Veľa po ňom nezostalo, ale čosi predsa...
Čo po ňom zostalo? Čo nám ho pripomína dnes? Žiaľ, nie je toho veľa, ale čosi predsa.V posledných rokoch bývalého režimu a niekoľko rokov aj po jeho páde stála socha Andreja Bagara na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Pripomínala nám ho najmä ako herca. Možno tá socha niekomu prekážala, možno sa štýlovo na toto námestie nehodila. Krátko po jej premiestnení na jedno bratislavské sídlisko, kde je Bagarova ulica, približne na tom istom mieste inštalovali Bartfayovu sochu Andersena.
Takže máme Bagarovu ulicu a ešte jedno divadlo, ktoré stále nesie jeho meno – Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Je to jedna z dvoch novopostavených divadelných budov na území Slovenska od konca Rakúsko-Uhorska. To druhé stojí v Prešove a obe postavili v honosnom, takmer až monumentálnom tvare a trochu pompéznom vnútornom vybavení ešte v bývalom režime. Hovorí sa, že sú to megalomanské stavby. O tú prešovskú sa celým životom zaslúžil akademický architekt a scénograf Martin Brezina. Je doslova vymodlená. Možno si budú jeho zásluhy o nové divadlo Jonáša Záborského pripomínať Prešovčania pri jeho bronzovej podobizni vo foyeri divadla ešte sto či dvesto rokov! Divadlo v Nitre nesie Bagarovo meno, ale to meno na priečelí, nad vchodom do divadla chýba. Nikdy tam ani nebolo. Budovu divadla odovzdali do používania už po roku 1989 a nad jeho hlavným vchodom dali – pre istotu – iba nápis DIVADLO. Aj tu je vo vestibule Bagarova busta. Bola súčasťou projektovanej vnútornej architektúry ešte v minulom režime. Zatiaľ tam stále je.
DUCHOVNÝ ROZMER
Takže: pokúste sa mladého, dvadsať, tridsaťročného obyvateľa Nitry opýtať, či vie, kto to bol Andrej Bagar a či niečo z jeho života a diela pozná... Veľa sa toho asi nedozviete. Pritom ide na pozadí relatívne krátkych dejín slovenského profesionálneho divadelníctva o velikána tohto umenia, o človeka, ktorý stál pri jeho vzniku a po vojne sa rozhodujúcou mierou zaslúžil o jeho rozvoj a rozmach. Bol to on, kto vehementne a neúnavne bojoval, aby Slovensko malo svoju divadelnú sieť a aby jej prostredníctvom divadlo zasiahlo do formovania duchovného rozmeru našej krajiny, šírilo kultúru, hodnoty, myšlienky, diela slovenských i svetových dramatických tvorcov a usilovalo sa o humanizáciu našej spoločnosti. A to sa mu aj podarilo. Veď na Slovensku bolo v prvej ČSR iba jedno profesionálne divadlo a ku koncu prvej Slovenskej republiky tu pôsobili štyri divadlá (Bratislava, Nitra, Martin, Prešov). V prvých povojnových rokoch postupne vznikali divadlá s profesionálnymi súbormi aj v Košiciach, vo Zvolene, v Považskej Bystrici (odtiaľ prešlo divadlo do Žiliny), Nitre, Rusíni si založili divadlo v Prešove a Maďari v Komárne, neskôr vzniklo aj divadlo v Spišskej Novej Vsi a ustanovilo sa aj divadlo v Trnave a v Banskej Bystrici. Okrem toho v prvých povojnových rokoch vzniklo aj Dedinské divadlo s piatimi súbormi, ktoré uvádzalo svoje predstavenia v menších mestách a vo väčších obciach po celom Slovensku. Za tým všetkým stál Andrej Bagar, prominentný herec, režisér, dramaturg, divadelný riaditeľ, politický činiteľ a verejne známa osobnosť, pedagóg a vytrvalý, neúnavný organizátor slovenského divadelníctva.
IMPOZANTNÝ IMPRESÁRIO
Už svojím zjavom bol Andrej Bagar impozantný muž. Sebavedomý, vzpriamený, s ráznou chôdzou a priamym pohľadom. Vždy dobre oblečený a vždy s klobúkom buď na hlave, alebo v ruke, kráčajúc po ulici priam vyhľadával stretnutia, bol dobrý spoločník a bol spravodlivý pri výkone nespočetných funkcií. Nejeden divadelník, odpísaný politickými inkvizítormi tých čias, našiel podporu a účinnú pomoc práve u Bagara. Jeho politické presvedčenie mu nikdy nebránilo, aby uznal talent, sklonil sa pred ním a pomáhal jeho rozvoju.
Popri tom, že bol prominentným hercom, stál aj pri kormidle riadenia vecí verejných, a to najmä v oblasti kultúry. Bol komunista. Ale nie taký povojnový a rýchlo kvasený. Už v roku 1920 po návrate z vojenčiny, keď pracoval ako robotník na trati v Trenčianskej Teplej a neskôr ako kurič pri parnom stroji, vstúpil do sociálno-demokratickej strany a v tom čase aj v Trenčianskych Tepliciach založil a viedol Robotnícku telocvičnú jednotu. Jednota mala divadelný krúžok, v ktorom účinkoval aj Andrej Bagar, a jeho hereckú istotu si už vtedy všimlo viacero ľudí, ktorí ho nabádali, aby sa dal na profesionálnu dráhu.
Od roku 1921 po konkurze bol členom SND. Andrej Bagar, Ján Borodáč, Oľga Országhová, Ján Kello a Gašpar Arbet – to boli prví slovenskí profesionálni herci v histórii slovenského divadelníctva. Boli to jeho zakladatelia. V roku 1930, keď v Bratislave založili Zväz priateľov ZSSR, stal sa Bagar jeho členom a v jeho rámci založil a viedol recitačný krúžok Dynamo, a to až do jeho násilného rozpustenia v roku 1938. Od roku 1933 začínajú sa intenzívne kontakty Bagara s komunistickou mládežou, ktorá bola ustanovizňou maďarsko-nemeckej socialistickej mládeže Werkstat. V roku 1938 podal prihlášku do KSS a po vojne mu priznali členstvo od zatknutia a väznenia v Nemecku, to znamená od 14. apríla 1939. Bagara v tento deň zatkli na bratislavskom moste, kde mal konflikt s nemeckými strážcami hraníc, a odviedli ho do väzenia v Nemecku, odkiaľ sa vrátil v októbri 1940. Po návrate ho však do súboru SND už neprijali a v novembri nastúpil do bratislavského rozhlasu, kde účinkoval a režíroval pod menom Ján Minárik. Ale už od apríla 1941 mohol účinkovať aj pod vlastným menom. Keď ho v máji v roku 1942 obsadili v SND do hlavnej úlohy v Rostandovom Cyranovi z Bergeracu a odohral päť repríz, hru stiahli z repertoáru, čo bolo údajne na pokyn vtedajšej Ústrednej štátnej bezpečnosti. Účinkovania pred publikom sa však Bagar nevzdáva. Najprv s Ruženou Porubskou a potom s Hanou Meličkovou naštudoval a po viacerých mestách uvádzal predstavenia komorných hier. V rozhlase však pracoval a účinkoval intenzívne.
FRONTOVÉ DIVADLO
V roku 1944 aj pričinením Andreja Bagara v Martine ustanovili a otvorili druhé profesionálne divadlo na Slovensku – Slovenské komorné divadlo. Režíroval jeho prvú inscenáciu, protiklerikálnu hru – Verhaerenovho Filipa II. – a zahral si aj hlavnú postavu. Po premiére ho vyšetrovali a v apríli štátne úrady zakázali Bagarovi pobyt v Martine a činnosť v divadle. Napriek tomu však ďalej režíroval a účinkoval v rozhlase. Aj to svedčí o tom, aké pomery vtedy panovali v tom takzvanom fašistickom prvom slovenskom štáte. Po vypuknutí SNP odišiel Bagar na povstalecké územie, štrnásť dní pôsobil ako politruk v jednom partizánskom oddiele a od 20. septembra začalo na povstaleckom území účinkovať Frontové divadlo, ktoré Bagar založil, viedol a účinkoval v ňom až do 27. októbra. Tento deň ešte vystúpilo Frontové divadlo v samom závere ozbrojeného povstania na Starých Horách. Po potlačení povstania (na druhý deň 28. októbra 1944) bol príslušníkom partizánskej skupiny majora Petrova a redigoval ilegálne časopisy.
Dvadsiateho marca 1945 čs. vláda, ktorá vtedy sídlila v Košiciach, vymenovala Bagara za štátneho intendanta divadiel na Slovensku. Prvého júna 1945 ho vymenovali za umeleckého riaditeľa Národného divadla v Bratislave a v tejto funkcii pôsobil do 31. januára 1951. V tom čase sa začala aj jeho činnosť v straníckych, štátnych a parlamentných orgánoch. Svoje vysoké spoločenské postavenie využíval Andrej Bagar najmä na budovanie siete slovenských profesionálnych divadiel, na zvyšovanie spoločenskej váhy divadla a na upevňovanie jeho spoločenskej autority a podmienok pre sústredenú umeleckú prácu. V tom čase mu tiež zvykli hovoriť, že je maršalom slovenského divadla. Výsledky na seba nedali dlho čakať. Hoci slovenské divadlá pôsobili aj pod silným ideologickým tlakom, výsledky ich práce na čele s vynikajúcim súborom režisérov a hercov v SND začala uznávať umelecká kritika doma i v zahraničí a divadlo sa zaradilo medzi umelecky vysoko kvalitné telesá s dobrým európskym štandardom a s úspechmi, ktoré si získavali úctu a obdiv. Jedným z hercov a režisérov, ktorí na tom mali významnú zásluhu, bol aj Andrej Bagar. Po celý čas svojej umeleckej kariéry, bez prestávky, intenzívne a s plným nasadením hral v divadle, rozhlase, televízii a vo filme. Je to niekoľko sto postáv a z nich to boli väčšinou kľúčové, hlavné alebo významné. Len divadelných postáv od roku 1921 vytvoril viac ako tristo. Režíroval štyridsaťdva hier a zahral štrnásť filmových postáv. Ďalšie desiatky v rozhlase a televízii. Akoby sa riadil v živote zásadou, ktorú raz mimovoľne poradil martinskej herečke Nade Pietrovej-Hejnej, keď sa mu ešte ako herečka ochotníckeho Slovenského spevokolu sťažovala, ako ťažko sa im darí skúšať a hrať, keď majú veľa inej práce. Pani Hejná si spomína, že Bagar jej vtedy povedal: „Len hrajte, hrajte, aj keď budú kyjaky z neba padať.“
ČLOVEK – RIEKA
Bagar bol svojím zjavom, farbou hlasu i schopnosťou vyjadrovať sa autoritatívne priam predurčený hrať úlohy vojvodcov, veľmožov, vladárov, kráľov a iných prímusov. Aj zahral veľa postáv tejto letory: bol Herodesom, Arcikniežaťom, Svätoplukom, Borisom Godunovom, Hamletom, Macbethom, Leninom, Zlobohom, Maršalom, kráľom Klaudiom, Sirom Falstafom, vodcom anarchistov. Vytvoril však aj veľa dramatických, tragikomických a veseloherných postáv a vždy s plným nasadením, tvorivým prístupom a cieľavedomou snahou prichádzal s novým a iným výrazom herectva, ktoré obdivuhodne rozširovali škálu a paletu jeho prejavu. Popritom vykonával viac rokov aj funkciu rektora Vysokej školy múzických umení a pedagogicky pôsobil ako profesor herectva. Sám bol pri vytváraní dramatických postáv príkladom umelca so strhujúcim hereckým temperamentom, s dôkladnou znalosťou života, ktorý svojou eruptívnosťou a názorovou dôslednosťou získaval si obdiv divákov, hereckých kolegov i svojich študentov.
Paľo Bielik pri oslave Bagarových šesťdesiatin o ňom napísal: „Bagar – to znie dobre, to znie tvrdo. Nevdojak zacítiš rýpadlo a čiernu zem. A hoci to meno vysloví Kaledonec alebo Nanuk, zarinčia v ňom reťaze.“ Režisér Jozef Budský, v ktorého inscenáciách Bagar často hral, zasa napísal: „Dalo by sa o ňom povedať, že je ‚človek rieka‘. Taká jasná, priama rieka, idúca stále nezadržateľne dopredu, plná energie a bohatstva, rieka, ktorá prináša úrodnosť brehov, lebo ich zavlažuje.“
Andrej Bagar zomrel v roku 1966. Do tohto roku, hoci už vážne chorý, z javiska neschádzal. Je to už dosť dávno, ale nie až tak dávno, aby sme ho v spomienkach i v činoch sťahovali do druhej komnaty. Veď tie priestory, ktoré on zaľudnil a zaplnil hodnotami, sú stále prítomné.
Milan POLÁK – Foto-zdroj: snd.sk