HUMORESKA
Milan ZEMO
Leto je vypité. Na dne pohára zostali iba kvapky spomienok. Dovoľte mi, aby som vám z nich pár nakvapkal. Budú o Tatrách, ako ich nepoznáte. Raz sa udáva hustota obyvateľstva Maďarska 107, inde zase 109 a ďalšie zdroje uvádzajú 112 obyvateľov na kilometer štvorcový. Je to preto, lebo Maďari sú po predkoch na malých chlpatých koníkoch národ neposedný. Neposedia na zadku, aby ich mohli presne zrátať, a stále sa niekam ženú.
V lete a zime najviac do Tatier. Tam je ich hustota nie na kilometer štvorcový, ale meter štvorcový prekvapujúca. Je to preto, lebo Maďari sa boja nás alebo medveďov v kontajneroch, prípadne tatranského yetiho, ktorý, ako vieme, nie je, lebo sa bojí medveďov a utiekol pred nimi do Himalájí. Práve kvôli strachu sa Maďari v Tatrách vyskytujú iba v húfoch nad šesť jednotlivcov. Tieto nízko početné stáda sú však mimoriadne vzácne a najčastejšie stáda maďarských návštevníkov tvorí oveľa viac kričiacich hláv.
Pred vchodom lanovky na Skalnaté pleso a Lomnický štít som narátal 48 Maďarov na štyri metre štvorcové. Tisli sa k sebe v rade na lístok. To je 12 Maďarov na meter štvorcový. Treba okamžite zrevidovať učebnice zemepisu v celej EÚ, lebo najväčšia hustota maďarského obyvateľstva nie je v Budapešti, ale pred tatranskou lanovkou. Menšia hustota Maďarov, ale nie výrazne, je na Štrbskom plese a na niektorých úsekoch tatranskej magistrály. Na tomto skalnatom turistickom chodníku si pripadáte často ako na priechode pre chodcov v rannej špičke v centre maďarského hlavného mesta. Stáda Maďarov ani za Boha neuhnú, hadia sa za sebou v dlhokánskych vreštiacich zástupoch a vrážajú do turistov ako zmyslov zbavení.
Tatry však majú príjemné stránky. Napríklad taký Tatranský čaj s veľkým T. Nemyslím bylinnú zmes zaliatu vriacou vodou, ale niekoľko druhov alkoholického nápoja od najslabšieho až po zabijácky 72-percentný. Poprosil by som však výrobcu, aby sa lepšie porozhliadol po zvyškoch lesov pod tatranskými končiarmi. Je isté, že za roky po tragédii tam narástla rôzna zeleň, ale za nič na svete si neviem spomenúť, že by som pod Tatrami zaregistroval kokosové palmy. Preto ponúkať pravý kokosový tatranský čaj ako špičkový domáci produkt je niečo podobné, ako na Kube predávať pravý bryndzový rum.
Najlepšiu perličku som si nechal na záver. V Tatrách boli a sú odjakživa predražené toalety na staniciach. Na Štrbskom plese pýtajú za malú potrebu 40 centov, v Starom Smokovci o desať centíkov menej. Nedalo mi a dal som sa do reči so WC tetou. Tu je prepis autentického dialógu.
Ja: „Pani, ten chlebíček mám kde?“ Teta WC: „Aký?“ Ja: „No, čo pridávate k tej cene za WC. Čudujem sa, že Bill Gates sa venuje stále počítačom a už nerobí kšefty na tatranských záchodoch.“ Teta WC: „Ja som tu len zamestnaná, ja neviem, komu tento záchod patrí.“