Z nezaslúženého hokejového prepadliska až takmer k stupňom víťazov. Výrazná slovenská stopa v súťažiach na moderných olympiádach existuje už od ich zrodu v roku 1896. Vtedy sa o našu prvú medailu zaslúžil v Aténach atlét Alojz Sokol v behu na 100 metrov a bola z bronzu. Oficiálne sa však k nej hlásilo Uhorsko, rovnako ako k ďalším jedenástim, ktoré v rokoch 1896 ‒ 1912, teda na piatich olympijských hrách, vybojovali pre uhorské farby športovci slovenského pôvodu. Dokonca boli medzi nimi aj tri zlaté, dve patrili plavcovi Zoltánovi Hajmajovi zo Záhoria a jedna strelcovi Alexandrovi Prokoppovi z Košíc. Po vzniku Československa v roku 1918 sa situácia výrazne zmenila, aj keď Slováci a Slovenky ťahali za kratší koniec. Nemožno sa tomu čudovať, vzťah k športu, ale aj možnosti na jeho rozvoj boli v západnej časti republiky dosť odlišné od tých pod Tatrami. Preto aj na niekoľkých olympiádach bolo zastúpenie našincov v čs. výpravách skôr symbolické. Všetko začalo byť inakšie až po druhej svetovej vojne. Predsa však úplne nový olympijský kalendár, a teda nová etapa olympizmu sa pre Slovensko začala písať až od 12. februára 1994. Vtedy v nórskom Lillehammeri otvorili XVII. zimné olympijské hry, na ktorých sa prvýkrát predstavila samostatná výprava Slovenskej republiky so všetkým, čo k tomu patrí. Teda pred troma desaťročiami, a to je dosť vážny dôvod, aby sme tomuto jubileu venovali patričnú pozornosť.
■ BEZ MEDAILY, ALE...
Za naším vlajkonosičom hokejistom Petrom Šťastným na slávnostnom ceremoniáli otvorenia hier kráčalo šesťdesiatosem členov výpravy Slovenskej republiky, v ktorej bolo štyridsaťdva športovcov, z toho osem žien. Týmto počtom sme sa zaradili na štrnáste miesto zo 67 zúčastnených krajín, aj keď boli medzi nimi také, ktoré pozostávali z jediného zástupcu. Z pohľadu jednotlivých odvetví už to naše zastúpenie bolo skromnejšie. V Lillehammeri sme nemali krasokorčuliarov, mužov v zjazdových disciplínach, rýchlokorčuliarov, akrobatických lyžiarov, bobistov. Slovenskí olympionici síce nezískali ani jednu medailu (bez kovu sa vrátili domov ešte z ďalších dvoch zimných olympiád – v roku 1998 z Nagana a 2002 zo Salt Lake City), ale až na biatlonistov vyložene nesklamali. Najmilšie prekvapili azda hokejisti. Tí sa po rozdelení republiky dostali doslova do prepadliska svetového hokeja, ale na olympijskej premiére veľa nechýbalo, aby sa domov vrátili s niektorým z cenných kovov. Pritom pred olympiádou museli absolvovať náročnú kvalifikáciu a po jej skončení ich ešte na Spiši čakali majstrovstvá sveta skupiny C!
■ ZLÝ HRACÍ SYSTÉM
Čo našim hokejistom nakoniec nedovolilo radovať sa z medaily? Najmä zlý hrací systém a zaváhanie v jednom stretnutí. Vyhrali však svoju skupinu, keď už pri svojej olympijskej premiére remizovali s neskoršími držiteľmi zlata Švédmi a nad striebornými Kanaďanmi vyhrali 3 : 1. Okrem toho hrali nerozhodne s USA 3 : 3, keď ešte päť minút pred koncom zápasu vyhrávali 3 : 1, a zdolali Francúzsko 6 : 1. Žiaľ, Slovensko ako víťaz skupiny (za ním skončili v tabuľke aj obaja spomenutí finalisti Švédsko a Kanada) hralo s Ruskom o postup medzi kvarteto, v ktorom sa už bojovalo o medaily. Favorizovaným zverencom legendárneho Viktora Tichonova podľahli až po predĺžení 2 : 3, a tak im nezostalo nič iné, iba nakoniec zabojovať o 5. až 8. miesto. V tejto skupine došlo k historicky prvému vzájomnému zápoleniu medzi hokejistami Slovenska a Česka. Slováci prehrali vysoko 1 : 7 a odvtedy sa začalo hovoriť o ich tzv. českom hokejovom komplexe. Našťastie, už dávno patrí minulosti. Po tomto stretnutí sa definitívne rozhodlo, že v konečnom poradí nám patrila šiesta priečka, čo znamenalo zisk jedného olympijského bodu. Kuriozitou tohto zápasu bola skutočnosť, že proti sebe nastúpili aj hráči, ktorí ešte na predchádzajúcej zimnej olympiáde v roku 1992 v Albertville hrali v spoločnom tíme Československa. Áno, skutočne pred dvoma rokmi, pretože práve v Lillehammeri sa menil cyklus olympiád tak, aby sa zimné a letné neorganizovali ten istý rok, ako to bolo dovtedy. Ešte pred týmto zápasom SR zdolala Nemecko tesne 6 : 5, keď po prvej tretine naši hokejisti prehrávali 0 : 3! Za nami v konečnej tabuľke na 7. mieste skončili Nemci, až 8. priečka patrila USA. Zaujímavé je, že po skončení súbojov v skupinách mnohí odborníci predpokladali, že o zlato budeme bojovať my s Fínskom. To nakoniec získalo bronzové medaily...
■ VÝBORNÝ KOLEKTÍV
Slovenskí hokejisti tvorili v Lillehammeri naozaj dobrú partiu, pričom v nej boli hráči z celého Slovenska. Dal ju dohromady Popradčan Július Šupler, ktorý na týchto hrách ukázal svoje trénerské kvality. Práve v Škandinávii začali na hokejové nebo vychádzať také hviezdy ako Miroslav Šatan (s deviatimi gólmi vyhlásený za najlepšieho strelca turnaja) a Žigmund Pálffy (s desiatimi bodmi najproduktívnejší útočník vôbec). Určite najsledovanejším hráčom celého olympijského turnaja bol kapitán slovenskej reprezentácie Peter Šťastný – dlhoročná jagavá hviezda NHL. Silné zastúpenie v tomto výbere mali hokejisti, ktorí svoju kariéru začali na rodnom východe alebo prišli do Košíc hrať – brankár Jaromír Dragan, okrem neho čerstvý šesťdesiatnik Miroslav Marcinko, Jerguš Bača, Ján Varholík, Vlastimil Plavucha a René Pucher. V tíme boli aj ďalší hráči, ktorých mená už vtedy v hokejovom svete niečo znamenali či dávali najavo, že časom ich budú skloňovať na všetkých kontinentoch: Peter Šťastný, Ľubomír Sekeráš, Róbert Švehla, Oto Haščák, Róbert Petrovický, Ľubomír Kolník, už spomenutí Šatan a Pálffy. K týmto dobre zapadli Eduard Hartmann, Stanislav Medřík, Marián Smerčiak, Vladimír Búřil, Jozef Daňo, Roman Kontšek, Branislav Jánoš, Dušan Pohorelec a Miroslav Michálek.
Nechýbalo však veľa a olympijský hokejový turnaj by bol bez našej účasti. Po rozdelení ČSFR sa iba veľkým diplomatickým úsilím z našej strany podarilo presadiť, aby naša reprezentácia dostala možnosť štartovať v olympijskej kvalifikácii v auguste 1993. Táto šanca prišla doslova v hodine dvanástej. Náš tím ju využil, kvalifikačný turnaj vyhral a postúpil na ZOH. Konečnou satisfakciou pre naše mužstvo bolo to, že slovenská olympijská hokejová premiéra vzbudila veľkú medzinárodnú pozornosť. Odvtedy sa o reprezentácii SR ‒ bez ohľadu na to, či ide o olympiády, alebo svetové šampionáty ‒ hovorí s patričným rešpektom...Historický prvý olympijský bod pre Slovensko ešte pred hokejistami však vybojovala biatlonistka Martina Jašicová, šiesta spomedzi 69 štartujúcich na 15-kilometrovej trati. Bolo to 18. februára 1994...
■ CHÝBALO MÁLO
Blízko k ďalšiemu olympijskému bodu mala Tatranka Alžbeta Havrančíková, v behu na 15 kilometrov voľnou technikou obsadila 8. miesto, pričom na štart sa postavilo päťdesiatštyri bežkýň. Ďalšia Tatranka Ľubomíra Balážová dokázala byť ešte rýchlejšia než jej skúsenejšia krajanka v klasickom behu na 30 kilometrov (18., resp. 32. miesto) i v behu na 5 kilometrov klasickou technikou (21. Balážová, 32. Havrančíková). Najmladší z celej slovenskej výpravy bol iba 19-ročný bežec na lyžiach Ivan Bátory, rodák z Liptovského Mikuláša, ktorý však počas celej kariéry reprezentoval ŠKP Štrbské Pleso. V Nórsku síce iba zbieral skúsenosti (34. a 43. miesto), ale na ďalších štyroch olympiádach sa dokázal umiestniť dokonca na 11. priečke. Sánkarka Mária Jasenčáková, rodáčka z Popradu, v Lillehammeri absolvovala už svoju štvrtú olympiádu. Spomedzi dvadsiatich piatich pretekárok skončila na 15. pozícii. Za zmienku ešte stoja výkony zjazdárky Lucie Medzihradskej, najmä jej trináste miesto v kombinácii, siedme v štafete žien v behu na 4 krát 5 kilometrov (Balážová, Bukvajová, Kutlíková a Havrančíková) a skokana Martina Švagerka, ktorý na K 90 spomedzi päťdesiatich ôsmich súťažiacich obsadil 25. miesto.
Sklamaní bolo tiež dosť. Najviac kritiky sa znieslo na hlavy biatlonistov, až na Michala Giacku, i na pretekárov v severskej kombinácii. Jednotliví funkcionári a tréneri sa zhodli na tom, že pri výbere účastníkov pre ďalšiu olympiádu sa latka náročnosti musí posunúť podstatne vyššie. V celkovom hodnotení do zoznamu držiteľov aspoň jednej medaily sme sa nedostali, i keď ešte aj Austrália na 22. mieste získala jednu bronzovú. V rebríčku podľa získaných bodov nám patrila 27. priečka, dva body získalo aj dvadsiate šieste Poľsko. Podľa očakávania najúspešnejšími krajinami boli Nórsko (10 zlatých, 11 strieborných a 5 bronzových) so 176 olympijskými bodmi a Rusko (11 ‒ 8 ‒ 4) so 172 olympijskými bodmi. Slovensko na svoju prvú zimnú olympijskú medailu ešte muselo trpezlivo čakať. Ušla sa mu až o dvanásť rokov neskôr v Turíne v roku 2006 zásluhou Radoslava Žideka v snoubordkrose. Bola zo striebra, ale to je už o niečom inom...
■ OLYMPIJNÉ KURIOZITY
Medzi tie v našej výprave v Lillehammeri možno zaradiť zastúpenie lekárov. Obaja boli z Košíc – MUDr. Miloslav Klíma a MUDr. Juraj Skladaný. Prvý sa staral najmä o zdravie hokejistov, druhý lyžiarov. Práce mali dosť, ale zvládli ju na výbornú. Doktor Klíma, dnes už takmer 78-ročný, stále aktívny lekár, si na tieto hry, ktoré trvali od 12. do 27. februára, spomína takto: „Bol som na viacerých olympiádach predtým aj potom, ale tá v Lillehammeri bola najkrajšia zo všetkých. Spomínam si na pravidelné milé stretnutia v jedálni vtedy ešte s monackým princom Albertom, teraz už kniežaťom, ktorý štartoval v súťaži bobistov. Vďaka mojim dobrým znalostiam francúzštiny sme sa mohli porozprávať o všeličom. A keď už hovorím o tej jedálni, nemôžem nespomenúť, že bola účastníkom olympiády k dispozícii každý deň až dvadsaťtri hodín a plná kvalitného jedla. O jeho prípravu sa starali najmä skúsení francúzski kuchári...“Zaujímavosťou je aj fakt, že Slovenská republika už pri svojej olympijskej premiére v Lillehammeri lobovala za pridelenie zimnej olympiády 2002 do Tatier. Ako sa neskôr ukázalo, Slovensko v tomto malo vo svete málo priaznivcov a podporovateľov. S odstupom času neuspel ani druhý pokus o usporiadanie XX. ZOH 2006... Hoci na troch zimných olympiádach ‒ v Lillehammeri 1994, Nagane 1998 a Salt Lake City 2002 ‒ slovenskí olympionici nezískali ani jednu medailu, z dnešného pohľadu slovenská zbierka kovov nie je až taká chudobná. Tvorí ju až desať medailí, z toho štyri zlaté, rovnaký počet strieborných a dve bronzové. O prvú historickú medailu v kolektívnych športoch vôbec sa postarali naši hokejisti na ZOH 2022 v Pekingu, kde skončili tretí...
Vladimír MEZENCEV ‒ Foto: archív autora