Globalizácia je proces pokútneho sústreďovania svetového bohatstva do rúk relatívne malej skupiny anonymných vlastníkov, ktorých osobná identita, štátna príslušnosť, národnosť i náboženstvo zostáva pred verejnosťou dôsledne utajené. V médiách sa ich mamutie podniky najčastejšie maskujú amorfným názvom nadnárodné korporácie s neskrývaným náznakom, že ich anonymní vlastníci už sami seba považujú za akýsi nedotknuteľný nadnárod. Existencia nadnárodných korporácií, a najmä neustále rozširovanie ich pôsobnosti a majetku však samo osebe popiera propagandistickú politickú tézu o slobodnom podnikaní a o konkurencii ako základe pluralitnej demokracie, lebo zmyslom existencie a hlavným cieľom pôsobenia týchto spoločenstiev je práve likvidácia akejkoľvek konkurencie a dosiahnutie monopolného postavenia vo svojom odbore a v globálnom meradle. Práve preto sa aktivity globálnej monopolizácie dejú s maximálnym utajením pred občanmi zainteresovaných či skôr postihnutých krajín, najmä štátov s deklarovanou pluralitnou demokraciou. Z rovnakých dôvodov sa aktivity monopolizácie neuskutočňujú priamymi bilaterálnymi rokovaniami so zainteresovanými štátmi, ale vlastníci nadnárodných korporácií presadzujú svoje zámery radšej prostredníctvom „nadnárodných“ inštitúcií, ako je napríklad Medzinárodný menový fond (MMF), Svetová banka (SB) či Svetová obchodná organizácia (WTO) ‒ ktoré sú v podstate tiež len konzorciami súkromných akcionárov, alebo prostredníctvom medzinárodných inštitúcií, ako je povedzme Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), Európska únia (EÚ) či Európska komisia (EK) a pod.
■ SPOLOČNÝ TRH...
V ostatnom desaťročí evidujeme mimoriadne veľký tlak najmä na vytvorenie akéhosi americko-európskeho spoločného trhu, ktorý by potom prirodzene ovládli predovšetkým mamutie americké výrobné a obchodné korporácie. V roku 1998 síce investigatívni novinári odhalili nebezpečnú podstatu tzv. Multilaterálnej dohody o investíciách, ktorá sa tajne pripravovala pod kepienkom OECD, ale pokusy o koncentráciu moci do rúk nadnárodných korporácií a s tým spojené tajné rokovania pokračujú aj naďalej. Napríklad rokovania o Transatlantickej dohode voľného obchodu (TTIP) medzi USA a Európskou úniou prebiehajú s úplným utajením pred verejnosťou a aj poslanci Európskeho parlamentu majú o nich len minimálne a veľmi sťažené informácie.
Záujmy amerických nadnárodných korporácií pri takýchto rokovaniach zastupuje najmä WTO, záujmy ich európskych filiálok a dcérskych spoločností zastupujú najmä nikým nevolení bruselskí úradníci a záujmy európskych národov a ich štátov nezastupuje prakticky nikto. Cieľom takýchto dohôd a „projektov“ je totiž likvidácia akejkoľvek ingerencie národných štátov do rozhodovania o svojich vlastných ekonomických, národných či štátnych záujmoch.
■ SYSTÉM ISDS
Tak trebárs rozhodujúca kapitola jednej z týchto tajných zmlúv, nazvaná Investor State Dispute Settlement (systém ISDS), definuje ako investorov nielen tých podnikateľov, ktorí v danom štáte vytvorili fungujúce podniky s reálnymi pracovnými miestami (teda skutočne čosi investovali), ale investormi nazýva aj tzv. finančných operátorov, ktorí bohatnú na burzových špekuláciách s akciami a so štátnymi dlhopismi ‒ aj to sú podľa systému ISDS investori! Navyše, podľa uvedenej tajnej zmluvy v prípade rozporu záujmov môže systém ISDS využívať iba investor! Štát nemôže systém ISDS využívať nikdy a aj v prípadoch, keď arbitrážne konanie vyhrá štát, súdne trovy platí vždy štát a nikdy ich neplatí investor. A aby systém ISDS bol naozaj dokonalý, v rozhodujúcich sférach pôsobnosti (napríklad ochrana životného prostredia a verejného zdravia, zdravotná bezpečnosť potravín, pracovné právo, minimálne mzdy a pod.) nebudú podľa tejto dohody arbitrami regulárne súdy, ale budú to špeciálne arbitrážne inštancie zložené z advokátov súkromného sektora (!), ktoré rozhodujú za zatvorenými dverami(!!!) a bez možnosti odvolania (!!!). Preto sa ani nemôžeme čudovať, že systém ISDS tak húževnato podporuje práve Medzinárodná obchodná spoločnosť (WTO) a Svetová banka (SB)!
V prípade podpísania a ratifikácie takýchto zmlúv stratia členské štáty Európskej únie dôležité nástroje ekonomickej, zdravotnej i sociálnej ochrany svojho vlastného obyvateľstva. Budú musieť akceptovať nielen neregulovaný dovoz potravín podľa mäkších zámorských hygienicko-zdravotných noriem (napríklad geneticky upravené potraviny z Ameriky) a neobmedzený dovoz iných škodlivín (napríklad tabakových výrobkov, nápojov neznámej surovinovej skladby a pod.), ale stratia aj právo na reálnu legislatívnu ochranu rozhodujúcich životných zdrojov svojich občanov (napríklad vlastníctva ornej pôdy alebo vlastníctva zdrojov a distribúcie pitnej vody ‒ aj napriek tomu, že Valné zhromaždenie OSN v roku 2010 vyhlásilo právo na dostupnosť pitnej vody za základné ľudské právo!). Štáty EÚ stratia právo a nástroje na ekonomickú ochranu svojho obyvateľstva (napríklad na ochranu domácich podnikateľov pred nekalou konkurenciou zahraničných podnikov, na ochranu domácich poľnohospodárov, poškodzovaných nehateným dovozom zahraničných potravín za dumpingové ceny a pod.); stratia aj právo na stanovenie sociálne únosných minimálnych miezd (o prirodzenej demokratickej požiadavke na rovnakú mzdu pri rovnakej produktivite práce ani nehovoriac!) atď., atď.
■ PRÍKLADY VARUJÚ
Už doterajšie výsledky uplatňovania takýchto medzinárodných obchodných a ekonomických vzťahov sú varujúce. Tak napríklad viacerí špekulatívni „investori“ požadujú od Cypru, Grécka a Španielska na základe uzavretých investičných zmlúv 1,7 miliardy eur ako kompenzáciu za opatrenia, ktoré tieto štáty prijali počas krízy na nátlak Európskej komisie, Európskej centrálnej banky a MMF. Od Grécka sa navyše požaduje náhrada škody za pozastavenie výstavby slnečných elektrární, hoci to bola tiež podmienka uvedenej „veľkej trojky“ na poskytnutie finančnej pomoci Grécku v čase krízy. Aroganciou a cynizmom naďaleko páchne súkromné arbitrážne konanie, v ktorom súkromní „investori“ požadujú „náhradu škody“ od Egypta za to, že zvýšil minimálnu mzdu zo štyridsaťjeden eur na sedemdesiatdva eur mesačne...
■ BUMERANGOVÝ EFEKT
Pokračujúce tajné rokovania o rozšírenie tohto nebezpečného systému o ďalšie ešte nebezpečnejšie dohody a „projekty“ by malo byť vážnym varovaním pre celý svet, a predovšetkým pre občanov európskych demokratických štátov. Tu už celkom neskrývane ide o to, aby základné funkcie demokratických štátov a sama demokracia boli nahradené globálnou a ničím neobmedzenou diktatúrou „nadnárodných“ oligarchov. Tieto rokovania a toto úsilie vrhá aj celkom iné svetlo na protiruské sankcie USA a následné protiruské sankcie EÚ. Ekonomický bumerang ruských protiopatrení preto zasiahne najviac práve Európsku úniu, a tým v oblasti vzájomných americko-európskych obchodných vzťahov podstatne posilní pozíciu amerických nadnárodných korporácií oproti ich euroúniovým obchodným partnerom.
Július HANDŽÁRIK-Karikatúra: Ľubomír KOTRHA