarské štatistiky z roka 1910, ktorými sa usilovali dokázať, koľko Maďarov by zostalo za hranicami v okolitých štátoch. Aby oklamali západných diplomatov na mierovej konferencii, spustili účelovú propagandu o národnostnom zákone z roka 1868, jedinom svojho druhu v Európe. Ten vraj polstoročie zabezpečoval práva Nemaďarom. Slovenskí členovia česko-slovenskej delegácie v Paríži Fedor Houdek, Jozef Škultéty, Štefan Osuský a ďalší vyvrátili všetky lživé tvrdenia. Paríž zaplavovali maďarské memorandá, mapy, štatistiky, grafy aj peniaze určené žurnalistom, aby o Maďaroch a uhorskej minulosti písali len v najlepšom svetle.
Koncom marca sa Apponyi ešte raz pokúsil odročiť rokovania ─ tentoraz poukázaním na veľkonočné sviatky. Piateho mája 1920 prišla z Paríža do Pešti studená sprcha, Maďarsko musí do desiatich dní mierovú dohodu podpísať v pôvodnom znení a hranice sa meniť nebudú. Nepomohli ani oficiálne protesty vypracované napochytro v Komárne utvorenou Ligou Maďarov na Slovensku. Maďarskí politici neskrývali rozhorčenie, ale realisti pripomínali, že mier treba podpísať. Po Budapešti sa potulovali davy robotníkov bez práce, fabriky pre nedostatok uhlia stáli, šíril sa hlad a podvýživa. Každým dňom hrozila prepuknúť revolta. Práve v tomto vypätom období sa Albert Apponyi vzdal účasti na mierovej konferencii s odôvodnením, že nemá právo zastupovať Maďarsko, lebo je gróf s predikátom z Oponíc a príslušný do Malinova, kde vlastní majetky, a teda po právnej stránke je občanom obsadeného územia, čo bol v Pešti nový názov pre Slovensko.
■ HORTHYHO KLIKA
Lehotu určenú v Paríži maďarská strana nedodržala. Klika na čele s ríšskym správcom Horthym ešte dúfala v pomoc Poľska, kde sa aj v najvyšších kruhoch ozývali hlasy o potrebe spoločnej poľsko-maďarskej hranice. Nádeje na konci mája 1920 pochoval útek Poliakov od Bereziny v dôsledku tlaku Červenej armády.
Štvrtého júna 1920 v Budapešti vedeli, že mier sa podpisuje a poznali aj jeho obsah. Sám Apponyi sa v emotívnom prejave vyjadril, že zlomok národa si musí z trosiek budovať novú vlasť. Jeho zmienka o zlomku národa len potvrdila, že je stále ešte v zajatí uhorskej štátnej doktríny, podľa ktorej každý obyvateľ na území niekdajšieho Uhorska je príslušníkom jednotného a nedeliteľného maďarského národa. Apponyi ďalej zdôraznil, že vlastenecké svedomie mu kázalo, aby aj on radil podpísať vnútený mier. Jeho prijatie však znamená len to, že Maďarsko sa vzdáva násilných prostriedkov na zmenu, ale dielo nie je skončené, zápas o nápravu krívd sa len začína...
■ BOD ZLOMU...
V Budapešti napochytro splnomocnili dve málo známe osobnosti ─ Lazara a Bernarda, aby mier podpísali. Obaja sa 2. júna dostavili do Paríža, aby v mene Maďarského štátu pripojili podpisy pod mierovú zmluvu. Sprevádzali ich diplomati s nemaďarsky znejúcimi priezviskami ─ Arnold Bobrík, Ján Wettstein, Iván Práznovszky a spišský gróf Štefan Čáky. Slávnostný akt podpisu sa odohral 4. júna o štvrtej hodine popoludní. Platnosť mierovej dohody potvrdili zástupcovia mocností Dohody a vyslanci dvadsiatich dvoch európskych štátov. So zadosťučinením a pocitom úľavy pripojili podpisy reprezentanti nástupníckych štátov ─ Eduard Beneš a Štefan Osuský za Česko-Slovensko, Rumun Cantacuzane a Srb Nikola Pašič. V deň podpisu sa maďarskí poslanci stretli na mimoriadnej schôdzi v budove snemu. Predseda Štefan Rakovszký otvoril krátke, sotva štvrťhodinu trvajúce zasadanie slovami: „Pre Maďarsko nastal historický bod zlomu. Dnes sa podpíše tá mierová zmluva, ktorá vypovedá o rozdrobení nášho tisícročného štátu. Podľahli sme neznesiteľnému tlaku...“
V Budapešti a v ďalších maďarských mestách zavládla trúchlivá atmosféra. Tlač pripomínala, že je to čierny piatok maďarskej histórie a národ postihla rovnaká katastrofa, akou bola porážka pri Augsburgu v roku 955 a pohroma pri Moháči v roku 1526. Všetky obchody boli na znak smútku zavreté, o desiatej hodine dopoludnia začali vyzváňať kostolné zvony, zavýjali fabrické sirény a pískali lokomotívy. Na úradoch ani v závodoch sa nepracovalo, zábavné podniky i kaviarne zavreli. Popoludní tiahol mohutný sprievod cez peštianske ulice. Za veľkého dažďa pri pomníku slávneho básnika Alexandra Petroviča-Petöfiho sa k davu prihovorili popredné osobnosti. Všetci rečníci opakovali jednu a tú istú mantru: Maďarov postihla veľká nespravodlivosť, ale dnešným dňom začína boj za nápravu krívd...
■ ZROD IREDENTY
Mierová zmluva zrodila maďarskú iredentu, teda zápas o prinavrátenie území, a revizionistickú politiku. Štvrtý jún sa stal dňom národného smútku. Každoročne sa organizovali veľké verejné zhromaždenia, na ktorých sa spomínalo na zlaté časy Veľkého Uhorska a rečnilo sa o strašnej krivde. V skutočnosti Trianon nebol nijaký nespravodlivý diktát, ale nové hranice Maďarska naplnili sebaurčovacie práva nemaďarských národov, ktoré mali v Uhorsku postupne zaniknúť, a Maďarom umožnili konečne si budovať vlastný národný štát!
Iredenta sa stala oficiálnym programom všetkých maďarských vlád. Do jej služieb zapojili kultúru, cirkev, vedu i školskú výchovu. Zdôrazňovalo sa najmä, že Maďarsko prišlo o dve tretiny území a jedenásť miliónov obyvateľov (nerátajúc do toho Chorvátsko), pričom hlavný vinník vojny Nemecko stratilo iba trinásť percent územia a len desať percent obyvateľstva. Boli to falošné argumenty, ktoré počuť ešte aj dnes. Pravda je však iná. Maďari plietli dva pojmy ─ niekdajšie Uhorsko a povojnové Maďarsko. Žiaľ, ani v súčasnosti nemajú vo svojom jazyku výraz pre zaniknuté kráľovstvo, ktoré my nazývame Uhorskom. Pre nich je to jednoducho Magyarország, rovnako nazývajú aj dnešné Maďarsko. Spletenie geografických pojmov a falošná téza vydávať Uhorsko za maďarský štát zrodili mýtus o nespravodlivosti nanútenej v Trianone. Uhorsko nebolo vlastníctvom Maďarov, bol to mnohonárodný štát.
■ STABILIZUJÚCI PRVOK
V období medzi oboma svetovými vojnami maďarskí školáci sa geografiu učili z máp Uhorského kráľovstva, v učebniciach vlastivedy kreslili staré Uhorsko a jeho územia ležiace za trianonskou hranicou označovali za dočasne odtrhnuté. Až do konca druhej svetovej vojny žiaci sa každoročne pri nástupe do školy prvého septembra modlili za obnovenie Veľkého Uhorska: „Verím v jedného Boha, verím v jednu vlasť, verím v nekonečnú božskú spravodlivosť, verím v znovuzrodenie Uhorska….“ Verejnosť chlácholili poukázaním na to, že aj po Moháčskej bitke v roku 1526 sa Uhorsko rozsypalo, tretinu krajiny ovládli Turci, a predsa sa po sto päťdesiatich rokoch obnovilo v pôvodných hraniciach. V roku 1938 sa ciele iredenty začali napĺňať, vďaka Hitlerovi a Mussolinimu si Maďari hranice so Slovenskom posunuli ďaleko na sever, potom zabrali celú Podkarpatskú Rus. Druhá Viedenská arbitráž v roku 1940 porušila trianonskú hranicu s Rumunskom a po nemeckom vpáde na Balkán v apríli 1941 zabrali severné oblasti okupovaného Srbska. Maďarská propaganda velebila tieto dočasné územné zisky a v atmosfére eufórie v Budapešti silneli hlasy, že to je len prvý krok pri obnove Veľkého Uhorska. Nestalo sa. Po skončení druhej svetovej vojny sa obnovili hranice Maďarska stanovené v Trianone s malou korektúrou na prospech Slovenska v oblasti Bratislavy. A tak Trianonská mierová zmluva obsahujúca tristošesťdesiatštyri bodov s drobnými korekciami dodnes zostáva v platnosti. Jej rešpektovanie je stabilizujúcim prvkom v stredoeurópskom priestore.
Ivan MRVA ─ Foto: archív autora
Text k hlavnému obrázku: Rokovanie mierovej konferencie v zámku Veľký Trianon vo Versailles