Verejnoprávne médiá, najmä televízia, celkom splynuli s mainstreamom
Pred prvým kolom prezidentských volieb predstavilo ministerstvo kultúry návrh reformy verejnoprávneho telerozhlasu. Oslovili sme bývalého posledného riaditeľa Slovenskej televízie Štefana NIŽŇANSKÉHO, aby predstavil svoj pohľad na súčasné pôsobenie verejnoprávnych médií.
Podľa opozície, neúspešného prezidentského kandidáta Ivana Korčoka a médií tzv. hlavného prúdu nie je návrh ministerstva v súlade so slobodou slova a s princípmi demokracie. Súhlasíte s týmto názorom?
Ten návrh nebol ani šťastný, ani kvalitne a odborne vypracovaný. O termíne a okolnostiach jeho zverejnenia už ani nehovoriac. Na prvý pohľad sa niekomu mohol zdať termín tesne pred prezidentskými voľbami nevhodný, pre koalíciu až škodlivý. V mojom veku sedemdesiatnika však viem, že veci nie sú také, ako vyzerajú. Dosť možné, že niekomu ten „šrumec“ okolo zákona o zmene súčasnej formy protivládnych a protiprávnych médií verejnej služby poslúžil. Z histórie poznáme prípady vypustenia skúšobného balónika, nie?!
Verejnosti sa účelovo tiež podsúva názor, že reforma RTVS vytvára štátom kontrolované médium. Do akej miery s ním viete polemizovať?
Štátom tesnejšie a viac kontrolované médiá urobili z RTVS liberáli zo Sulíkovej SaS spolu s partnermi z matovičovsko-hegerovskej koalície tým, že zrušili koncesionárske poplatky. Inak, popravde, nemám potrebu vyvracať nejaké názory. Ani tie, čo sa verejnosti podsúvajú. Podľa mňa sa RTVS v súčasnej podobe, pokiaľ ide o vysielanie spravodajstva i aktuálnej publicistiky, na míle vzdialila modelu a princípom nezávislého, pluralitného a slobodného média. Jednoznačne s výnimkou relácií Do kríža a Občan za dverami spravodajstvo i aktuálnu publicistiku uniesli aktivisti zasieťovaní (previazaní) politickými think tankami, mainstreamom, tykadlami tútorov liberálnych a progresívnych straníckych centrál opozície. Myslím si, že vláda chce teraz len napraviť zvrátený stav. Podľa mňa má na to plné právo, ak je možné spochybniť zmanipulovanú voľbu generálneho riaditeľa RTVS Ľuboša Machaja, ktorý ako chlapík v osobnom bankrote narába s financiami, vyplácanými ročne priamo zo štátneho rozpočtu v objeme vyše 155 000 000 eur. Je nelogické až trestuhodné, ak parlament zvolil do čela verejnoprávnych médií osobu, ktorá napríklad podľa Živnostenského zákona nesmie ešte ani tri roky po zrušení konkurzu prevádzkovať živnosť. Dôležité podmienky spôsobilosti niekto v Národnej rade SR buď podcenil, alebo zámerne prehliadol, aby mohol s vydierateľným manažérom na svojich šnúrkach poťahovať. Verejnoprávne médiá navyše nie sú len také hocijaké ako tie ostatné súkromné rádiá či televízie. Málo sa o tom vie aj hovorí, no verejnoprávne médiá majú z ústavy a zo zákona dôležité úlohy aj v oblasti mobilizácie a národnej bezpečnosti, obrany štátu. Či už ide o mimoriadny, alebo výnimočný stav.
Tento problém sa posunul aj na pôdu Európskej únie. Podľa opozície a médií tzv. hlavného prúdu ide tento návrh aj proti nedávno prijatému Aktu o slobode médií.
Je to zbytočný humbug, veď ministerstvo kultúry, pokiaľ viem, ten nevydarený návrh stiahlo a pripravuje sa vraj nová právna úprava zohľadňujúca aj čerstvú európsku legislatívu. Neverím, že pri druhom podaní by sa vláda nesústredila poriadne na to, aby dobre mierená loptička nielenže preletela sieť, no dopadla aj do želaného sektora kurtu. Pokiaľ by to stálo na mne, zvolil by som novým zákonom založenie slovenského mediálneho domu. K verejnoprávnemu rozhlasu a televízii by som pridal aj tlačovú agentúru TASR. Umožňovalo by to v súlade s európskou predstavou o zvýšenej ochrane médií aj praktickú možnosť odbornej prípravy a rastu novinárov. Úplne prirodzene by mladí redakční elévi a žurnalisti prechádzali baťovským systémom v jednej inštitúcii z pozície rešeršistu, korektora, správara k reportérom, editorom a vedúcim oddelení. Tí talentovaní potom k zložitejším zručnostiam rozhlasových pracovníkov od redaktorov, hlásateľov a konferencierov až po politických a športových komentátorov. Najtalentovanejší a najschopnejší „mediálni horolezci“ so zdedeným darom sympatického zjavu by mohli začať vystupovať po schodíkoch špecializovanej televíznej kariéry, ktorá trvá dlho-predlho.
Myslíte si, že poslanci Európskeho parlamentu sú dostatočne informovaní o situácii na Slovensku, čo sa týka stavu verejnoprávnych médií?
Nie. Ani nikdy neboli. Riadili sa vždy narýchlo prečítanými udaniami na svoj štát od slovenských žalobáb, ktorým išlo a ide najviac o plat europoslanca s náležitosťami, o nezaslúžený „výsluhový“ bruselský dôchodok, o záujmy a ciele kadekoho iného, len nie väčšiny občanov Slovenskej republiky.
Proti sa ozvala Európska vysielacia únia združujúca národných vysielateľov z celého sveta. Sú jej pripomienky a obavy podľa vás naozaj oprávnené?
Linku medzi EBU žeraví už dlhé roky Miloslava Zemková, ktorá si tam ako úspešná lobistka vyslúžila takú dôveru, že by jej teraz uverili aj to, že ešte počas volebnej noci RTVS sprivatizovali Fico s Kaliňákom.
RTVS vzniklo počas vlády Ivety Radičovej ako zámienka na ukončenie vášho pôsobenia na pozícii generálneho riaditeľa dnes už bývalej Slovenskej televízie. Spolu s vami skončilo aj celé vedenie, manažment a Rada STV. Jedným z normalizátorov bol aj súčasný riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj. Práve z jeho úst počúvame účelové vyjadrenia, že vláda sa na hulváta snaží spolitizovať verejnoprávne médiá. Nie je to od neho tak trochu schizofrenické?
Nielen tak trochu. Je to luhár a v mojich očiach spolu so zlatom vyvažovanou poradkyňou Miloslavou Zemkovou, ktorú pre škandál a ekonomické pochybenia v roku 2012 vyhnali z Mlynskej doliny, aj zločinec, ktorý so svojou šéfkou s mimoriadnym potešením splnili politické zadanie Richarda Sulíka, Daniela Krajcera a v parlamente Miroslava Beblavého aj za cenu diskriminácie, porušenia ľudských, profesionálnych aj občianskych práv. A po ich nástupe do RTVS 3. januára 2011 ani len nezaváhali, aby v čo najkratšom čase „vyprášili“ takmer všetkých členov môjho manažmentu. Čo bolo najhoršie, dosadením „svojich figúrok“ a výmenou skúsených televizákov za rozhlasákov totálne narušili aj celý stredný stupeň riadenia. Nenahraditeľne tým pokazili televíziu.
Kritici reformy RTVS takisto tvrdia, že vládny valec si dosadí do vedenia novej verejnoprávnej inštitúcie svojich ľudí. Treba však povedať, že vláda Ivety Radičovej vytvorením súčasnej RTVS preniesla voľbu generálneho riaditeľa na parlament a oslabila kompetencie Rady RTVS. Prečo podľa vás urážajú inteligenciu kriticky zmýšľajúcej väčšinovej časti slovenskej verejnosti?
Spoliehajú sa zrejme na to, že dlhé roky ich lží a ohlupovania im hlúpe klamstvá prejdú v tom každodennom informačnom vodopáde mainstreamu i teraz. V podstate bola voľba generálneho riaditeľa či už rozhlasu, alebo televízie a potom aj RTVS vždy politickou voľbou. Nie je až také rozhodujúce, či sa generál inštitúcie volí v parlamente, alebo v rade. Podľa mňa sa však Rada RTVS kreuje hoci hlasovaním parlamentnej väčšiny viac podľa odborných kritérií. A osobnosti, ktoré sa tam dostanú, nemôžu byť, a ani nie sú priamo napojené na politické strany. Pri dnešnom veľmi nešťastnom spôsobe výkonu demokracie v slovenskom parlamente, keď šéfovia strán zavelia a celý klub poslancov odhodí odborné vedomie, pokiaľ ho má, aj svedomie, ak ho už nepredal, a slepo splnia príkaz. Takých poslancov možno pokojne nahradiť umelou inteligenciou. Našťastie sa ukazuje, že vďaka zopár štandardným médiám mimo hlavného prúdu a zásluhou „alternatívy“, priamej dostupnosti aj zahraničných zdrojov sa kritické myslenie väčšiny občanov Slovenska udržiava v dobrej kondícii.
Ostaňme ešte pri médiách. Mnohí redaktori RTVS pôsobia skôr ako politickí aktivisti a propagandisti. Prečo sme podľa vás ako spoločnosť dlhodobo tolerovali tento nedemokratický stav?
V profesionálnej príprave žurnalistov na celej čiare zlyhal štát. Pod vplyvom malej aj veľkej privatizácie sa šance zaplniť medzery „na trhu“ chopili samozvaní mediálni odborníci, ktorí na fakulte žurnalistiky, na početných masmediálnych, politologických a marketingových školách či kurzoch vyučovali v duchu politicky nastavenej či preferovanej doktríny. Prijateľné boli iba pravicové hodnoty kapitalizmu a liberálnej demokracie. No a, samozrejme, odkiaľ tiekli peniaze, takú pesničku sa študenti žurnalistiky za posledných tridsať rokov naučili spievať. Nehovoriac o vplyve sociálnych sietí a zlúčených prepletených informačných zdrojov. Tie sa zámerne profilovali ako nezávislé zdroje, no pochádzali fakticky z jedného hniezda „mediálnych veršotepcov“, ovládnucich nehanebne takmer celý verejný priestor. Osobne som nikdy nepochopil, ako mohli manažmenty od vzniku RTVS v roku 2011 „nasávať“ do redakcie spravodajstva a publicistiky aktívnych politických redaktorov z denníkov SME, N, Aktualít, bulváru alebo aj vyhodených redaktorov a moderátorov komerčných elektronických médií. Verejnoprávne médiá, no najmä televízia, tak úplne splynuli s mainstreamom a v mnohom priamo aj s bulvárom.
Mnohé médiá vrátane verejnoprávnych presadzovali neúspešného prezidentského kandidáta Ivana Korčoka. Na jeho podporu sa neštítili zavádzať verejnosť o vládnej novele trestných kódexov. O čom to vypovedá?
Len o tom, čo sme už konštatovali. Aj keď som zvyknutý na všeličo, nechcel som veriť napríklad tomu, čo som videl v poslednej „veľkej“ debate prezidentských kandidátov vo vysielaní RTVS. Prepínal som na priamy prenos najvyššej českej hokejovej ligy, preto mi ako najvhodnejšie pripadá použiť toto slovné spojenie. V štúdiu „verejnoprávnej“ televízie sa hanebne pred tvárou verejnosti hrala presilovka traja na jedného. Už len v pohľadoch a oslovovaní Martiny Jančkárovej a Mareka Makaru sa odrážala servilnosť či náklonnosť k Ivanovi Korčokovi. Pritom na Petra Pellegriniho sa mračili až chvíľami zazerali a kládli mu sugestívne pripravené zákerné otázky a podotázky, smerujúce k jeho spochybneniu alebo k znevýhodneniu. Obraz úbohosti slovenskej mediálnej scény a potvrdenie dávnejšieho tvrdenia Eduarda Chmelára, že „slovenská žurnalistika je mŕtva“.
Veľkú silu majú práve alternatívne médiá, ktoré sa postupne stávajú v mediálnom priestore dominantou silou. Prečo si podľa vás nikdy nepriznajú svoje zlyhanie tzv. médiá hlavného prúdu?
Lebo medveď, lebo Fico. Ak by si priznali svoju vinu, museli by hneď a zaraz všetci redakcie hlavného prúdu opustiť a odísť dostratena. Ono, povedzme si pravdu, bolo by to najlepšie riešenie, ak by v RTVS urýchlili nástup umelej inteligencie, ktorá by nahradila všetkých aktivistov v spravodajstve a publicistike. Všetkých, ktorí nedokážu pracovať a myslieť nezávisle a nezaujato. A ak by popri nasadení AI fungoval aj verejnoprávny VAR, nemohlo by dochádzať k nijakému porušeniu ústavy, zákonov, vyváženosti reportáže či diskusie, k pošliapaniu novinárskej etiky a základných princípov žurnalistiky. Prepáčte, žartujem. No ak by som tento slovenský mediálny galimatiáš rozoberal vážne, asi by ma slovami klasika šoubiznisu „šľak trafil!“. Môžem si ten ľahší tón dovoliť, keďže nie som zaťažený zámerom aktívne sa uchádzať o manažérsky post v akomkoľvek médiu.
Otázka na záver. Ako hodnotíte výsledky nedávnych prezidentských volieb?
Ako výsledok vôle väčšiny voličov Slovenskej republiky v slobodných demokratických voľbách. Ako víťazstvo vlastných národných a bližších kultúrnych i politických aj geopolitických hodnôt nad vnucovanými agendami neoliberálov a progresívcov z Bruselu aj spoza Atlantiku. Ako víťazstvo pravdy nad lžou, ako porážku umelo zvážaných zahraničných voličov „chodcami z presvedčenia“. Tvrdím, že prezident by sa nemal ujať úradu víťazstvom vo volebnej kampani. Kreslo hlavy štátu by si mala zaslúžiť dlhodobo verejne činná aj známa osobnosť s rozmerom štátnika. K tejto mojej predstave mal z dvoch finalistov rozhodne bližšie Peter Pellegrini, ktorý dosiahol ústavný hetrik – veď bol nielen ministrom, no aj dvojnásobným predsedom parlamentu a ministerským predsedom slovenskej vlády. Výsledok volieb bol tiež opakovaným debaklom manipulatívneho a propagandistického mainstreamu od alternatívnych médií a niekoľkých statočných, odvážnych novinárov a osobností, ktoré bez peňazí a masívnej technickej podpory korporácií či oligarchov dokázali vyjadriť svoj názor. Ak by som si mal vybrať diplomata, celkom určite by som namiesto Ivana Korčoka volil radšej dobrého človeka, rozhľadeného, skúseného, múdreho a mierotvorného Jána Kubiša. Zvíťazil Peter Pellegrini, ktorému treba držať palce, aby sa nenechal opiť mocou, slávou a straníckosťou ako dosluhujúca prezidentka Zuzana Čaputová. Vraj žijeme v predvojnovom období. Čakajú nás teda perné roky a zjednocujúci prezident by bol cenným darom pre malé Slovensko. Možno i pre Európu a veľký svet, ak by sa stalo mostíkom medzi mocnosťami, medzi Západom a Východom.
Zhováral sa Juraj DOMIN ‒ Foto: archív autora