Do hereckého neba odchádzajú nenahraditeľní, slovenskému rodu verní umelci. Vo veku deväťdesiatjeden rokov skonal v polovici júna slovenský herec, scenárista, režisér, pedagóg a najmä recitátor Juraj SARVAŠ. Najsmutnejšie na tom oznámení je, že správu obšírnejšie nekomentovali nijaké akože mainstreamové médiá. Dokonca aj Slovenský rozhlas o tom informoval iba prostredníctvom regionálnej pobočky a spomienka na neho bola iba na druhom programe verejnoprávnej televízie. Odišla legenda, ktorú nikto nemôže nahradiť. Pre mladších, ale aj pre pamätníkov pripomeniem, že jeho hlas otváral vysielanie banskobystrického rozhlasu v roku 1957. Oslovili ho Viliam Mráz a Ondrej Bartoš a istý čas robil v rozhlase aj moderátora. Spomínal, ako mu prudko tĺklo srdce, pretože vtedy sa to vysielalo nažilo. Nielen preto, že bol pri tom, ale najmä, že vysielanie prežilo dodnes a on si vážil, že mohol žiť v tom čase.
- BAGAROV ŽIAK
Už na gymnáziu hrával amatérsky divadlo. V činohre po vyštudovaní Vysokej školy múzických umení pod vedením Andreja Bagara stvárnil desiatky postáv. Napríklad v inscenácii Nepokojná mladosť, v úlohe inžiniera Rohoňa Dobrodružstvo pri obžinkoch, ako Dunois vo Svätej Jane, Phyleus v diele Herkules a Augiášov chliev, Jevtušenko v dráme Človek s puškou. Najprv pôsobil v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, od roka 1961 v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kde zotrval tridsaťpäť rokov.
Legendárny režisér a herec Paľo Bielik si ho vyhliadol ako hlavného predstaviteľa do filmu Štyridsaťštyri podľa skutočnej udalosti, ktorou bola vzbura vojakov Drotárskeho regimentu a ich masová poprava v Kragujevci. On sám kládol herectvo a umelecký prednes na rovnakú úroveň, podľa neho to bolo iba uchopenie divadelného poslania inými výrazovými prostriedkami. Jeho doménou predsa len bola recitácia. Momentálne niet na Slovensku herca s jeho prejavom a farbou hlasu, ktorý by ho v tomto adekvátne nahradil.
- SLÁDKOVIČOV DETVAN
O mesiac by sa bol dožil deväťdesiatich dvoch rokov, Žiaľ, v posledných rokoch ho zrádzalo zdravie, Budeme si ho pamätať z minulých desaťročí ako tvár Nedeľných chvíľok poézie, kde sa striedal s Ľubom Romanom alebo Vladimírom Durdíkom. Prednes ho učil ten najpovolanejší ‒ Viliam Záborský. Bol roduverným Slovákom. V rozhovoroch spomínal, že Sládkovičovho Detvana by nikdy dobre nezarecitoval, ak by nevyšiel na Poľanu a tam báseň nedeklamoval čarokrásnej prírode. V roku 2009 ho prezident Ivan Gašparovič vyznamenal Pribinovým krížom II. triedy za rozvoj slovenskej kultúry, najmä v oblasti hovoreného umeleckého slova. Ešte minulý rok vo vysokom veku učil na Akadémii umení v Banskej Bystrici, ktorú kedysi pomáhal zakladať.
- LEGENDÁRNA ŠATŇA
Často sa píše o šatni v Slovenskom národnom divadle, presnejšie na treťom poschodí budovy Divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave, kde sa o ňu delil s Trnavčanom Jozefom Adamovičo
m, Jurajom Slezáčkom, Michalom Dočolomanským a Oldom Hlaváčkom. Juraj Slezáček vtedy od roka 1979 zastával funkciu umeleckého šéfa Činohry SND a mal pod sebou ako vyše tridsaťročný takých hereckých bardov, ako boli Ctibor Filčík, Martin Gregor alebo František Dibarbora, ktorý bol, mimochodom, talianskeho pôvodu. Juraj Sarvaš tiež z divadla odišiel, scenáristickú štafetu po ňom prebral Dušan Tarageľ.
Juraj Sarvaš si na šatňu zaspomínal vo svojich knihách Spoza kulís a Spoza kulís 2. Zároveň bol uznávaním odborníkom na Andreja Sládkoviča, poznal všetky jeho diela a tiež jeho básne rád recitoval.
Možno by stálo za úvahu urobiť z tejto šatne aj pamätné divadelné miesto. Neviem, aké je to dnes, ale pred pár rokmi tam bola fotka len Michala Dočolomanského.
- OSOBNÉ SPOMIENKY
Stretli sme sa osobne viackrát. Nielen na matičných podujatiach, kde rád recitoval svoju obľúbenú báseň Mor ho! od Sama Chalupku. Jeho prednes tohto diela bol už za jeho života legendárny. Na otázku prečo ju recituje, pre médiá povedal: „Je mojou morálnou povinnosťou byť tu a pre Slovensko. Navyše, už žiadny herec ju nemá v repertoári. A keď vidím slovenské zástavy a oduševnenosť ľudí, musím ju predniesť. Som súčasťou slovenského národa, a tak to tak aj zostane.“
Bol aj na oceňovaní významných osobností Trnavského samosprávneho kraja. Po ukončení slávnosti mal vtedajší predseda kraja, vtedy tiež člen Matice slovenskej, Tibor Mikuš na záver príhovor s tým, že každý sme mali v ruke symbolický pohár vína. Zrazu sa zarazil, obrátil sa k pánovi Sarvašovi, ktorý stál po jeho ľavici, a hovorí: „Jurko, a nechceš radšej niečo povedať ty?“ On sa pozrel na pohár vína v ruke, nezaváhal a hovorí: „Príhovor nie, ale báseň, to môžem predniesť, áno.“
A spustil spamäti, spontánne, bez zaváhania Jána Smreka Písané na sude.
Aj ja som strihal vinohrad,
révu bral pod nožnice,
viem rod od rodu rozoznať
ako hus od kačice...
Rozoznám maligán a grád
jak hada od hadice,
kto by chcel vodnár do mňa liať,
zhodím ho zo stolice.
Viem, víno musíš zbožne piť,
aj zlý duch motolice.
Aj čert, čo vraví so smiechom,
človek je od opice.
Ak to vieš, budeš dlho žiť.
A ženy krásavice
budú v tebe chlapa ctiť,
zvlášť, keď sú lichotnice.
Ani nepotreboval standing ovation, lebo sme všetci stáli... Tlieskali sme mu desať minút a fotografovali sa a ním. Pán recitátor.
Pamätám si jeho nadčasové slová, ktoré by si mali osvojiť všetci ľudia a najmä súčasní politici: „Žiadna doba, žiadna revolúcia čistý charakter nepošpiní a špinavý neočistí. To krásne hniezdo, kde sme sa vyliahli, je naše Slovensko. Aj v ňom máme vlastné, kde sme sa narodili, kde sa rád vraciam. Pre mňa je to Banská Bystrica, hoci som sa narodil v Radvani nad Hronom. Ako napísal môj generačný druh básnik Milan Rúfus: „Mám jedno hniezdo, rád ho mám. V ňom ako v Božej sieti je mnoho otcov a mnoho mám.“
Stretli sme sa neskôr o pár rokov, potom dvakrát v nemocnici v bratislavskom Ružinove. Ja som tam chodil na rehabilitácie so zlomenou nohou. Po prvýkrát sme sa ešte krátko pozhovárali, po druhýkrát už nie, choroba sa na ňom podpísala. Šiel zamyslený, ponorený vo vlastnom svete času a chorobe. Na otázku o veku iba mávol rezignovane rukou. Pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže.
Ivan KRAJČOVIČ ‒ Foto: SNN, autor