V tomto roku si pripomíname sté výročie úmrtia pacifistky, spisovateľky a prvej nositeľky Nobelovej ceny za mier Berthy von Suttnerovej (1843, Praha – 1914, Viedeň). Najvyššie ocenenie za úsilie o udržanie mieru vo svete získala v roku 1905 ako prvá žena vôbec. Len neveľa ľudí u nás vie, že barónka Suttnerová udržiavala priateľské styky s ľuďmi, ktorí na Slovensku mali svoj domov. Týmito ľuďmi bola šľachtická rodina Oldenburgovcov.
Veľká Bertha a malé Brodzany
Oldenburgovci – táto umelecky orientovaná rodina – vlastnila od 19. storočia panstvo v Brodzanoch. K obci a jej obyvateľom prechovávali Oldenburgovci, ako aj pred nimi Friesenhofovci vrúcny vzťah.
Vojvoda Elimar von Oldenburg (1844 – 1895), dramatik a hudobný skladateľ (v tomto roku si pripomíname stosedemdesiate výročie jeho narodenia), a manželka Natália (1854 – 1937), neter ruského básnika A. S. Puškina, sa na svojom zámku Erlaa pri Viedni, ako aj v Brodzanoch stretávali s poprednými osobnosťami svojich čias, najmä s literátmi a hudobníkmi. Mnohých z nich nezištne dlhodobo podporovali.
Jednou z návštevníčok Oldenburgovcov bola aj barónka Bertha von Suttnerová s manželom. Neskoršia nositeľka Nobelovej ceny za mier si v svojich Memoároch spomína na niekoľko návštev na zámku Erlaa. Väčšina hostí, ktorí navštevovali Oldenburgovcov v Erlaa, prichádzala najmä v lete aj na ich panstvo do Brodzian. Je dosť pravdepodobné, že nositeľka Nobelovej ceny zavítala aj do Brodzian...
IDEA MIERU
Bertha Felicitas Sophievon Suttnerová pochádzala z českej šľachtickej rodiny. Narodila 9. júna 1843 v Prahe ako grófka Bertha Kinsky von Wchinitz a Tettau. Otec, gróf Franz Michael Kinsky, zomrel krátko pred narodením dcéry vo veku sedemdesiatpäť rokov. Matka Sophie Wilhelmine, rodená von Körnerová, v nasledujúcich rokoch premárnila v hazardných hrách takmer celý rodinný majetok. Grófka Bertha bola preto nútená ako tridsaťročná začať sa živiť sama. Nastúpila ako vychovávateľka k štyrom dcéram viedenského priemyselníka Suttnera. Zaľúbila sa do jeho jediného syna Arthura a musela preto domácnosť Suttnerovcov opustiť. Po krátkom pobyte v Paríži, kde pracovala ako sekretárka Alfréda Nobela, sa zaľúbenci tajne zosobášili a odišli na Kaukaz. Strávili tu deväť rokov.
Do tohto neľahkého obdobia spadá aj vypuknutie rusko-tureckej vojny v roku 1877. Jej následky pocítili aj Suttnerovci. Práve na Kaukaze, inšpirovaná vojnou a krajinou a tiež pre zabezpečenie obživy, začala Bertha von Suttnerová písať. Do rôznych rakúskych novín posiela pod pseudonymom B. Oulot (aby sa vyhla diskriminácii ako autorka žena) príspevky o vojne a dianí v krajine. Na základe zážitkov z vojny v roku 1889 uverejňuje Bertha von Suttnerová svoj známy pacifistický román Zložte zbrane!Román, ktorý vyšiel v tridsiatich siedmich vydaniach a bol preložený do dvanástich jazykov, podáva hrôzy vojny z pohľadu ženy. Dielo vzbudilo veľkú pozornosť a postavilo autorku do čela svetového pacifistického hnutia.
Suttnerová zostala bezdetná. Deti jej nahrádzala jej spoločenská činnosť a spisba. Vydala vyše pätnásť románov a spisov, medzi nimi romány Pred búrkou, Viedeň1894, Osamotený a chudobný, Drážďany 1896, Martine deti (pokračovanie románu Zložte zbrane!), spisy: Vývoj mierového hnutia,Lipsko 1907, Zbrojenie a prezbrojenie, Berlin 1909 a iné.
PRIAZEŇ OLDENBURGOVCOV
Po návrate do Viedne, približne v deväťdesiatych rokoch 19. storočia, sa Suttnerovci zoznámili s vojvodom Elimarom von Oldenburg a jeho manželkou Natáliou a začínajú navštevovať ich zámok Erlaa pri Viedni (dnes súčasť Viedne, 23. mestský obvod). Oldenburgovci nielenže podporovali, ale aj aktívne prispeli k pacifistkinej mierotvornej činnosti. Bertha si v máji v roku 1894 zapísala do denníka: „Včera sme v Erlaa dostali veľmi cenný darček. Erlaa je názov zámku v blízkosti Viedne, ktorý obýva vojvoda Elimar von Oldenburg s rodinou. Už predtým nás sem viackrát pozvali na večeru. Zámok obklopuje nádherný park. Dobre si pamätám, ako cez otvorené dvere na terasu prúdila dovnútra vôňa orgovánu a aké sladké zvuky vyludzovalo tisíce spevavcov v okolitých kríkoch...
... Keď sa rozhovor pri stole zas stočil k mierovej otázke, vojvoda Oldenburg poznamenal: ‚Tým, že sa zaujímam o vašu vec, barónka, pokračujem v tradíciách našej rodiny. Brat môjho otca, princ Peter von Oldenburg sa tiež svojho času zasadzoval o odstránenie vojen. Hoci po matke bol vnukom cisára Pavla a ruským generálom, slúžil pri delostrelectve a stál na čele regimentu dragúnov Stavodub, bol zároveň aj militantným priateľom mieru. Nastolenie mieru nepovažoval len za ideál, ktorý by sa mohol v nasledujúcich storočiach uskutočniť, ale aj sám sa usilovne pribral k dielu. Cestoval z dvora na dvor, predkladal svoje myšlienky anglickej kráľovnej aj pruskému kráľovi, ale v tých časoch, pred tridsiatimi rokmi, nepriniesli jeho pokusy žiadne ovocie...‘
‚Ako to,‘ zvolala som, ‚že sa o tomto nikto nedozvedel!‘
‚Strýko vytrvalo pokračoval vo svojom úsilí,‘ pokračoval vojvoda, ‚vlastním koncept listu, ktorý v roku 1873 poslal Bismarckovi a v ktorom rozvíja svoje myšlienky, pravda, neúspešne...‘
‚Ach, keby som len mohla vidieť ten list!‘
‚List sa nikdy nedostal na verejnosť, no môžete mať z neho odpis.‘
S vrelým poďakovaním som prijala tento vzácny dar,“ uzatvára epizódu Bertha von Suttnerová.
PRIATELIA MIERU
3. septembra 1891 vyzvala v článku, ktorý vyšiel vo významnom rakúskom denníku Neue Freie Presse (predchodca dnešných novín Die Presse), verejnosť na založenie Rakúskej spoločnosti priateľov mieru. K tejto iniciatíve sa hneď na začiatku prihlásil listom aj vojvoda Elimar von Oldenburg: „... Keby vypukla vojna, na ktorej by sa zúčastnilo aj Nemecko (som plukovníkom pruskej armády vo výslužbe, v roku 1875 som z armády vystúpil ako polovičný invalid), ihneď by som sa znova prihlásil. V nijakom prípade sa však neteším z vojny, práve naopak, považujem vojnu, a to aj z pozície víťaza za hrozné nešťastie! Zúčastnil som sa na dvoch vojenských ťaženiach nie ako člen štábu, ale priamo ako člen jednotky. Dostalo sa mi dosť, ba viac ako dosť príležitostí nato, aby som spoznal celú tú bezmennú biedu, ktorú prináša každá vojna. Ja som strasti vojny totiž okúsil z najtesnejšej blízkosti. S radosťou sa preto pripájam k Vašej výzve a veľmi rád chcem v rámci svojich síl podporiť Vaše ušľachtilé a, dá Boh, aj požehnanie rozsievajúce dielo. Elimar von Oldenburg.“
Rakúska spoločnosť priateľov mieru bola založená v októbri 1891, počet členov na začiatku bol do dvoch tisíc. O rok neskôr založila barónka Suttnerová aj Nemeckú mierovú spoločnosť, ktorá v začiatkoch tiež mala približne dvetisíc členov.
Keď 17. októbra v roku 1895 vojvoda Elimar von Oldenburg na svojom zámku v Erlaa zomrel, Rakúska spoločnosť priateľov mieru mu ako svojmu členovi poslala na rozlúčku veniec. O vzájomnom vzťahu barónky Suttnerovej a Spoločnosti priateľov mieru k Oldenburgovcom svedčia slová listu, ktorý zaslala vdova, vojvodkyňa Natália Oldenburgová 29. októbra 1895 z Brodzian barónke Suttnerovej: „Milá barónka! Čo najsrdečnejšie Vám ďakujem za vrelé slová vyjadrujúce účasť na mojom žiali a tiež Spoločnosti priateľov mieru za prekrásny veniec, ktorý spolu s mnohými inými prejavmi lásky a úcty zdobí miesto odpočinku môjho zosnulého manžela. Útechy v takýchto chvíľach niet žiadnej, čo som stratila, nikto pochopiť nemôže...“
PACIFISTICKÉ HNUTIE
Barónka Suttnerová aj v iných európskych krajinách podporovala založenie organizácií na podporu mieru. Svoje pacifistické myšlienky šírila i na svojich cestách v Spojených štátoch amerických. Podporovali ju mnohé známe osobnosti, medzi inými aj L. N. Tolstoj a Björnstjorne Björnson. Aby myšlienky mieru nadobudli širšiu platnosť, spoluorganizovala medzinárodné mierové kongresy. Prvý 9. novembra 1892 v Ríme.
Pre Slovákov je významný 16. medzinárodný mierový kongres, ktorý prebiehal od 9. do 15. septembra 1907 v Mníchove. Ešte pred jeho otvorením zaslal zástanca Slovákov a Slovanov vo všeobecnosti, nórsky básnik a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Björnstjorne Björnson protestný list vedeniu kongresu proti účasti grófa Alberta Apponyiho, uhorského ministra školstva. Björnson sa zastáva slovanských národov v Uhorsku a grófa Apponyiho nazýva doslovne „hanebným utlačovateľom Slovanov“. Pohrozil, že v prípade, ak by sa uhorský minister školstva objavil na kongrese v Mníchove, „... vynaložil by všetky sily a nemal by pokoja, kým by tento neopustil sálu“.
Gróf Apponyi sa naozaj na mierovom kongrese nezúčastnil, viac však preto, že bol v čase jeho konania, pred ním aj po ňom členom uhorskej vládnej delegácie, ktorá viedla zdĺhavé rozhovory o vyrovnaní medzi rakúskou a uhorskou vládou.
Na 16. mierovej konferencii v rámci záverečného banketu predniesla barónka Suttnerová prípitok, ktorý vyjadruje jej životné krédo: „Postúpili sme ďalej a z toho sa musíme tešiť. Na druhej strane, nie je všetko v poriadku, keďže aj naďalej sa musia konať mierové kongresy. Aj naďalej musíme upozorňovať na to, že vôbec nie je potrebné, aby sme sa pozabíjali. Pripíjam na to, aby sme sa dožili konečného úspechu v našom snažení a v tomto zmysle si želám, aby toto bol posledný kongres a aby sme už nemuseli povedať dovidenia.“
Keď 21. júna 1914, len niekoľko týždňov pred vypuknutím prvej svetovej vojny, „Mierová Bertha“, ako barónku von Suttnerovú trocha dehonestujúco prezývali v nemeckých nacionalistických kruhoch, zomrela, Alfred Hermann Fried, rakúsky pacifista a novinár, nositeľ Nobelovej ceny mieru za rok 1911, v svojom nekrológu za Suttnerovou odovzdal verejnosti posledné slová veľkej pacifistky: „Zložiť zbrane! Povedz to, komu sa dá – povedz to všetkým!“
Jana JUDINYOVÁ – Foto: archív autorky