Majster Štefan Leonard Kostelničák navždy odložil paletu pred šesťdesiatimi piatimi rokmi. Mnohí Zamagurčania, ba aj podaktorí obyvatelia jeho rodnej Spišskej Starej Vsi, by zaváhali pri otázke, kto bol Štefan Leonard Kostelničák a čím sa stal známy? Pritom jeho portrétna busta je umiestnená na pamätníku v centre tohto mestečka pod Spišskou Magurou a na tamojšom cintoríne má pekne upravené miesto posledného odpočinku. Majster Kostelničák pôsobivými ornamentálnymi dekoráciami vyzdobil dokumenty národného významu a stal sa predstaviteľom a propagátorom ornamentiky, ktorú povýšil na suverénny výtvarný štýl.
V staroveskej matrike je záznam umelcovho mena Štefan Kostelničák. Jeho starí rodičia, otec i bratia tiež používali toto priezvisko. Štefan L. Kostelničák si neskôr priezvisko zmenil na Kostelníček. Skutočné dôvody na túto zmenu dnes ťažko odhalíme, zrejme ho na to motivovali komerčné zretele aj skutočnosť, že ako prvý akademicky vzdelaný predstaviteľ svojho rodu chcel to i takto ukázať. Ako vidno z oznámenia o úmrtí jeho brata Jána v Amerike, prijal priezvisko Kostelníček aj on a jeho potomkovia v zámorí. Členovia ostatných vetiev rodu na Slovensku zostali pri pôvodnom tvare priezviska Kostelničák...
Pochádzal zo starej spišskej rodiny, ktorej prezývka bola Kramár... No Kostelničákovci ‒ Kramárovci nevynikali bohatstvom. Ak, tak len bohatstvom detí. Štefan, ktorý uzrel svetlo sveta 14. februára 1900, bol najmladší medzi štyrmi bratmi a dvomi sestrami. Po skončení ľudovej školy študoval na gymnáziu v Levoči. Ako uvedomelého Slováka ho zo štúdia vylúčili pre otvorené prejavy národného cítenia. Do školských lavíc sa nevrátil, lebo ku koncu prvej svetovej vojny musel narukovať. Zrejme padol do zajatia, keďže spolu s otcom ho väznili v Poľsku v Novom Targu a neskôr v Krakove. Po prepustení z väzenia a po vzniku Č-SR istý čas pobudol na štúdiách v reholi františkánov, kde prijal rehoľné meno Leonard, ale nesporný výtvarný talent mu predurčil inú orientáciu. Do dejín slovenského výtvarného umenia sa zapísal ako najvýznamnejší ornamentista.
Oficiálna propaganda v minulom režime robila všetko pre to, aby sa na neho zabudlo. Americkí Slováci si ho však neustále pripomínali stále novšími edíciami významných dokumentov národných aktivít, ktoré nenapodobniteľne ilustroval, a podnes sú mu za ne vďační.
■ PERO A PALETA
Umelecký a hodnotový priestor tvorby Štefana L. Kostelničáka mal základy v kultúrnom zázemí rodného Zamaguria, ktoré viedlo jeho citlivú dušu v úcte k tradícií a láske k vlasti. Už v roku 1921 založil v Spišskej Starej Vsi spolok Ústredie magurských Slovákov a o štyri roky neskôr regionálne periodikum Naša Magura; bol ďalšie dva roky jeho šéfredaktorom aj hlavným prispievateľom, autorom mnohých redakčných publicistických článkov, ktoré sa týkali lásky k vlasti, ako aj významných udalostí. Publikoval v ňom aj listy rodákov, ktorí žili v Austrálii, Kanade a USA.
Od roku 1927 nadlho opúšťa rodné Zamagurie a v Košiciach, kde pôsobila prvá slovenská kresliarska a grafická škola, ktorú viedol maliar a grafik, výtvarný pedagóg Eugen Krón, začal získavať pevné základy svojej budúcej profesijnej orientácie rovnako ako Jozef Fabíni, Július Jakoby, Ľudovít Feld... Bola to pre neho osudová zástavka na životnej ceste, kde spoznal aj Kolomana Sokola. Jeho tvorbe dala pevnú ideovú, hodnotovú a národnú orientáciu. Keď škola po odchode Eugena Króna zanikla, Kostelničák odišiel na ďalšie umelecké štúdiá do Prahy, kde navštevoval ateliér maliara ukrajinského pôvodu Uvarova.
Atmosféra slovenskej akademickej výtvarnej generácie v Prahe len urýchlila jeho umelecké a národne hodnotové zrenie. A táto orientácia zberateľa a výtvarníka ho priviedla z Prahy do Brna. Tu sa zameral na štúdium ornamentiky Moravy, najmä moravského Slovácka. A tak mu v mnohom aj Morava vďačí za zachovanie tohto klenotu svojej tradičnej kultúry.
Po celý svoj krátky, ani nie päťdesiatročný život však bol úzko zrastený s rodným mestom a so Zamagurím, čo presvedčivo prezentoval vo svojom výtvarnom, sociálnom a kresťanskom cítení.
■ ATELIÉR NA NÁMESTÍ
Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 sa presídlil do Bratislavy. V tom čase dosiahol zenit v oblasti výtvarnej tvorby i v spoločensko-umeleckom uplatnení a prezentácii. Nový štát mu vytvoril mimoriadne dobré podmienky na umelecký rast i na podnikanie. Otvoril si ateliér, umeleckú dielňu a vydavateľstvo na Námestí Andreja Hlinku (terajšie Námestie SNP) a neskôr ďalší ateliér na Štrbskom Plese. V jeho ateliéroch aj v ďalších umeleckých dielňach v Demänovskej doline, Ružomberku, Korytnici a v kúpeľoch Lúčky pracovali ôsmi až desiati chlapci, ale aj dvadsaťpäť- až dvadsaťšesťroční mládenci, ktorí sa pri ňom učili. Pochádzali väčšinou z chudobných rodín jeho rodného kraja. Majster Kostelničák ich stravoval aj ubytovával.
Ako keby bol tušil, že jeho meno a dielo bude po smrti na vyše pol storočia zabudnuté. Azda aj preto im vštepoval: „Život je len jeden, a preto ho treba prežiť tak, aby si sa nehanbil za roky prežité! Otvorte srdcia, zlomte pýchu, pokorne neste každý svoj kríž!“
■ BOŽÍ DAR
Ľudové ornamenty v čase života majstra Kostelničáka zdobili ešte tradičné ľudové kroje, výšivky, obrusy, dečky na komodách, najkrajšie skrine i taniere povešané po stenách dreveníc. Štefan Kostelničák o nich napísal: „Slovenská ornamentálna výzdoba je dôležitou súčasťou slovenskej kultúry – vyjadrenie vnemov ornamentálnymi kresbami, maľbami a stvárnením dekorácie rôznou technikou ‒ je Božím darom slovenskému ľudu... Kto chce spoznať samobytnú slovenskú ornamentiku, musí navštíviť i najposlednejšiu chalúpku... Ako Indián tetuje svoju kožu symetrickými podobami z prírody, tak aj slovenský ľud vyzdobuje rúcho svoje krásnymi výšivkami...“
Vrcholom ornamentálnej tvorby Štefana L. Kostelničáka je dielo Slovenská ornamentika, ktorej prvý diel vyšiel v roku 1927. Obsahovalo textovú a obrazovú, ornamentálnu časť. Textová časť bola napísaná vo viacerých jazykoch. V nej majster stručne načrtol dejiny a prehľad slovenského ornamentu. V slovenskej časti textu popri tom podával i stručný návod k samostatnej ornamentálnej kompozícii, ku kombinácii ornamentov, k ich kresbe a maľbe. Obrazovú časť tvorí dvanásť čiernobielych a šestnásť listov farebných ukážok ľudovo-národného ornamentu, vypracovaných s citom a vkusom. Neskôr pripravil druhý diel publikácie ‒ zbierku štyritisíc národných ornamentov, ktoré boli usporiadané najmä pre pedagogické ciele.
Jeho štýl je osobitný, nevybočuje však z ľudového ornamentu do umelých a málo prirodzených foriem. Jeho ornamentálne práce svojou kompozíciou a vyhotovením sú výrazom rýdzej slovenskosti. V tomto duchu tvoril všetky svoje práce a diela.
■ UMELECKÝ ODKAZ
Typický majstrov rukopis vidno na bohatej ornamentálnej výzdobe Martinskej deklarácie ‒ Deklarácia Slovenského Národa ‒ aj na Vyhlásení Národného výboru o samostatnosti Česko-Slovenského štátu. Tieto práce boli vydané v niekoľkých tisíckach exemplárov a rozobrali sa počas niekoľkých dní. Ako žiadané reprodukcie boli súčasťou výzdoby škôl, štátnych úradov a inštitúcií. Kostelničák je tiež autorom ornamentálnej výzdoby Pittsburskej dohody. Týmito dielami zvečnil nehynúcu pamiatku na významné dni a medzníky slovenského národa.
Umelecké dedičstvo a odkaz nám zanechal nielen v širokom registri ornamentov a v ich kresbovom zachytení , ale maľoval aj na steny interiérov, na nábytok, keramiku, pohľadnice miest i na diplomy, príležitostné listiny. Vytvoril však aj originálne obrazy. V ornamentálnej výzdobe vydal texty slovenských hymnických piesní, všetky základné modlitby, pamätné obrazy k jubileám sv. Cyrila a Metoda, sv. Václava, Milana Rastislava Štefánika, Andreja Hlinku...
■ V BENEŠOVSKEJ REPUBLIKE
Súčasníci, ktorí v tom čase s ním pracovali, udávajú, že jeho život sa po roku 1945 radikálne zmenil. V benešovskej republike musel tvrdo zápasiť o vlastné bytie. Evidentná realita česko-slovenskej „protislovenskosti“ sa podpísala na jeho zdraví aj na skrátení života. Údel zneuznania, priam opovrhnutia jeho slovenskou tvorbou niesol veľmi ťažko a nepriazeň štátnych inštitúcií sa podpísala aj pod neľahké existenčné podmienky...
Musel zavrieť i predajňu suvenírov a aj keď mal objednávku na vymaľovanie Björnsovej chaty ornamentmi a ďalšie objednávky z Ameriky aj z Indie, práce už nemohol uskutočniť pre vtedajšiu politickú situáciu. Odsťahoval ateliér z Demänovskej doliny a ani v kúpeľoch Lúčky mu živnosť neprosperovala...
Prišiel osudný 18. september 1949. Kostelničák sa vybral so svojimi spolupracovníkmi do Košíc, zastavil sa u brata, ktorý vlastnil predajňu mäsových výrobkov. Rozhodol sa prenocovať u neho, ale zo spánku sa už neprebudil. Pochovali ho v Spišskej Starej Vsi...
ooo
V roku 2002 vďaka PhDr. Anne Kostelničákovej, rod. Smatanovej, ústretovosti Matice slovenskej a predstaviteľov Spišskej Starej Vsi vstúpil Štefan Leonard Kostelničák znovu do povedomia Zamaguria i kultúrneho pulzu Slovenska. Prvým krokom bolo obnovenie hrobu, postavenie pamätníka v Spišskej Starej Vsi v blízkosti jeho rodného domu, propagácia výstav a v roku 2005 pri príležitosti sedemstého výročia prvej písomnej zmienky o Spišskej Starej Vsi prvé vydanie autorkinej autobiografickej knihy Čaro ornamentu...
Majster Štefan Leonard Kostelničák sa vracia. Dvere národa sú mu otvorené!
Anna KOSTELNIČAKOVÁ ‒ Foto: Emil SEMANCO a archív autorky