AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
Okolo roku 2005 napísal režisér Karol Spišák hru Zlatí chlapci v penzii. V názve pripomína komédiu amerického autora Neila Simona Zlatí chlapci, v ktorej kedysi na Malej scéne SND zažiarili Martin Gregor a Ladislav Chudík. Spišák svoju hru písal pre kamarátov – vynikajúcich hercov Jožka Dócziho a Milana Kišša. V Divadle Andreja Bagara vytvorili neopakovateľnú dvojicu. Keď to na scéne „rozohrali“, hľadiskom aj javiskom sa valila jedna vlna smiechu za druhou.
Mimo divadla však mali smolu. Aj keď v televízii kedysi nakrúcali jednu inscenáciu za druhou (a nespalo ani filmové štúdio na Kolibe), nitriansky Pat a Patašon dostávali spoločnú príležitosť len zriedka.
Karol Spišák napísal konverzačku, kde by sa mohli vyblázniť naplno. Jej príbeh pozostával z ich vlastných zážitkov. Ešte aj postavy boli autentické: Jožko bol Jožkom Dóczym, Milan Milanom Kiššom, režisér Karolom Spišákom, klavirista – ich priateľ klavirista Egon Gunth, a Eva – herečka Eva Pavlíková. Priamo na scéne by vzniklo „Péádé“, čiže Penzistické avantgardné divadlo. Autor chcel cez reálne postavy ponúknuť divákovi úsmevnú paródiu na súčasnosť. Sám hovoril, že text nie je definitívny. Veril, že sa bude meniť z predstavenia na predstavenie, a Jožko s Milanom vždy pridajú nové komické bonbóniky. Divák uvidí na každom predstavení niečo iné a zažije kopec nespútanej zábavy.
Skvelý projekt však mal háčik. Karol riaditeľoval v bábkovom Starom divadle, kým Dóczy, Kišš a Pavlíková hrávali v novej budove Divadla A. Bargara. Pre zaneprázdnenosť premiéru stále odkladali. Pozabudli na ľudovú múdrosť: Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra. Zajtrajšky bývajú kruté. Začiatkom roku 1987 zomrel po ťažkej chorobe Milan Kišš a o pár dní sa za ním pobral Karol Spišák. Skvelý projekt zhasol.
Po rozlúčke s obomi kamarátmi si povzdychla Eva Pavlíková, že si nevie predstaviť, ako by postavy Karola a Milana mohol zahrať niekto iný. Premeškané roky považovala za premrhanú šancu. Vrelo s ňou súhlasím. Život Karola s Milanom pretiekol divadelným aj filmovým realizátorom pomedzi prsty a diváci určite prišli o neopakovateľný zážitok.
Svojho času sme s režisérom Cyrilom Králikom nakrútili v STV televízny medailón o Viliamovi Polónyim. Reprízovali ho pri každom hercovom jubileu. Chceli sme robiť niečo podobné aj o Dóczym. V tom čase veľmi ťažko niesol stratu dvoch priateľov, ale keď sa postavil na scénu, ožil v ňom opäť skvelý komediant. Jožko s projektom súhlasil. Keď sme zistili, že v Bratislave nepochodíme, obrátili sme sa na košické štúdio. Vtedajší riaditeľ Štefan Fejko ponuku prijal. Dokument o skvelom nitrianskom hercovi mali nakrútiť Košičania. Námet putoval z Košíc do bratislavského centra, kde ho za čias programového riaditeľa Romana Liptáka zmietli zo stola.
Koncom minulého roku zomrel Vilo Polónyi. Na Jožka doľahol smútok. Pred Vianocami ho pozvali do adventného televízneho programu, ktorý sa nahrával v nitrianskej synagóge. Opäť zaprel bolesti a trápenia a bravúrne zvládol svoju rolu. V nevykúrených priestoroch prechladol a pred pár týždňami zomrel. Ostalo po ňom množstvo televíznych postáv, ale, bohužiaľ, herecký medailón, ktorý by bol venovaný len jemu, bude chýbať. Herec, ktorý nastúpil do začínajúceho nitrianskeho divadla a prežil v ňom celý svoj život, nám už tento príbeh neporozpráva. Škoda. Rovnako mi je ľúto, že televízia podobne odignorovala viacero osobností, ktoré vytvárali zlatú éru slovenského divadla. Napokon aj medailón o Julovi Satinskom musela nakrútiť Česká televízia. Žeby sa v Bratislave, ktorá produkuje jednu reláciou o varení za druhou, spoliehali na tvorivé aktivity českých kolegov?