Ak by sme mali charakterizovať určujúcu atmosféru posledných týždňov Ivana Gašparoviča v prezidentskom úrade, tak musíme konštatovať, že slovenské príslovie o mŕtvych (odchádzajúcich) len dobre vôbec neplatilo. Ľudská malosť, malichernosť, nízkosť a úbohosť mali lukulské hody. V plnej nahote sa ukázala pravá podstata väčšiny slovenských médií, ktoré si neodpustili ešte raz si kopnúť do už bývalej hlavy štátu.
Každému súdnemu človeku muselo byť zle z tej záplavy podlých, primitívnych a vulgárnych karikatúr, komentárov priam prýštiacich žlčou, trápnych výpočtov jeho údajných zlyhaní, perverzného „ukájania“ sa na jeho brbtoch, ako aj pseudoučené debaty o tom, ako deformoval, či zneužíval ústavný systém. Paradoxne však práve tie isté „učené“ hlavy navrhujú rovnaké, a ešte omnoho častejšie zneužívanie, resp. využívanie prezidentských právomocí, samozrejme v prospech tých správnych politických síl.
Poďme však k novej hlave štátu. V čase písania tohto komentára sa ešte nemohol nijako prejaviť, preto môžeme vychádzať len z jeho inauguračného prejavu a z typu ľudí, ktorými sa obklopil. Vo svojom prejave sa zadefinoval ako aktivistický a nadstranícky prezident. Dokonca sa nebál použiť slovné spojenie sociálna spravodlivosť a skutočne by sme radi verili, že nebude len prezidentom opozície.
Problém však je v obrovských očakávaniach, ktoré doňho vkladá väčšina médií a opozícia. Tu však treba jasne povedať, že opozícia ho potrebuje oveľa viac než on ju, preto je celkom slušná nádej, že nepodľahne očakávaniam mnohonásobne skrachovaných politikov, ale bude svoj úrad vykonávať nadstranícky a konštruktívne. Aj keď volebná kampaň nebola úplne gentlemanská, politický súboj nepresiahol neakceptovateľnú mieru a osobné vzťahy medzi prezidentom a premiérom nie sú také narušené, aby to malo traumatizovať spoločnosť.
Každopádne prvou veľkou skúškou jeho nezávislosti bude postoj pri vymenovaní dvoch nových sudcov. Ak by všetkých parlamentom zvolených kandidátov en bloc odmietol, bolo by to hrubým porušením ústavných zvyklostí, znamenalo by to ostrý súboj so súčasnou vládou a zároveň aj s Ústavným súdom SR. Navyše by tento krok bol absolútne neobhájiteľný.
Nikdy v minulosti si prezidenti kohabitujúci s inak orientovanou vládou nedovolili ignorovať rozhodnutie parlamentu. Prezident totiž nemá právo odmietnuť kandidátov, ktorých mu zvolí parlament, naopak má právo vybrať si z dvojnásobného počtu tých kandidátov, ktorí sa mu zdajú najprijateľnejší. Navyše odmietnutím ponúknutých a legitímne zvolených kandidátov by aj tak nič nedosiahol, lebo aj tých ďalších by volila tá istá parlamentná väčšina. Mohol by akurát tak paralyzovať činnosť Ústavného súdu SR, čo každý triezvo uvažujúci človek musí odmietnuť. Niet pochýb o tom, že prostituujúce médiá by mu tlieskali. Dá sa očakávať, že jeho okolie ho bude ovplyvňovať práve týmto smerom – tým by však len dokázal, že je poslušnou figúrkou v rukách tých najskompromitovanejších politických síl.
Kiskovo okolie ho navádza aj k iným nezvyklostiam. Napríklad jeho našepkávači ho vraj nahovárajú, aby vymenil šéfku Ústavného súdu SR. To by však znamenalo obrovský konflikt s Ústavným súdom SR, ktorý by samozrejme riešil samotný Ústavný súd SR a s najvyššou pravdepodobnosťou by konštatoval hrubé porušenie ústavy. Treba teda veriť, že Kiska dostojí svojim sľubom a nestane sa bezmocnou figúrkou v rukách tej najradikálnejšej opozície.
Priestor na hlásanie svojich názorov a vízií bude mať aj tak. Ako prezident nebude mať problém dostať sa do médií. Ak bude hodnotovo, vecne či inak nesúhlasiť s nejakým zákonom, ktorý prijme parlament, a vráti ho parlamentu využijúc svoje právo suspenzívneho veta, bude to vnímané ako štandardná súčasť politického zápasu a nijako zásadne by to nemalo narušiť vzťahy s vládou.
Andrej Kiska začína svoj mandát s relatívne veľmi veľkou mierou dôvery. Záleží len na ňom, či tento svoj osobný a aj politický kapitál udrží a zveľadí alebo poprie všetko, čo hlásal, a stane sa len figúrkou v rukách opozície. Verím, že si vyberie správne.
Roman MICHELKO