O ČOM JE REČ
Vznešenosť Bela Kapolku
Drahoslav MACHALA
Umelecký odbor Matice slovenskej spoločne s Podtatranskou knižnicou v Poprade, s miestnymi odbormi MS v Poprade (Ľudmila Hrehorčáková) a v Štrbe (Michal Pavela) pripravili spomienku na slovenského spisovateľa, chatára, nosiča, lyžiara, ale najmä veľkého človeka Bela Kapolku. Od jeho smrti 18. apríla 1994 uplynulo dvadsať rokov. Tragická udalosť sa odohrala na Hrebienku... Na budúci rok 22. apríla si pripomenieme nedožitú osemdesiatku Bela Kapolku! Priatelia a blízki ľudia, tí, ktorí tohto slovenského vlastenca poznali dôverne, si na neho spomínali 5. mája 2014 v odbočke knižnice v Spišskej Sobote. Na spomienku prišla jeho manželka Viola Kapolková, ale aj syn Martin Kapolka či spisovateľ a reportér Dušan Mikolaj. Najväčšiu radosť nám však urobili ženy zo súboru Štrbän, ktoré prišli na túto spomienkovú slávnosť zaspievať nádherné slovenské hymnické piesne Aká si mi krásna, Daj, Boh, šťastia tejto zemi a Na Kráľovej holi.
Belo Kapolka sa vždy oprel do takýchto ľudí so žabím obzorom. Kamaráti sú často ako najbližšia rodina. Lenže kamarátstvo hôrnych chlapcov, ktorí žili aj žijú vo Vysokých Tatrách, má zvláštny rozmer. Najlepšími Tatrancami sa stávali chlapci, ktorí sem prichádzali z dolín, myslím na Bela Kapolku z Hostia a Paľa Rajtára zo susedných Slažian. Belo Kapolka patrí k zakladateľom Kongresu slovenskej inteligencia na Donovaloch z 30. a 31. mája 1992, kde sme jednoznačne povedali, že chceme vlastný slovenský štát. Videl nás dolu v dolinách zo svojich Tatier kriticky, ale tak, že sme v jeho vzťahu vždy cítili hlbokú slovenskú spolupatričnosť. Belo Kapolka patril a už navždy zostane staviteľom slovenskej nezávislosti. Tento slovenský Jack London vlastne po celý svoj život písal jedinú poviedku, ktorá by sa dala nazvať Láska k slovenskému životu. Práve teraz mi schádzajú na um niektoré vety z jeho báječných úvah: „Kto žije v horách, znovu a znovu zápasí o svoj život. Musí rátať aj s myšlienkou, že koniec príde nečakane. Nevidím príčinu, pre ktorú by sa mal tejto myšlienky ľakať. Keď človek žije naplno a smrť príde znenazdajky, nie je to nič strašné. Lebo ťažké a bolestné dane sú len z veľkého zisku. Bezvýznamné z almužny.“ Takýchto krásnych myšlienok a literárnych skvostov nájdete v dielach slovenského spisovateľa a vlastenca Bela Kapolku nepreberné množstvo. Preto každému, komu bije v hrudi slovenské srdce, odporúčam, aby išiel do knižnice a vypožičal si niektorú z Kapolkových nádherných kníh Kanadské smreky, Strecha či Sivá hmla kryje sýteho sysľa alebo Mesiac nad Prostredným hrotom.
Viem, že chodník na Téryho chatu, kde býval roky chatárom, je teraz opustený. Ak ale Bela Kapolku chceme naveky zapísať do slovenského povedomia, skúsme sa všetci dohodnúť, že odteraz tento chodník z Hrebienka na Téryho chatu budeme nazývať KAPOLKOV CHODNÍK. Aj keby ho tak oficiálne nikto nenazval, bude to naša dohoda: dohoda slovenských vlastencov. Pre nás je to Kapolkov chodník. Ak sa ľudia dobrej vôle na niečom dohodnú, tak z ľudskej pamäti túto dohodu už nič nevyseká. Tisíckrát Belo tento chodník prešliapal hore aj dolu, tisíckrát na ňom oddychoval a díval sa do doliny. Odpočíval na vlastných štandoch, keď sa díval aj do majestátnej výšavy Tatier. Myslel som na to, čo mi nedávno povedal Roman Kaliský, že Slovensko má len dva symboly: Maticu a Tatry. Drahí Tatranci. Chráňte naše Tatry. Chráňte v nich slovenského ducha. Aj kvôli pamiatke na spisovateľa Bela Kapolku, keď už sedí vo vieche Na večnosti. Chcem mu odkázať, že ŽIJE, ŽIJE DUCH SLOVENSKÝ, ŽIŤ BUDE NAVEKY. A dodať ešte ďalší verš o tom, že hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky! Na záver zostáva iba jedno: Smrť je len nenávratno – iba zabudnutie je koniec