Zbytočné útoky na Ľudovíta Štúra niektorých korporátnych médií. Ľudovít Štúr, zakladateľ Slovenských národných novín, bol génius, ktorý svojím pokrokovým spoločenským a politickým myslením predbehol dobu minimálne o niekoľko desaťročí. Jeho demokratické myšlienky sa začali realizovať neskôr v politických systémoch nielen slovenského, ale viacerých európskych národov. Bol zakladateľom politického slovenského národa ‒ teda slovenskej štátnosti, ktorú si konečne užívame v súčasnosti. Napriek tomu, že jeho prínos pre históriu národa je výnimočný, niektorí súčasní novinári si nedokážu odpustiť ataky na neho ani po vyše sto šesťdesiatich rokoch od jeho smrti. To, čo dokázal tento muž za svoj krátky štyridsaťročný život, je neuveriteľné. Porovnávať sa s ním môže iba ak Milan Rastislav Štefánik. Nečudo, že kodifikátor spisovnej slovenčiny sa stal jednou z desiatich najvýznamnejších osobností v celoslovenskej ankete Rozhlasu a televízie Slovenska NAJ SLOVÁK. A má najlepšiu pozíciu, aby túto anketu napokon vyhral. Ľudovít Štúr bol vedcom, profesorom, filozofom, publicistom, novinárom, spisovateľom, básnikom, dopisovateľom nemeckých periodík, zakladateľom a šéfredaktorom Slovenských národných novín, jazykovedcom, politikom, bojovníkom povstalcom a zástancom slovanskej vzájomnosti. Stihnúť toľko za štyri dekády života nedokáže hocikto. A možno práve preto, že obetoval svoj život v prospech slovenského národa, bojoval za slovenskú svojprávnosť, vyhlásil nezávislosť od uhorskej nadvlády maďarského národa, hlásal spoluprácu slovanských kmeňov a dnes je hrdým vzorom moderných slovenských vlastencov ‒ sa v súčasnosti stáva terčom útokov niektorých médií neoliberálneho zamerania alebo bulvárnych plátkov.
- VRAJ ANTISEMITA
Dá sa pochopiť zámer niektorých žurnalistov diskreditovať osobnosť Štúra. Najskôr je to účelovosť. Možno to robia na objednávku, možno sú len nedoukovia. Ich články však výrazne dehonestujú odkaz tohto velikána. Zarážajúce je však, ak sa k takýmto diskusiám pripoja aj vzdelaní historici Slovenskej akadémie vied (SAV). Ich názory získavajú značný priestor v uvedených médiách, aby zarezonovali.
Objavilo sa už viacero článkov a vyjadrení, ktoré otvorili otázku, či bol Ľudovít Štúr antisemita. Týždenník .týždeň ho dokonca stvárnil na titulke jedného vydania v gardistickej uniforme. Denník N išiel ďalej. Jeho portrétovú podobizeň pozmenil fúzikmi Adolfa Hitlera. Už tieto stvárnenia prezrádzajú zámer uvedených periodík. Neotvoriť serióznu odbornú diskusiu na túto tému, ale nainfikovať svojich čitateľov i slovenskú verejnosť o Štúrovom odpore proti židovskej menšine. Obrazové stvárnenia hrajú na city a emócie. V človeku vznikne obraz, ktorý už potom ťažšie zmení odborná polemika. Denník N v rámci svojho vydania s urážlivou podobizňou Štúra dal priestor historikovi SAV Miloslavovi Szabóovi, ktorý na otázku, či boli štúrovci antisemiti, reagoval: „Nedá sa to takto tvrdiť. Pravdou je, že mnohí z nich na čele so Štúrom mali protižidovské predsudky. Obviňovali ‒ a treba zdôrazniť že jednostranne ‒ židovských krčmárov a úžerníkov z ekonomického a morálneho úpadku Slovákov. Nešírili však konšpiračné teórie o sprisahaní Židov či židovskej ‚rasy‘ s cieľom svetovlády. Takýto extrémny ideologický antisemitizmus sa začal rozvíjať až neskôr na konci 19. storočia.“
Historik M. Szabó síce uviedol, že štúrovci mali v sebe zakorenené protižidovské predsudky, ale nemohli byť antisemitmi, keďže sa táto nebezpečná ideológia začala formovať v neskorších časových obdobiach. V priereze publicistických prejavov štúrovcov sa objavili kritické slová smerujúce k Židom, ale v súvislosti s ich finančnými a obchodnými aktivitami na slovenskej dedine. V 19. storočí bol vo väčšine slovenských dedín krčmárom Žid, ktorý aj požičiaval peniaze. Alkohol bol zase metlou slovenského národa. Ľudovít Štúr tvrdo odmietal alkoholizmus a bojoval proti pijanstvu Slovákov, ktoré likvidovalo rodinné a finančné vzťahy mnohých slovenských rodín. Zakladal spolky proti alkoholizmu, písal o tom články v periodikách. Naštartoval protialkoholickú celospoločenskú kampaň, ktorá predbehla dobu a na ktorú by mohli byť hrdé aj spolky dnešného tretieho sektora. Jeho protialkoholické aktivity oslabovala nielen chuť Slovákov „vypiť si“, ale najmä možnosť požiť alkohol bez peňazí. Veď krčmár požičia, samozrejme, za zálohu a úrok. Mnoho jednoduchých Slovákov sa v ťažkých časoch utiekalo k alkoholu a doplatilo na to stratou aj toho málo, čo mali ‒ pozemkov. Preto Ľ. Štúr poukazoval na problémy zadlžovania Slovákov. Neboli to predsudky, len možno poukázanie na toho, kto v konečnom dôsledku na tomto neduhu profitoval. Historik M. Szabó síce priamo neobvinil štúrovcov z antisemitizmu, ale semienko pochybností v čitateľovi zasial. No a samozrejme „vhodné“ obrazové stvárnenie túto pochybnosť len spečatilo. Mladí Slováci sa v súčasnosti už o Štúra nezaujímajú ako ich rovesníci pred päťdesiatimi či dvadsiatimi piatimi rokmi. Nemajú o ňom dostatok informácií. A takéto články v nich nevytvárajú ten správny obraz o štúrovcoch a Ľudovítovi Štúrovi. Naopak, médiá by sa mali snažiť toto historické obdobie mládeži priblížiť atraktívnym spracovaním.
- VRAJ HOMOSEXUÁL
Štúrovým údajným antisemitizmom sa to však neskončilo. Ešte ťažšie vyvrátiteľnou hypotézou, ba konšpiráciou, je téma, či bol Ľ. Štúr homosexuál. V bulvárnej tlači sa objavili články spochybňujúce jeho sexuálnu orientáciu. Bulvár však baží po senzácii, preto to netreba brať vážne. V slovenských mienkotvorných médiách sa prezentoval ‒ tentoraz ‒ maďarský historik József Demmel, ktorý sa asi považuje za lepšieho odborníka na život Ľ. Štúra ako slovenskí historici. Vraj naši historici nechali v jeho živote mnoho bielych miest, ktoré nepreskúmali. A v rámci „bielych miest“ komentoval aj jeho sexuálnu orientáciu. Samozrejme, priestor mu dal týždenník .týždeň, ktorý sa ho opýtal na Štúrov vzťah k ženám. Maďarský historik vysvetlil, akú metódu použil na štúdium neprebádaných momentov Štúrovho života: „Mojou metódou bolo, že som nechal bez povšimnutia doterajšie výsledky výskumu a vracal som sa k pôvodným prameňom a len na ich základe som formuloval svoje závery. Myslím si, že na základe prameňov nemožno rozhodnúť, či bol Štúr heterosexuálne, alebo homosexuálne orientovaný. Z prameňov totiž vyplýva, že nepristupoval k ženám jednoznačne heterosexuálnym spôsobom, svojich priateľov, ktorí sa ženili, veľmi rozhodne odsúdil, čoho dôsledkom boli vážne konflikty. Pritom však existuje korešpondencia, ktorá dokazuje, že napríklad k Márii Pospíšilovej ho viazali vážne city. Máme teda pramene podporujúce obe teórie, v tomto spore je teda ťažké rozhodnúť. Isté je len to, že obraz, ktorý sa vytvoril údajne k jeho najväčšej láske Adele Ostrolúckej, je vymyslený. Tento príbeh vymyslela v rokoch 1927 ‒ 1928 historička Helena Turcerová a Mikuláš Ostrolúcky, synovec Adely Ostrolúckej. (...) Keď sa pozeráme na jeho život a celoživotný vzťah k ženám, veľmi dôležitý prameň je Hurbanova svadba. Štúr sa ho najskôr snažil odhovoriť od svadby, a keď aj potom prišiel na jeho svadbu, neprišiel preto, aby sa na nej zúčastnil, ale aby ho tam ešte odhovoril. Neskôr napísal sériu článkov proti ženbe a svadbám, kde napríklad tvrdil, že priateľstvo medzi mužmi je hodnotnejšie ako vzťahy medzi mužmi a ženami, pretože vzťah medzi mužmi je duchovný a vzťah mužov k ženám je telesný. (...) Ja netvrdím, že bol homosexuál. Ako som povedal, na základe existujúcich prameňov nemôžeme tvrdiť, že bol homosexuál, ale ani že bol heterosexuál.“
Samozrejme, danému periodiku takýto výklad ulahodil. Nenápadne otvorili tému, či bol Štúr homosexuál, alebo nie. Akoby v jeho živote nebolo dôležitejších udalostí. Spochybnenie je orientácie sa však nezakladá na pravde. Štúrov vzťah k ženám bol jednoznačne pozitívny. Vždy sa k nim správal slušne, dôstojne a niektoré aj miloval. Dôkazom je jeho báseň M. Pospíšilovej Zapomeň, drahá zapomeň, ktorá je dôkazom potlačenia vlastných citov kvôli obete pre národ. Áno, Štúr kritizoval svojich priateľov, že si zakladajú rodiny. Dôvodom však nebola nenávisť k ženám či rodine ako takej, ale nutnosť oddať sa práci pre národ. A to nielen na intelektuálnom, kultúrnom, politickom či spoločenskom poli, ale aj na vojenskom. Ľudovít Štúr vedel, že do ostrého boja, v ktorom ide o život, sa ťažšie dobrovoľne prihlásia otcovia rodín ako mladí muži bez manželky a detí. Povstania štúrovcov boli predsa dobrovoľnícke. Takýto trend však funguje aj v súčasnosti. Do profesionálnych špeciálnych vojenských oddielov prijímajú adeptov prioritne bez záväzkov.
- VIZIONÁR
Spochybňovatelia slovenskej histórie sa nájdu vždy. Vedia, že mládež v čase počítačových hier a sociálnych sietí sa o národné dejiny nezaujíma, a preto každá pochybnosť o rodoľubstve je pre nich vodou na mlyn. Veď keď kompletne spochybnia dejiny Slovákov siahajúce až do 9. storočia (možno aj ďalej), rozložia národ zvnútra. Národ, ktorý si neváži vlastné dejiny a silných dejinných mužov, prestáva byť národom.
V Matici slovenskej a v Slovenských národných novinách budeme vždy pripomínať pozitívne stránky života a tvorby Ľudovíta Štúra. Nikto sa nezamýšľa nad tým, ako predbehol svoju dobu. Ľudovít Štúr bol skutočný vizionár. Jeho demokratické zmýšľanie, demokratické úvodníky práve v Slovenských národných novinách predbehli čas o niekoľko desiatok rokov. Štúrove protifeudálne postrehy, zasadzovanie za rovnoprávnosť národov v rakúskej monarchii, boj za vzdelaný slovenský národ od základných škôl, výučba v pôvodnom materinskom slovenskom jazyku ‒ a iné jeho vízie sa stali súčasťou neskorších politických programov v emancipačnom úsilí Slovákov ešte počas rakúsko-uhorskej monarchie, ako aj neskôr. A nielen ideové témy Ľ. Štúra v Slovenských národných novinách, ale i samotná štruktúra jeho periodika predbehla dobu o stosedemdesiat rokov. Slovenské periodiká vychádzajú v štruktúre, ktorú zaviedol samotný Štúr.
Aj keď sa Ľudovít Štúr nikdy verejne nevyjadril za štátnu samostatnosť slovenského národa, isto si ju želal. Jeho práca s perom i so zbraňou v ruke to dokazovala. Aj v posledných mesiacoch svojho života ‒ sklamaný z neúspechu a skepsy ‒ veril, že slovenský národ prežije. Ani v tomto sa nemýlil. A o skoro stoštyridsať rokov po jeho smrti dosiahol náš národ druhú štátnu samostatnosť ‒ slobodnú, nevynútenú a demokratickú ‒ takú, akú si Ľ. Štúr aj predstavoval. Akoby sa však vyjadroval dnes na stránkach Slovenských národných novín, ktoré, mimochodom, stále vychádzajú aj vďaka Matici slovenskej už od roka 1991. Čo by povedal na to, ako si svoju štátnosť nechránime? Ako na ňu veľmi rýchlo zabúdame? Ako zabúdame na našich predkov, ktorí za boj o samostatnosť prelievali krv? Ako svoju svojbytnosť dobrovoľne odovzdávame do rúk nám neznámych inštitúcií v cudzích európskych mestách? Ako sa dnes ‒ akoby ‒ hanbíme za to, že sme Slováci? Ako nám naši neprajníci podsúvajú historickú kolektívnu vinu celého národa za niektoré dejinné udalosti? Ako nám vládnu tí, čo štátnosť v roku 1993 nechceli? Akoby takýto spoločensko-politický vývoj hodnotil dnes Ľudovít Štúr? Akoby hodnotil nás? Ľudovít Štúr bol vizionárom. Naplno sa to prejavilo aj v jeho poslednom diele Slovanstvo a svet budúcnosti. Tam jasne naznačil, ako sa bude vyvíjať politická situácia v Európe. Predpovedal zánik Rakúsko-Uhorska, čo sa potvrdilo. Predpovedal aj isté hrozby zo strany vtedajšieho Turecka. A napokon si dovolil vysloviť názor, za ktorý ho potierajú súčasní liberálni demokrati v politike a médiách, že Slováci napokon skončia pod ochranou krídel ruského orla. A posledné roky imigračnej krízy v Európe, potieranie kresťanských hodnôt najstaršieho kontinentu, ale aj útoky na slovanskú vzájomnosť, účelové rozdeľovanie Slovanov jeho predtuchy opäť napĺňajú...
Maroš SMOLEC ‒ Foto: screen periodík, archív