OSOBNOSTI SLOVENSKA-ROZHOVOR
Profesor Ivan STADTRUCKER poznačil dejiny slovenskej vedy, filmu aj televízie. Univerzitný profesor Ivan STADTRUCKER bol prvý a doteraz jediný riaditeľ Slovenskej televízie, ktorý v tejto inštitúcii pracoval niekoľko desaťročí a začínal v nej doslova od piky. Najprv ako absolvent Elektrotechnickej fakulty ČVUT v Prahe bol od roku 1958 pracovníkom zvukovej techniky v televíznom štúdiu Bratislava, po dvoch rokoch sa stal vedúcim televíznej techniky a v tom čase aj prvým vedúcim štúdia pre elektronickú hudbu v Česko-Slovensku.
Po pobyte v Amerike, kde o elektronickej hudbe prednášal na univerzite v Kansas City, bol Ivan Stadtrucker niekoľko rokov redaktorom filmového vysielania televízie a neskôr, opäť viac rokov, dramaturgom jej literárno-dramatického vysielania. V tom čase začal pedagogicky pôsobiť na VŠMU v Bratislave, publikoval prvé odborné a literárne práce a písal scenáre pre dramatické relácie. V roku 1994 zaujal pozíciu generálneho riaditeľa Slovenskej televízie. Bolo to v čase, keď sa riaditelia a vedúci pracovníci televízie striedali ako na bežiacom páse, a tak ani on v tejto funkcii dlho nepobudol. Ale skutočnosť, že to bol prvý a jediný riaditeľ televízie s predchádzajúcou dlhoročnou praxou, pozoruhodnými výsledkami a so skúsenosťami z práce v televízii na rozmanitých postoch, je nesporná.
■ PRISPEL K ZÁZRAKU
Prvenstiev, ktoré môžeme dnešnému osemdesiatnikovi Ivanovi Stadtruckerovi (nar. 22. 1. 1935 v Krupine) pripísať, je však viac. Napríklad v súvislosti s legendárnym česko-slovenským filmovým zázrakom v šesťdesiatych rokoch minulého storočia spomína sa ako prvý film v poradí dielo slovenského režiséra Štefana Uhra Slnko v sieti (1962). Pre hudbu k tomuto filmu, ktorej autorom bol Ilja Zeljenka, vytvoril Stadtrucker zvukovú stopu súvislého pásma rôzne modulovaných zvukov. Navyše pre jeden z filmov, ktorý do tohto „zázraku“ právom patrí, pre film režiséra Eduarda Grečnera Každý týždeň sedem dní (1964) napísal Ivan Stadtrucker scenár. Pre viacero televíznych inscenácií, ktoré vysielali aj v rámci dnes už legendárnych tzv. televíznych pondelkov z Bratislavy celoštátne, písal scenáre. Celkovo je autorom vyše päťdesiatich scenárov k hraným i dokumentárnym televíznym filmom. Z tých významnejších spomeňme aspoň niektoré. Napríklad Za frontom (1974) – na motívy drámy V. Markovičovej-Zátureckej, Posledné interview s Dr. Schweitzerom (1975), Poslední parlamentári (1977), trinásťdielny televízny seriál Snehuľkovia (1978), Tam je hviezda Sirius (1983), Oddychový čas pre sudcu (1984), Mefisto a Faust v Paríži (1984), Paso doble pre troch (1986). Sám režíroval niekoľko krátkych filmov, napríklad Samuel Mikovíny, Podoby času, Alexandria, Albrecht Dürer a iné. Z jeho významnejších aktivít ešte zaznamenajme dramaturgickú spoluprácu pri rekonštrukcii filmu bratov Siakeľovcov Jánošík z roku 1921 (1975).
■ PRIEKOPNÍCKA PRÁCA
Významná a priekopnícka je aj Stadtruckerova teoretická práca. Popri Júliusovi Paštekovi patrí k zakladateľom slovenskej filmovej vedy a vedy o audiovizuálnych umeniach. Už v roku 1971 vydal podnes uznávanú knihu Krása tmy. Sústredil sa v nej najmä na fenomén filmu a na jeho vzťah k iným umeleckým disciplínam. Už v tejto prvej teoretickej knihe sledujeme, ako sa u neho uprednostňovaním semiotických princípov formuje technicko-exaktný prístup k interpretácii filmu. Skúmanie technológie diela poukazuje na autorovo pôvodné technické vzdelanie. Aj ďalšie jeho teoretické práce, ktoré vychádzali knižne, skúmajú otázky audiovizuálneho umenia v spoločenskom a umeleckom kontexte. Sú to knihy s názvami Čas projektívnej kultúry (1983), Videozáznam v umení a kultúre (1983), Dramaturgia hraného filmu (1991) a jedna z jeho záslužných najnovších analytických teoretických prác, ktorá vychádza z vlastného výskumu súčasných médií, má názov Teória masmediálnej (dis)komunikácie (2008). Napísal aj publikácie o zvukovej stránke a technike audiovizuálnych diel, autorsky sa zúčastnil na prácach na viacerých kolektívnych publikáciách z odboru dramatických umení a odborné state sústavne publikuje v časopise SAV Slovenské divadlo. V súčasnosti pracuje Ivan Stadtrucker na obsiahlych a komplexných dejinách Slovenskej televízie, čo bude v prípade úspešného dovŕšenia jedno zo základných diel dejín našej novodobej národnej kultúry. Môžeme iba dúfať a veriť, že jeho príslovečný pracovný a tvorivý, nadovšetko však neutíchajúci elán privedie toto dielo do úspešného záveru. Súčasťou jeho výskumnej a teoretickej práce je aj pedagogické účinkovanie. Prednášal na VŠMU Bratislava, na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Na dvoch posledne menovaných vysokých školách zastával funkciu dekana fakulty.
Literárnu tvorbu Ivana Stadtruckera predstavuje asi desiatka kníh. Pri ich čítaní sa môžeme presvedčiť o jeho rozprávačskom talente, schopnosti plasticky a farbisto zobraziť stvárňované postavy a vzťahy. Čitateľa zaujme aj schopnosť napísať dobrý a pútavý dramatický príbeh. V cestopisnej knihe Amerika na vlastnej koži zasa upúta jeho reportérska vynaliezavosť, humor aj irónia, ako i umenie sviežeho a dobre sa čítajúceho opisu prežitých zážitkov či skúseností. Dobre sa čítajú knihy Ohne vo vinohradoch, Kto zhasol svätojánsku mušku, kniha piatich krátkych próz Lásky nemilovaných, dramatický príbeh zo súčasnosti Šablica či kolekcia reportáží, ktoré sú ilustrované unikátnymi fotografickými dokumentmi Idúc životom (vydala Matica slovenská v minulom roku).
■ TÉMA ‒ WARHOL
Osobitou kapitolou Stadtruckerovho tvorivého úsilia je jeho takmer tri desaťročia trvajúci intenzívny záujem o život a dielo amerického umelca Andyho Warhola, ktorý bol po predkoch slovenského pôvodu. Záujem o tohto umelca je však u Ivana Stadtruckera ešte dlhší. Už v roku 1971 zmieňuje sa o Andym Warholovi vo svojej prvej, vyššie spomínanej teoretickej knihe Krása tmy v súvislosti s Warholovými filmami Sleep a Empir. Systematicky sa však tejto veľkej téme venuje od roku 1990. Po štúdiu obsiahlej literatúry podnikol niekoľko ciest do USA (1995, 1996, 1999). Navštívil popredné umelecké múzeá a galérie v New Yorku, vo Washingtone, v Bostone, Chicagu, Los Angeles, Pittsburghu a iných mestách, kde vystavujú Warholove diela. Stretol sa s najbližšími spolupracovníkmi Andyho Warhola i s poprednými znalcami jeho života a tvorby. Cenné informácie mu poskytli Warholov brat John a ďalšie osobnosti. Výsledkom bolo napísanie obsiahlej, vyše dvestodvadsaťstranovej knihy s množstvom zaujímavých fotografií a reprodukcií diel s názvom Warhol, ten druhý Andy. V knihe sleduje životný príbeh Andyho Warhola v časovej následnosti a vždy sústreďuje pozornosť na tú Warholovu kreativitu, ktorá v danom období jeho života dominovala. Čitateľ sa dozvedá to podstatné, čo na Warhola pôsobilo a čo formovalo jeho myslenie, cítenie i budúce konanie. Nechýba ani opis sociálno-ekonomických vplyvov, pomerov v New Yorku v tých časoch, čo potom vplývalo na kresliarsku a reklamnú aktivitu Andyho Warhola. Veľkú časť svojej knihy venuje autor knihy filmárovi Warholovi, a to tak filmom, ktoré sám nakrútil, až po filmy, ktorých bol producentom. Výsledky jeho filmárskej aktivity posudzuje z teoretického nadhľadu a v kontexte vtedajšej americkej a európskej kinematografie. Venuje sa tiež estetickým, etickým a mediálnym zvláštnostiam slávnej sieťotlačovej tvorby umelca. V závere sa autor sústreďuje aj na jeho pozostalosť a odkaz. Dospieva k názoru, že Andy Warhol spomedzi všetkých vtedy žijúcich umelcov najúplnejšie zdokumentoval život človeka druhej polovice 20. storočia. Presvedčivosť celej knihy zvyšuje aj skutočnosť, že jej autor na rozdiel od iných Warholových vykladačov a životopiscov dôverne pozná kultúrne tradície prostredia, z ktorého pochádzali Warholovi rodičia a ktoré najmä vplyvom Warholovej matky, s ktorou sa po celý život rozprával jej rodným jazykom, predznamenali nielen Warholovo videnie, ale aj jeho reflexiu sveta.
Tvorivosťou a prácou naplnený život Ivana Stadtruckera obohatil našu národnú kultúru o nemalú sumu nesporných hodnôt. Sympatickým znamením okrúhleho jubilea sú jeho odvážne plány do ďalších rokov života. Z tých mnohých sa tešíme najmä na spomínané a už rozpracované dejiny Slovenskej televízie.
Milan POLÁK ‒ Foto: (se)
S autorom Ivanom STADTRUCKEROM o novej matičnej knihe, ale aj o inom
Nie je veľa osobností, ktoré sú súčasne označované za scenáristov, dramaturgov, režisérov, spisovateľov a vysokoškolských pedagógov – Ivan STADTRUCKER (nar. 20. januára 1935 v Krupine) takým je. Na úvod rozhovoru pre náš týždenník pripomenul: „Mám dojem, že už roky nehovorím nič iné, než čo som už povedal. A čo som povedal, za tým si aj dnes stojím.“ A práve preto sme začali otázkou o jeho začiatkoch. Spadajú do päťdesiatych rokov, keď ho neprijali na vysokú školu v Bratislave, ale dostal sa na štúdium elektrotechnického smeru v Prahe.
Skutočnú maturitu som zažil až po odchode z domova do Prahy. Môj Zvolen boli stretnutia Samovzdelávacieho krúžku Ľudovíta Štúra, pravidelné čítanie Kultúrneho života, ale aj tanečné večierky vo zväzáckych košeliach a predmaturitná stužková – bez zelených stužiek, lebo tie boli zakázané. Praha znamenala pre mňa kultúrny šok vo všeobecnom, v civilizačnom aj užšom umeleckom zmysle. Keď som asistenta oslovil „súdruh asistent“, študijný vedúci mi cez prestávku oznámil, že ročník ma žiada, aby som pedagógov oslovoval „pane“. Aj spolužiaci sme sa oslovovali „pane kolego“ a mal som dobrých priateľov, s ktorými som si počas celých štúdií vykal. A umelecký šok? Vo Zvolene boli symfonické koncerty a výtvarné výstavy neznámy pojem. V Prahe počas celého štúdia na ČVUT som absolvoval každý týždeň aspoň jedno divadelné predstavenie . Poznal som repertoár všetkých divadiel ‒ od Národného cez Laternu magiku až po Semafor.
- Naplno si vstúpil do tvorby v šesťdesiatych rokoch, spolupracoval si na tvorbe takých géniov filmu ako Štefan Uher, Eduard Grečner – aká to bola pre vás doba ?
Je svojím spôsobom paradox, že prvú svoju odmenu – cenu za najlepšiu poviedku, som získal ako šestnásťročný chalan v českom časopise Vpřed a ako gymnazista som získal prvú cenu za filmovú poviedku v scenáristickej súťaži vypísanej Štátnym filmom. Takže k filmu ma to ťahalo od mladosti. Moje pražské letá prežíval som v kruhu slovenských priateľov, študentov na pražských umeleckých školách. Boli medzi nimi Gabriel Štrba, Andrej Rudavský, Milan Struhárik, Anton Cepka, Jozef Malovec, Osvald Záhradník, Martin Slivka, Emil Lehuta a ďalší. Moje prvé kontakty s umeleckým dianím v Bratislave boli dvojaké: hudobné a filmové. V televízii som sa zamestnal ako inžinier pre možnosť byť bližšie k umeniu, mal som problémy, aby ma vôbec do televízie – ako jediného inžiniera s televíznou špecializáciou na Slovensku – prijali. Cestu k hudobnému dianiu mi otvoril Ilja Zeljenka, s ktorým sme realizovali vyše desiatky elektronických filmových hudieb. Hudba pre mňa bolo aj počúvanie Stockhausenových skladieb na Sonete u Romana Bergera alebo rozhovory s mojím susedom Lacom Mokrým.
- A cesta k filmu?
Moja cesta k filmu viedla cez Mladú tvorbu a vtedajšieho dobrého priateľa Kornela Földváriho. V scenáristických súťažiach v čase môjho príchodu na Slovensku som získal ceny za scenár dokumentárneho filmu Volal sa Petzval a hraného filmu Každý týždeň sedem dní. Prvý nakrútil Jozef Zachar, druhý Eduard Grečner. Nezabudnuteľné boli naše stretnutia v súkromí v mojom byte alebo u Grečnerovcov, ktorí bývali na tej istej ulici ako ja. V zostave Ilja Zeljenka, Edo Grečner, Stano Barabáš, Tibor Vichta a príležitostne aj Laco Mokrý, Pišta Uher či Tóno Krajčovič diskutovali sme, čo všetko urobíme. Podaktorí vytvorili diela na svetovej úrovni, iní nemali také šťastie a ani čas a príležitosť.
- Spájaš v sebe ojedinelú domácu, zahraničnú, americkú skúsenosť – čo z toho je pre teba životným poučením?
Okrem nových technologicko-realizačných možností som si uvedomil, že vo filmovej i v televíznej tvorbe existuje rad alternatívnych, takpovediac dramaturgických riešení, ktoré som si dovtedy neuvedomoval. Amerika mi dala šancu, aby som sa v jej drsných i lukratívnych podmienkach duševne dodefinoval. Pôvodne som mal obavy, či si neurobím hanbu a či moje vedomosti o západnej umeleckej tvorbe a teórii budú dostatočné. Na newyorskej univerzite ma za seberovného odborníka pasovali, až keď zistili, že poznám Bachtina a jeho teórie (ruský literárny vedec a teoretik kultúry, pozn. red.). Že som poznal aj Mukařovského, bolo pre nich prekvapenie, a že Mukařovského poznajú oni, bolo prekvapením pre mňa.
- Ako sa nestratiť v takom zložitom svete tvorby, ako ostať Slovákom?
Toto je mimoriadne zložitá otázka. Veľmi stručná odpoveď: každý z nás odkiaľsi pochádza, každý z nás má svoj pôvod. Záleží na tom, či sa niekto k svojmu pôvodu hlási, alebo ho zatajuje. Iná a ešte dôležitejšia je otázka: kto je to Slovák, kto sú to Slováci? Pod vplyvom zahraničných záujmov máme u nás priveľa menšín, takých či onakých. Je ich tak veľa, že pomaly ich u nás bude väčšina a že väčšinový – štátotvorný – národ ocitne sa v menšine. Voľakedy dávno platilo heslo: rozdeľuj a panuj! Dnes platí heslo: rozdeľuj a privatizuj!
- V čom boli tvoje omyly v STV, za čo by si si sypal popol na hlavu?
Ak sme aj neboli, mali sme šancu byť svetovou televíznou veľmocou vo sfére dramatickej, čiže hranej tvorby. Pars pro toto: televízne inscenácie a večerníčky. Tejto šanci bolo odzvonené približne v čase, keď nastúpili u nás komerčné televízie a Slovenská televízia sa im chcela podobať. Uvedomoval som si v roku 1994 túto cestu do záhuby a do zániku verejnoprávnosti našej národnej, kultúru tvoriacej ustanovizne lepšie než hocikto iný. Vedel som, že sa blíži posledné zvonenie, ale plný reálneho optimizmu stal som sa ústredným riaditeľom STV. Moja chyba bola v odhade – nerátal som s tým, že ľudia, ktorých život bol po tri desaťročia naplnený každodennou obetavou prácou pre telku, neunesú vidinu ľahkého zbohatnutia, neodolajú náporu vlastnej chamtivosti, morálne zlyhajú a charakterovo sa rozsypú. Moje ideály boli im už vzdialené a cudzie – ich vlastné kšefty a firmy boli im bližšie než čokoľvek iné, než akýkoľvek – aj ich vlastný ‒ ideál. Sebakriticky alebo nesebakriticky musím konštatovať, že STV nikdy po mne nemala taký intelektuálne vyspelý vrcholový manažment, aký som zostavil ja. Aj keď seba zo zdvorilosti vynechám, môžem uviesť, že na čele programu stál PhDr. Miloš Mistrík, DrSc., pod ním PhDr. Ladislav Čavojský, DrSc., a najužší realizačný tím ústredného riaditeľa tvorili kunsthistorička PhDr. Jarmila Račeková, ekonóm Ing. Ľuboš Galaš a režisér profesor Dušan Hanák. Boli to odborné osobnosti aj bez ohľadu na tituly, ktoré mali alebo časom získali. Príklad za všetky iné: ekonomický námestník Ing. Milan Lieskovský denne dochádzal do práce zo Senca verejnou dopravou. Nikdy nepoužil služobné auto, na ktoré mal nárok, aj na autobusovú stanicu sa z Mlynskej doliny dopravoval MHD!
V televízii platí – technologicky daná zásada –, že od zrodu projektu až do chvíle, keď sa program zjaví na obrazovke, uplynie minimálne rok, spravidla dva. My sme ani tento rok nedostali. Podarilo sa nám vyrovnať mnohomiliónové manko, po dlhom čase vytvorili sme aký-taký zisk, tuším štyridsať miliónov korún, a boli sme „odídeni“. Rád sa dozviem, kto po nás bol lepší a čo také svetoborné vykonal.
■ V Spišskej Belej v Petzvalovom múzeu premietajú film o tomto vynikajúcom matematikovi a optikovi ešte z roku 1960. Ako sa pozeráš na slovenský dokument dnes?
Z teoretického aspektu možno konštatovať, že dokumentárny film ako komunikát prežíva hlbokú krízu. Devalváciu kritérií i samotného fenoménu spôsobila televízia, jej dopyt a jej vlastná nadprodukcia. V dokumentárnom filme mali by sa „vyskytovať“ a „hovoriť“ vizuálne veci a javy samotné. A vypovedať samy za seba! V dnešných dokumentárnych filmoch vystupujú informátori a hovoria o veciach a udalostiach, ktoré na vlastné oči ani nevideli, ba neraz sa zdôverujú pred kamerou iba o svojich dojmoch, aké mali z očitých svedkov.
- Pri porovnaní s českou TV dá sa ešte v spravodajstve dobehnúť narastajúci rozdiel?
Televízne spravodajstvo je vo všeobecnosti veľmi špeciálna kapitola. Verejnosť a kompetentní štátni predstavitelia by mali, alebo mali stanoviť – a nemeniť – limity pre slobodu prejavu; individuálnu slobodu (spravodajcovu) a slobodu editoriálnu (šéfredaktorskú). Osobne ako ústredný riaditeľ uznával som prvú. Nikdy som neprekročil prah redakcie TN, aby som tam vysielanie kontroloval, ovplyvňoval a – nebodaj – vykonal cenzúrny zásah. Porovnávanie mediálnej (kreatívnej a vysielacej) nekomerčnej českej a nekomerčnej slovenskej televízie vyžiadalo by si obsiahly článok, ak nemáme miešať hrušky a jablká. Sú to už dnes svojou historickou minulosťou aj prítomnou filozofiou neporovnávateľné masmédiá. Hovorieva sa, že čert sa skrýva v detaile. Azda postačí, keď len stručne skonštatujem, že Česká televízia má svoju tvár aj historickú kontinuitu a aj svoje nemenné logo ČT. STV sa rozplynula do RTV:, presnejšie do Jednotky a Dvojky, a do TV, pri ktorej dvojbodka (:) znamená Slovensko. Jedna televízia je česká, druhá už nie je slovenská televízia, ale televízia Slovenska a Slovensko v jej názve symbolizuje dvojbodka! Vzťahy medzi nimi, medzi TV: a RTV:, o STV ani nehovoriac, sú nejasné a neviem kedy, čo ktorá firma vyrobila. Navonok to vyzerá tak, že podliehame optickému klamu a domnievame sa, že keď nejaká firma má sídlo na Slovensku, ako napríklad Volkswagen alebo Slovnaft, že je to slovenská firma. V takomto zmysle aj autorské a dispozičné práva programov vyrobené v minulosti a označené copyrightom (C) STV sú mi tak trochu záhadou.
- Bol a si pedagógom – ako nové vysoké školy v tvojich odboroch rozšírili slovenský obzor a možnosti?
Na VŠMU sa splnil náš dávny, po desaťročia trvajúci sen – bratislavská VŠMU sa vyrovnala pražskej FAMU; takúto možnosť naši pražskí kolegovia dlhý čas vylučovali. V roku 1998 som založil a ako prvý dekan viedol Fakultu masmediálnej komunikácie na UCM v Trnave. Bola to prvá fakulta svojho druhu na Slovensku a jej učebný program som vyprofiloval tak, aby absolventi mali mediálne zručnosti, dobré jazykové schopnosti a vyznačovali sa mimoriadne širokým kultúrnym rozhľadom. Dnes každá slovenská univerzita má študijný odbor „masmediálna komunikácia“ a pokiaľ viem, vychová v ňom mediálnych manažérov orientovaných najmä na spravodajské zručnosti, reklamu, propagandu a na ekonomiku médií.
- Poďme k tvojmu koníčku – výtvarnému umeniu, si autorom knihy o Warholovi – je ešte stále k nemu čo dodať?
Stále nám ostáva vecne a konkrétne, to znamená nie romanticky citovo preskúmať Andyho vzťah k slovenskej kultúre, a to sa dá – ešte – jedine v Amerike. A na to nie sú peniaze. Teda aspoň ja nemám, ja som už všetky minul. Z aspektu našej národnej kultúry „nedotiahnutosť“ fenoménu Warhol znamená veľkú škodu a je to luxus, aký by si iné národy určite nedovolili.
- Ako si spokojný so svojou knihou Idúc životom, ktorá je od januára v predaji?
Ďakujem Vydavateľstvu Matice slovenskej, že knihu vydalo. V rukopise mám druhý diel tohto projektu Idúc Slovenskom (stretol som výnimočných ľudí). Opäť hovorím o mojich osobných stretnutiach s ľuďmi; títo však žijú medzi nami a my netušíme, že sú to osobnosti svetového formátu.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív I. S.