Vzťahy s Čechmi neboli ideálne, ale ani čierno-biele

thumbnail

 Slováci odolali stáročnému útlaku Maďarov aj pokusom o počeštenie. Chcel som niečo napísať na okraj kalendára a česko-slovenských vzťahov. Ukázalo sa, že to nie sú témy čierno-biele, ale hrajú všetkými farbami a majú mnohé súvislosti. Na niektoré si dovolím poukázať. Aspoň na zamyslenie. Do kalendára pribudli pamätné dni. Pre bežného občana majú nulový význam. Rovnako môže byť pamätným dňom povedzme výročie bitky pri Moháči (historická náhoda chcela, že je tento deň štátnym sviatkom, pravda, v súvislosti s inou dejinnou udalosťou). Niekto by možno chcel, aby sa stal pamätným dňom 25. február, 8. alebo 14. marec (a opäť to náhoda zariadila tak, že u nás vo Zvolene 14. marec oslavujeme, keďže mesto bolo oslobodené v deň 6. výročia vzniku prvej Slovenskej republiky). Perličkou je, že pamätným dňom zostal 29. október venovaný Ľudovítovi Štúrovi. Je to napriek zisteniam niektorých historikov, ktorí už niekoľko rokov tvrdia, že sa Štúr narodil o deň skôr. Ale taký detail sa za dvere NR SR nedostal...

■  SPOLOČNÝ ŠTÁT

Najviac diskusií vyvoláva 28. október. Ako je pre Slovensko a Slovákov vari typické, na svet prišiel mačkopes – štátny sviatok, ktorý skutočne štátnym nebude. Čo už? Tým najväčším slovenským sviatkom bol, je a zostane 19. marec a 24. jún. (Kto nevie, o čo ide, nech sa pozrie do kalendára).

Česko-slovenské vzťahy neboli ideálne, ale neboli iba čierno-biele. Historik by sa nemal usilovať prispôsobiť dejinné fakty svojim predstavám a nemal by používať slovíčko „keby“. Ja – obyčajný publicista – si ho použiť dovolím a pýtam sa: Mali by sme dnes vlastnú Slovenskú republiku, keby v roku 1918 nevznikla Česko-slovenská republika? Obávam sa, že nie, že by sme sa stali „trhacím kalendárom“ a ja by som dnes vo Zvolene nezdravil „dobrý deň“, ale „jo napot“.

Aj keď sa ČSR formovala niekoľko rokov, jej vznik bol revolučný. Zrodila sa na konci prvej veľkej vojny na troskách skrachovanej monarchie. Ale 28. október 1918 je najmä dňom obnovenia českej štátnosti. My Slováci sme sa k spoločnému štátu prihlásili o dva dni neskôr v Martine. Pravda, o legitimite tohto aktu môžeme pochybovať, ale podčiarkujem, že išlo o revolučný krok a že v Martine sa 30. októbra 1918 stretla vskutku podstatná časť slovenskej politickej reprezentácie. Vnútorná i vonkajšia legislatíva ČSR sa formovala za pochodu niekoľko rokov.

■ ČESKÉ VPLYVY  

V roku 1918 síce Slovensko patrilo k vyspelejším regiónom Uhorska, v mnohých oblastiach sme však za českými krajinami zaostávali. Zatiaľ čo Česi si dokázali udržať svoju inteligenciu, mnohí vzdelaní Slováci volili v novej situácii perspektívu v Budapešti  či vo Viedni alebo dali prednosť pokojnejšiemu postu trebárs aj dedinského notára pred riskantným angažovaním sa v politike. To bola voda na čechoslovakistické mlyny. Ideu jednotného štátotvorného národa hlásali poprední českí politici, ale našli ozvenu aj u mnohých slovenských dejateľov. Nie je dôležité, či tak robili zo skutočného presvedčenia, alebo v mene kariéry, pričom sa oba ciele nevylučujú. Dôležité je, že sa toto ich úsilie ukázalo ako nereálne a že čechoslovakisti si napokon rozbili nos. Ukázala sa sila slovenského národa, na čo môžeme byť právom hrdí.

Čechoslovakistickým tendenciám však nemožno odoprieť štipku logiky. Obyvateľstvo ČSR netvorili iba Česi a Slováci, ale aj príslušníci iných národov, ktorí sa vehementne dožadovali svojich práv. Ide o maďarskú a najmä nemeckú menšinu, ktorej sila narastala s nástupom Hitlera k moci. Dnes je už zbytočné hľadať odpoveď na otázku, či sa tento problém nedal vyriešiť serióznym spolužitím dvoch rovnoprávnych štátoprávnych národov pri rešpektovaní základných práv menšín.

Slovensko v novej republike potrebovalo českú pomoc. Najmä v oblasti vzdelávania a v riadení štátu a jeho inštitúcií. Našli by sme mnoho mien, ktoré sú pozitívnym príkladom. V rýchlosti mi napadá Karol Plicka, Jan Hála, Antonín Bečvář, ale napríklad i vznik Slovenského národného divadla pred sto rokmi. Nezmyselnou chybou centralistického vedenia nového štátu bolo, že v čase, keď sme už my Slováci mali dostatok primerane kvalitných a pripravených ľudí, Praha sa usilovala dosadzovať svojich profesionálov i v takých sférach, ako je trebárs železnica alebo pošta. Chybou bolo aj likvidovanie údajne neefektívnych priemyselných podnikov. Vo Zvolene je toho smutným príkladom osud fabriky na plech Union a s ňou spojený zánik mnohých pracovných miest. Na druhej strane tu bol Baťa, ktorý v duchu svojich ideí rozšíril podnikanie i na Slovensko...

NÁZOR HISTORIKA

Aby som pri porovnávaní nezostal sám, dovolím si odcitovať slová historika profesora Romana Holeca, špecializujúceho sa na 19. a 20. storočie, z rozhovoru, ktorý poskytol vlani v októbri sieti regionálnych novín: „Porovnával som dvadsaťročie prvej republiky a dvadsaťročie moderného Slovenska. A môžem vám povedať, že súčasnosť vyšla z toho tristne. Nezažili sme vôbec také krízy, s akými sa musela vyrovnávať medzivojnová republika, a dosiahli sme toho oveľa menej – nezačali sme pritom po vojne, naopak, prevzali sme štruktúru predošlého štátu. Stačí si pripomenúť devastáciu družstevníctva, zničenie sebestačnosti, kupónovú privatizáciu, mečiarovských privatizérov...“ Azda môžem dodať, že rovnako tristne by dopadlo aj porovnanie súčasného Slovenska s povojnovým či normalizačným.

Napriek všetkým tlakom sa idea čechoslovakizmu ukázala ako nereálna a neperspektívna. Slováci odolali stáročnému tlaku Maďarov a svojbytnosť si udržali aj pri pokuse o počeštenie. Čechom, ktorí sa usadili na Slovensku, sa nepodarilo Slovákov počeštiť, sami sa väčšinou poslovenčili a ich potomkovia, ktorých dnes rozpoznáme len podľa priezviska, sú často väčšími Slovákmi ako tí, ktorí sa búchajú do pŕs po piatej borovičke.

■ ROZDIELNI BRATIA

Hovorí sa, že keď Slovák príde do Prahy, už na hlavnej stanici „říká“. K miešaniu dochádzalo najmä po druhej svetovej vojne. Veľký vplyv na to mala migrácia za lepšími zárobkami aj vojenská služba (ja som si odslúžil dva roky v Podbořanoch a nepočeštil som sa), osídľovanie Sudet a konkrétne u nás vo Zvolene napríklad aj vznik Vysokej školy lesníckej a drevárskej v roku 1952, keď do Zvolena prišli českí profesori i študenti, mnohí sa tu usadili, ale zopakovalo sa to, čo v medzivojnovom období – poslovenčili sa. Nikto sa nepozastavuje nad tým, že dnes máme vo Zvolene primátorku rodáčku z Brna a rovnako z tohto mesta pochádza aj môj bývalý redakčný kolega, ktorý sa na Slovensko priženil, uchytil sa v renomovanom týždenníku a bez problémov hovorí a píše čistejšou slovenčinou ako nejeden rodený Slovák.

Úprimne ma mrzia pochybnosti o bratskom spolužití Čechov a Slovákov. Aj bratia – hoci by boli dvojičkami – môžu byť rozdielni. Fyzicky i charakterovo. Jeden je vyšší, druhý nižší, jeden silnejší, druhý slabší, jeden je prešibanejší, druhý skromnejší, jeden dominantnejší, druhý prispôsobivejší... Ak sa dokážu navzájom dopĺňať a podržať, ide o ideálne spolužitie. Horšie je, keď do bratských vzťahov vojde nevraživosť. To poznáme aj v bežných rodinách.

V tejto súvislosti sa často hovorí o nespravodlivosti pri rozdelení republiky v roku 1992, že nás Česi „ošklbali“. Ale prečo sme sa „ošklbať“ dali? Nie je náhodou chyba v tom, že zatiaľ čo českej diplomacii išlo viac o národ ako o seba, zatiaľ slovenským zástupcom išlo viac o to, aby sa zapísali do histórie, aby sa o nich hovorilo ako o „otcoch národa“?

Dobre si spomíname na ohlupovanie voličov víziami o „druhom Švajčiarsku“. V tejto súvislosti si spomínam na článok vo víkendovej prílohe jedného periodika, ktorý sa usiloval pred desiatimi rokmi predstaviť krásy Slovenska fotografiou Matterhornu: https://sliacky.blog.sme.sk/c/225583/Tak-sme-predsa-Svajciarsko.html.

Česko-slovenské vzťahy napriek všetkým chybám sú pozitívnym príkladom pre medzinárodné spolužitie na rozdiel  povedzme  od Juhoslávie či rusko-ukrajinských vzťahov (ak mám zostať len pri slovanských).

Jozef SLIACKY - Ilustrácia: Andrej MIŠANEK



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.