Literatúra spod Tatier má svojho Hemingwaya aj ďalších tvorcov na svetovej úrovni
Stanislav HÁBER – Foto: archív
Vždy ma príjemne prekvapí, keď zistím, že slovenská literatúra je síce malá, ale sú v nej diela, ktoré sa kvalitou a významom vyrovnajú svetovým spisovateľským klenotom. Trebárs Jozef Nižnánsky a jeho Cholera. Ak si ju rozoberieme podľa historických súvislostí, je to celý William Styron a jeho svetový bestseller Priznanie Nata Turnera...
Takto môžeme pokračovať ďalej. Svetovému uznaniu Zlatej ruže Konstantina Paustovského konkuruje Blahoslav Hečko svojimi posmrtne vydanými spomienkami Čas je zlatý prach. A prirovnania k svetu by sme našli až po niektoré detaily, teda okrajové časti hlavnej literatúry. Spomienky Jozefa Tótha sú napríklad absolútna jednotka popri Aloisovi Šiskovi a jeho románovej ságe o lietaní z 2. svetovej vojny...
■ FRONTY AJ GULAGY
Či nemáme slovenského Solženicyna v podobe Dušana Slobodníka a jeho Paragrafu: Polárny kruh. Ak spomíname Hemingwaya, tak aj my Slováci máme podobné dielo Ladislava Ťažkého a jeho príbehy z vojnových frontov od Amenmárie, cez Dunajské hroby až po Evanjelium čatára Matúša. A paralely sa ponúkajú ďalej. Trebárs aj v memoárovej tvorbe, ktorú zvláda hneď niekoľko slovenských autorov absolútne bravúrne. Ján Čomaj ako Egon Erwin Kisch však mapuje viacerými dielami aj slovenskú výtvarnú klasiku, kým Ivan Machala siahol po svetovej triede a uviedol sa nádherným štvorzväzkovým životopisom svetového autora s názvom Rok s Paustovským. Nemožno obísť knihu, ktorú vydal s bratom Drahoslavom – Reportér Hemingway. Spomínaní autori sa tak dostávajú úplne ľahko a rovnako pôsobivo na úroveň Irwinga Stona.
Vampiriáda Maroša M. Bančeja zasa hraničí so svetovým úspechom Stephena Kinga, ale k tomu má v mnohom blízko aj Peter Gregor ako majster prekvapujúcej a nezabudnuteľnej pointy. A takto by sme mohli pokračovať s ponáškami slovenských a svetových diel dookola.
■ RUKA V RUKE
Pavel Vilikovský v mnohom pripomína nobelistu Ivana Bunina. A Ján Johanides zasa so svojím Uhorským pápežom a Marekom koniarom Waltera Scotta. Tragický Dominik Tatarka vystupuje priam z diela Franza Kafku či Václava Havla. A Ladislav Mňačko kráča zasa ruka v ruke s Josefom Škvoreckým či s Milanom Kunderom. Podobne Emo Bohúň v pripomienke na dielo Miloslava Švandrlíka; obaja píšu s obdivuhodným šarmom.
Rovnaké odkazy nájdeme aj v detskej a mládežníckej literatúre. Zoberme si Exupéryho Malého princa a úžasné diela Kláry Jarunkovej, Eleonóry Gašparovej či Márie Ďuríčkovej a Jozefa Pavloviča. Sám som zvedavý, aké prepojenia mi ešte napadnú. Jeden je však jasný a mnou už veľakrát opakovaný, hoci nie originálny, že Stanislav Štepka je slovenský Moliére z Radošiny. Svoj a klasicky čistý je aj Osvald Záhradník ako svetový Shakespeare, aj keď je to vysoká pocta, prosím, neberte mi právo ho takto označiť. Andreja Ferka zas nachádzam v rozmanitom diele rovnako geniálneho Karla Čapka či v dramatickom tvare v britkého zrkadla G. B. Shawa.
■ PODOBNÝ BALZACOVI
Ján Tužinský je zasa náš Balzac. V jeho diele sa skrývajú potenciálne stovky príbehov. Keby mal viac priestoru... Lenže Slováci bojujú s možnosťami vôbec čosi vydať. Charles Bukowski? Ale jasné, od klasika Štefana Moravčíka po Adrijana Turana či Petra Bielika alebo Ivana Koleniča nájdeme ich viacerých. A Pavol Janík? Tenesse Williams v komédii a Pierre Reverdy v poézii? Mnohoraký talent. Potom je tu plejáda ženských autoriek od Karin Lászlovej, v ktorej sa skrýva viac dám od Agáthy Christie, možno až po Simone Beauvoirovú. A Dana Podracká v podobe Emily Dickensovej. Verona Šikulová niekedy pripomína Betty MacDonaldovú.
Spomenúť všetkých je nemožné. Niekedy to zachádza až do úplných maličkostí. Ako u môjho priateľa Dušana Krausa, ktorého mám v knižnici vedľa amerického poviedkara Dos Passosa, ku ktorého odkazu sa Dušan sám do konca života hlásil. Je mi však jasné, že každý tu zo spomínaných autorov si vie predstaviť inú zostavu vzorov. Vincent Šikula vedľa Lermontova či skôr O´Henryho? Alebo Hviezdoslav vedľa Puškina? A Šikulov synovec Bystrík čosi ako Bulgakov? Fíha, sám som sa tomu prirovnaniu prekvapil, ale aj v diele Bohuša Bodacza nájdeme podobné témy... Nuž, aj keby sa spomínaní autori tomuto prirovnaniu bránili, čítam ich rovnako rád.
Nezabudnuteľnú Históriu vecí od Edmunda Hlatkého, ktorá konkuruje priamo Ajtmatovovi a jeho Popravisku. Ján Buzássy ako Ovídius či Milan Richter čosi ako Ferlinghetti s Ginsbergom, prípadne Ján Majerník ako Voznesenskij, či by sa skôr potešil, keby som rovno napísal, že Jevtušenko?
■ V SIETI PREKVAPENÍ
Aj na internete ma prekvapila ženská autorka – poviedkarka, ktorá sa skrýva za pseudonym niniw (Nina Nevská). Celá skvelá Vesna Krmpotić. Apollinaireom u nás bol azda Ján Kostra, ale aj Ivan Krasko. A Ján Smrek? Pre mňa nový vek, čosi ako Lautréamont. A Svetloslav Veigl spolu s Milanom Rúfusom zasa Villon. Ján Ondruš s Jánom Stachom a Miroslavom Válkom pod pazuchou s Ľubomírom Feldekom ako Arthur Rimbaud s Majakovským. U Ondruša by som zas videl podobnosť až so Seifertom. Trochu už tejto hre na podobenstvá podlieham a možno si koledujem o pekný výsmech...
Ak som k niekomu nenašiel druhú tvár vo svetovej literatúre, je to len moja nešikovnosť. Neznamená to, že by taká neexistovala. Veď Peter Jaroš a jeho včela je miestami jasný Thomas Mann a jeho román Buddenbrookovci. Ladislav Ballek pre niekoho zasa azda Faulkner. A Milo Urban? Možno je to čudné, ale vidím v ňom slovenského Hermana Hesseho. Jaroslav Rezník sa odráža v Leonardovi Cohenovi. Emil Boleslav Lukáč v Eliotovi. Milan Ferko je sám sebou, satelit, kameň, svojský autor hodný Nobelovej ceny, čosi ako v ruskej literatúre Leonid Andrejev alebo v dráme Bertolt Brecht. Chýba aj prirovnanie k Dostojevskému? A čo Tolstoj? Všetko nájdete v slovenskej literatúre. Celý svet. Stačí hľadať.