Urážka Slovenska a jeho obyvateľov priamo z parlamentu, ktorá sa nedá premlčať
Ivan BROŽÍK – Foto: archív SNN
Ak poslanec parlamentu na začiatku volebného obdobia slávnostne prisahá vernosť Slovenskej republike a ani nie o rok hovorí o tom istom Slovensku ako o „hnusnom“, potom je tu dôvod zaoberať sa úprimnosťou sľubu, a teda aj platnosťou mandátu. Byť verný čomusi, čo sa mi hnusí, sa totiž nedá.
Celý výrok poslankyne Lucie Nicholsonovej, prednesený v rokovacej sále Národnej rady Slovenskej republiky v prítomnosti štátneho znaku a štátnych symbolov, znie: „... to musel prísť človek až z Kanady, aby nám otvoril oči na tomto hnusnom Slovensku, tak tomu sa kopia na hlave žaloby na ochranu osobnosti od všetkých tých goríl... Táto krajina sa stáva naozaj Absurdistanom... To sú všetko veci, ktoré mi nedovolia byť hrdou Slovenkou... Počas tejto vlády tá luza znova povstáva. Neprejde ani tak veľa dní, keď Slovensko bude zase tou čiernou dierou na mape...“
■ KANAĎAN A LUZA
Nechajme bokom dôvody, prečo na „toto hnusné Slovensko“ prišiel „človek až z Kanady“, možno o nich v Kanade vedia viac. Už menej bokom sa dá nechať urážka zo strany poslanca parlamentu, ktorý časť obyvateľov Slovenska nazýva luzou. To jednoducho chce verejné ospravedlnenie. Alibizmus, že poslanec môže beztrestne na pôde parlamentu povedať čokoľvek, obstojí akurát tak z pohľadu platnej legislatívy. Z pohľadu morálky by však takýto poslanec mal na verejnosti chodiť už len kanálmi. Veď čo až tak pani Nicholsonovú na Slovensku drží, že prehĺta aj tú – podľa nej – jeho hnusnosť? Teda okrem poslaneckého platu a iných výsad, s výkonom funkcie poslanca spojených?
Keď Slovenské národné noviny oslovili doslova rešpektovanú osobnosť Slovenska, profesora Ferdinanda Klindu, jeho prvá reakcia bola zhrozenie a následne pobúrenie. Po opätovnom prečítaní výrokov poslankyne Nicholsonovej zo SaS formuloval toto stanovisko: „Divím sa, že poslanci slovenského parlamentu medzi sebou trpia indivíduá s takým zmýšľaním, ako má pani N. a aj ten bývalý súdruh, ktorému je na vracanie zo slovenského štátneho znaku. Prezentujú nielen svoju úroveň, ale aj status strán, ktoré ich delegovali. Tým to nevadí? Aspoň vieme, akú cenu má ich hlas... Divím sa tiež, že poslanci za celých dvadsať rokov neustálili legislatívu na ochranu štátu a jeho dôstojnosti. Tá mala byť prijatá súčasne so vznikom štátu.“
Minister kultúry Marek Maďarič, ktorý má kultúrnosť a civilizovanosť priamo v pracovnom úväzku, pre SNN v tejto súvislosti konštatoval: „Akékoľvek problémy a negatíva na Slovensku máme, nikdy by som Slovensko paušálne nenazval hnusným. Takýto výrok viac vypovedá o pani poslankyni ako o Slovensku“.
■ RADIČOVEJ OPTIKA
Expremiérka Iveta Radičová prednáša už mesiac na univerzite v Oxforde a pripravuje výskumnú správu o vzťahu politiky a médií v Slovenskej republike v porovnaní s ostatnými krajinami EÚ. Okrem iného v súvislosti s jej prípravou prekvapujúco vyhlásila: „Keďže strany majú slabú spoločenskú bázu, mnohé sa snažia ukoristiť či kolonizovať štát v snahe vymeniť, zobchodovať štátne zdroje za politickú podporu. Napríklad sa umiestňujú podporovatelia strán na miesta v štátnej a vo verejnej správe. Stranícka kolonizácia štátu je často sprevádzaná straníckou kolonizáciou médií, väčšinou zakrytou.“ Je jasné, že keď sa to nedá – napríklad pre demokratickú prehru vo voľbách, Slovensko sa v mysliach a aj vo vyjadreniach rôznych nicholsonovcov zákonite stáva hnusným a jeho voliči luzou. Na to si treba pamätať aj pri ďalších voľbách!
Kniha Gorila sa po začiatočnom nadšení predáva už pomerne zle. Napokon, literárne kvality diela sú takmer nulové a faktografia je nanajvýš sporná, doteraz nepreukázaná. Možno aj preto jej pani Nicholsonová v parlamente takýmto spôsobom robí reklamu. Je to napríklad názor Rafaela Rafaja zo SNS, ktorý tiež povedal: „Mňa zas chytá hnus z takéhoto hanobenia národa ústavným činiteľom, ale na Slovensku je to tak: nejedna čierna ovca očierňuje vlastných čiernou dierou.“ Uzavrime túto vážnu tému poznámkou barda slovenskej žurnalistiky Jána Čomaja: „Vážne slová! Memento. Iba jednému sa čudujem: Ako môže taká vzdelaná, rozhľadená a iniciatívna dáma sedieť v parlamente krajiny, ktorá sa pred jej vnímavým zrakom stáva Absurdistanom, ako môže byť na výplatnej listine poslancov v hnusnom Slovensku plnom goríl, ako môže prejaviť túžbu byť hrdou Slovenkou v náručí luzy a ešte sa aj pyšne vypínať nad čiernou dierou, na pokraji ktorej stojí! Žiaľ, neuplynie veľa času a Slovensko si ani nespomenie, že SaS tu motala istá pani N.“