POZNÁMKA Maroša M. BANČEJA. Starogrécke mýty hovorili o deviatich múzach – nymfách, ktoré mali v náplni práce jednotlivé žánre antického umenia. Z nich všeobecne najznámejšie sú múzy komédie, prenesene divadla, Tália a múza milostnej poézie Erató. Ak platí cynické vyjadrenie niektorých minulých, ale i súčasných politikov, že propaganda je umením, tak tá desiata múza je už zo dve tisícročia prítomná takpovediac inkognito. Ani sa jej netreba čudovať. Verím, že každý súdny človek rozlišuje medzi propagáciou a propagandou. Ak v prvom prípade ide o zviditeľňovanie hodnôt a javov objektívne kladných, v druhom prípade ide o úsilie jednotlivca či konkrétneho spoločenstva zmanipulovať cieľovú skupinu, aby sa správala tak, ako je to pre manipulátora či manipulátorov výhodné. Povedané zjednodušene, keď organizátor folklórneho festivalu propaguje svoje podujatie, chce osloviť milovníkov tradičnej kultúry, aby sa prišli pozrieť. V konečnom dôsledku vyhrajú obaja zúčastnení. Organizátor aj návštevník, keďže prvý zaplatí účinkujúcich a ostane mu „na chlieb a inkaso“ a druhý kultúrne pookreje, odbúra stres, zhromaždí v sebe kladnú energiu. Ak však niekoho lákam na prezentáciu „zaručene účinných“ bio-prípravkov, ktoré liečia všetko od výmyslu sveta, mám na mysli iba svoj prospech a veľmi si nezaťažujem svedomie tým, že niekomu vnuknem falošné nádeje a vyčistím mu obsah peňaženky.
Vo sfére politického a spoločenského života je to, samozrejme, zložitejšie. My a naši východoeurópski susedia ako obyvatelia postsocialistických krajín máme ešte stále vypestovaný akýsi siedmy zmysel, ktorý nám zabliká, keď narazíme na propagandu, bárs aj zaobalenú do nálepky propagácie. Napríklad propagácia takzvanej „inakosti“ má za cieľ odbúravať takzvané škodlivé stereotypy v myslení a správaní ľudí, má viesť k tolerancii, a tým aj k harmonizácii spoločnosti. Samé ušľachtilé ciele, pod ktoré sa iste každý z nás podpíše. Teda mala by to byť propagácia ušľachtilých cieľov, keby ruka v ruke s ňou nekráčala často podprahová propaganda o tom, aké sú napríklad tradičné rodinné hodnoty zastarané a nevhodné pre dnešnú dynamickú dobu. Nasledujú rôzne genderové (teda rodové) kampane, ktoré ad absurdum narábajú s rôznymi takzvanými „slobodami“ jednotlivca až po zámernú elimináciu pohlavnej identity a možnosti voliť si ju už v najútlejšom detskom veku.
Pôvodná propagácia tolerantnosti nenápadne, no o to deštruktívnejšie prešla do propagandy, ktorá má za cieľ rozložiť tradičné hodnoty v mene transformácie rodovo a národne diferencovaných ľudí do masy ľahko ovládateľných frustrovaných individualít. Zdanlivých individualít, lebo individuálna hodnota človeka nie je postavená na tom, koľko často aj umelých identít na seba navlečie pod vplyvom propagandy, ale ako sa správa so svojím mravným a etickým fundusom k najbližšiemu a vzdialenejšiemu okoliu.
Nedávno som si listoval v starších novinách. Konkrétne v tých zo samého začiatku deväťdesiatych rokov. Aj keď som mal túto spomienku zasunutú v pamäti, spätne ma prekvapilo, ako bola vtedajšia stredoškolská a vysokoškolská mládež nadšená národnou myšlienkou. Vtedajšia raná SNS s prehľadom vyhrala hypotetické vysokoškolské voľby. Odvtedy prešlo vyše štvrťstoročie a výsledok? Propaganda občas sa tváriaca ako propagácia rôznych európskych a „multikulti“ hodnôt priniesla svoje ovocie. Z národovca je nacionalista a z vlastenca xenofób, ak nie čosi ešte horšie…