Rodné miesta zaliala mnohým Oravcom hladina predtým nevídanej stavby. Od prifázovania prvého elektroagregátu na Vodnom diele Oravská priehrada uplynulo sedemdesiat rokov. Zábery z budovateľských rokov ukazujú stovky dosiek, fošní a hranolov, ktoré na lešenia umne posplietali rad-radom chlapi, čo vari ani necítili gravitáciu. Ešte predtým vydolovali do hĺbky výkopy na základy a prevádzkové priestory dovtedy nevídanej stavby na výrobu elektriny. Pre uši más zneli donekonečna omieľané frázy o svetlých zajtrajškoch dosiahnutých aj elektrifikáciou. Medzi nimi aj záväzky „na počesť odsúdených vlastizradcov na smrť“. Bagrista Ludvík Chrupka sám vyrýpal a premiestnil 55-tisíc kubíkov zeminy a skália z Prašivého vŕšku a so stachanovským úsmevom o tom hrdo hovoril do spravodajskej kamery. Prekročenie plánov šlo vtedy na konto predsavzatí k IXX. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Leninovej a Stalinovej strane úderníci venovali aj zvýšenie výkonov v betónovaní priehradných múrov...
■ ČO UČEBNICE NEVRAVIA
Ani teraz sa na hodinách dejepisu v súvislosti s výstavbou vodného diela Orava veľa faktov dokonca ani stredoškoláci nedozvedia. „Výberové informácie“ divákom sa vtedy dostali vo filmovom žurnále... „Kapitalisti začali stavať priehradu, ale bez podrobných plánov, bez vedeckého prieskumu a potrebného zariadenia, len z chytráctva a primitívnymi prostriedkami. Stavba by bola pažerákom, cez ktorý by tiekli milióny do bezodných vriec podnikateľov...“
Skutočnosť bola prozaickejšia. Spojené elektrárne severozápadného Slovenska ešte v roku 1930 práce neprerušili ani po rozpade štátu, ani cez vojnu. Projekt architekta Pavla Andríka úrady prevzali v plnom rozsahu. Vynorili sa technické problémy s geologickou situáciou podložia, ktoré vyriešili. Pomohla konštrukcia priehradného telesa. V miestach očakávaných najväčších vztlakov vybudovali dvadsať metrov dlhé a šesť metrov hrubé „predložené“ betónové bloky. Tlak vody prispel k stabilite múru a bránil v posune jednotlivých blokov.
■ MINERÁLKA V BETÓNE
Syn Štefana Štofka si spomínal na to, ako v roku 1941 museli byť zastavené práce, lebo z hlboko zlomovej poruchy vyvieral prameň minerálnej vody s koncentráciou soli a rozrušoval betón. Jeho otec v postavení vedúceho stavby sa prel s mladším bratom o geológii v oblasti múra. Štofka po roku 1948 ‒ na rozdiel od iných ‒ našťastie nezavreli, iba odvolali z funkcie. Robotnícky riaditeľ Peter Dzuroška s hlavným palierom Jurajom Moravčíkom, ktorého dekorovali Radom práce, slepo plnili stranícke zadania i neodborné direktívy. Pamätníci si spomínali na vlnu pozatváraných odborníkov, ktorých nemal kto nahradiť. Nastúpili nové kádre. Na tesnenie dvadsiatich piatich skeletov dutej odľahčenej hrádze s 240-tisíc kubíkmi betónovej zmesi pribrali na utesňovanie dilatačných medzier ženy. „Keď osadili turbíny, presunuli nás na múr. Bolo nás šesť. Muži vakovali strojom. Štyri sme vakovku, čo nedržala a spadla, zbierali zo zeme, dve prisypali cement, miešali a zmes posúvali chlapom, ktorí ju zase nahadzovali,“ spomínala Helena Kutliaková.
„Podvečer tadiaľ cez stavenisko vracali sa ľudia z kostola a už nebolo dobre vidieť, kam stúpajú. „Jednu ženu sme len tak-tak zachytili, bola by spadla, keby nás tetka neupozornila. I tak modlitebná knižka mi spadla do hlbočiny. Prejsť z jednej stavby na druhú vyžadovalo odvahu. Pamätám si na množstvo vozíkov, ktoré chlapi posúvali po koľajnici, ručne prevracali a vysýpali z nich vydolované kamenie a suť.“ Ponad hlboký výkop viedol mostík.
■ PRACOVNÝ TÁBOR
Od roka 1943 zostavili viaceré pracovné útvary z „asociálov“ ‒ Rómov bez pracovného pomeru. Každý, „kto narúšal verejný poriadok, bezpečnosť, mravnosť, pokoj alebo vzbudzoval ‚odpor človeka mravného, vzdelaného a zdravého‘ považovali za ‚zaradenca‘“. Plánovaný počet pracovníkov do tábora v Ústí nad Oravou nedosiahli. Tých, čo tu zaistili, nútili pracovať často až jedenásť hodín denne v zlých hygienických podmienkach ‒ nielen mužov, ale aj celé rodiny. Množili sa úteky, zvlášť utečencov z Ukrajiny, a tak sa režim zmenil. Ostnatý drôt okolo tábora so štyrmi barakmi vydržal ešte niekoľko rokov i po vojne a fungoval až do 30. apríla 1949. Výstavbu takej prepotrebnej elektrárne a jedného z najväčších vodných diel u nás „prevzali“ a zvlášť propagandisticky zneužívali na vlastné politické ciele komunistické úrady. Zrušili ho z politických dôvodov. Aj najvážnejšie technické problémy, ako trebárs dodatočné vrty na betónové injekcie s dĺžkou vyše štyridsať kilometrov, propagandisti využili vo svoj prospech. Chyby prezentovali ako „víťazstvo posledného kola veľkého zápasu. Míneri spojili zvetraný podklad v jednoliaty betón...“
Osem mesiacov pred termínom, stanoveným stranou a vládou v máji 1953, sa ešte ponevierali dole vo vlnách Oravy posledné dosky zo „šalungov“ a z lešení priehradného železobetónového múru. No už vtedy posilnili elektrizačnú sieť prvé kilowatty vyrobené Kaplanovými turbínami VD Orava.
■ PINDIAKOVCI A TÍ DRUHÍ
„Márne bráni dvadsaťstupňový mráz Pindiakovcom na debnení ochrannej hrádze,“ komentoval vzrušene herec V. Záborský a pokračoval: „Aj keď voda mrzne v zrnitý sneh pod mrazivým pancierom besniacemu živlu, nezabránia skroteniu rieky.“
Stali sa hrdinami „socialistickej práce“ tesári podieľajúci sa na vzniku nového energetického zdroja pod Babou horou. Ako vysvitlo neskôr, robotu si vážili a chceli si aj slušne zarobiť. Stavba v námestovskej kotline pomohla remeselníkom. „Najprv bola bieda a potom prišla práca. A vedeli sme pracovať. Človek netušil, ako to dopadne. Keby sme my boli vedeli, čo nás stihne, kam to komunisti ťahajú, tak by sme asi tak s chuťou nepracovali,“ tvrdil po rokoch Štefan Pindiak, ktorý ešte dôvodil, ako z nich pobožných chceli mať ešte aj akýchsi zväzákov... Na ujčekov rád spomína Róbert Pindiak z rozvetvenej rodiny. A nielen na nich. „Keď zastavili prietok Oravy, začalo sa priehradné jazero plniť vodou. Zo Slanice do základnej školy v Námestove jazdil som bicyklom až do chvíle, keď asfaltku znovu zaliala voda. Blok č. 12 bol posledným.“ Lešenárov Pindiakovcov na dvanástke vo výške tretieho poschodia zachytila kamera, ako pribíjajú dosky už nad kótu 590 m. „Jedna sa pripravuje a na druhej sa už šabrujú segmenty závesného ložiska. Riaditeľ elektrostavu František Trocár s vedúcim inžinierom Miroslavom Bagárom môžu byť spokojní.“
■ STRETNUTIA RODÁKOV
Pod hladinou jazera zostali utopené najmä spomienky rodákov z obcí Slanica, Osada, Oravské Hámre, Ľavkov, Ústie nad Oravou aj dve tretiny Námestova s historickým centrom. Z rodových bydlísk odišlo vyše tritisícpäťsto obyvateľov. Vravia, že prvých v roku 1941 sťahovali úrady s úctou a rešpektom. Po roku 1950 však nastúpili pásové stroje ‒ „pasáky“, a bagre. A niektorých, čo sa odsťahovať nechceli, svojskými metódami presviedčali eštebáci...
Ešte koncom februára 1949 presídlili 349 rodín. V roku 1952 svoje obydlia nechcelo opustiť 140 rodín. V likvidačnej zápisnici sa konštatuje, že všetky pozemky v zátope priehrady boli vykúpené a vytvorilo sa jedno súvislé majetkové teleso. Mnohí vraj prišli o majetky, ale aj na mizinu. Po zlých skúsenostiach presídlencov v pohraničí, kde sa stávalo, že nehnuteľnosti neboli zapísané na nich a často sa o ne hlásili bývalí vlastníci – reštituenti, napr. na Žitnom ostrove, Oravci sa odmietali sťahovať. Spomienky tak ako každý rok ožili na stretnutí rodákov na Slanickom ostrove umenia, kde je dominantou návršia barokový Kostol Povýšenia sv. kríža a kalvária. Od roka 1973 tvoria stálu expozíciu Oravskej galérie a tradičnej ľudovej plastiky z oravskej kamenárskej tvorby. „V roku 1993 sme sa po prvýkrát stretli pri príležitosti napustenia priehrady. V roku 2023 medzi účastníkmi bolo skoro štyridsať rodákov,“ pridala Anna Michalcová. Nechýbal najstarší Alexander Bugala. Diakon Šimon Stančík si povšimol úprimný návrat k duchovným, kresťanským koreňom a obdivoval tunajšiu krížovú cestu. Pri kostole je socha slanického rodáka Antona Bernoláka, prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny.
●●
Priemerná hĺbka jazera je 15 metrov a v najhlbších miestach pri priehradnom múre dosahuje až 38 metrov. Z úcty k všetkým ľuďom, čo sa podieľali na výstavbe tohto jedinečného vodného diela, ktoré má nenahraditeľný význam pre Oravu ako dômyselné protipovodňové opatrenie, sú vedľa múra nainštalované prehľadné informačné tabule. „Musím priznať, že sprievodca na múre nie je nikto. Všetky návštevy či exkurzie stoja na ochotnom prístupe vyhovieť záujemcom,“ potvrdzuje vedúci Vodného diela Orava Miloš Okál. Oficiálne žiadosti o prehliadku sú spravidla v čase pred letnými prázdninami, v čase školských výletov. „Nie sme na to vybavení ako v múzeách či v skanzenoch. Usilujeme sa vyjsť v ústrety všetkým,“ dodáva M. Okál.
Laco HÁMOR ‒ Foto: archív