Smerovanie slovenskej žurnalistiky je jeden hlboký omyl

Zhováral sa Ivan BROŽÍK ‒ Foto: KF 

Slovenským národným novinám poskytol rozhovor na aktuálnu tému niekdajší novinár a dnes poslanec NR SR za SNS Karol FARKAŠOVSKÝ, ktorý pôsobil v britskom mediálnom prostredí a na Slovensku pracoval na najrôznejších postoch vo verejnoprávnom médiu. SNN mu položili niekoľko otázok, týkajúcich sa práce novinárov u nás v súčasnosti.

Nie tak dávno na prelome storočí sa v jednom z dnes nazývaných „červených denníčkov“, zhodou okolností vtedy pod vedením M. M. Šimečku, začalo praktizovať takzvané „snajperstvo“. Teda ako toto slovo vysvetľujú slovníky „pozorovanie a eliminácia dôležitých cieľov“. Je takáto poľovačka na názorového oponenta ešte žurnalistikou?

Nikdy to nebola žurnalistika. Bol to iba dobový žurnalistický paškvil importovaný zo „západnej“ spoločnosti. Vyzeralo to len ako dočasný omyl niekoľkých pseudonovinárov, skrývajúcich sa za pochybný etalón slobody prejavu. No ukázalo sa, že tento štýl novinárskej práce zapustil hlbšie korene, ako sme si mysleli.

Jediné, čo nás môže tešiť, je, že ľudia sú z takéhoto spôsobu novinárskej práce unavení a znechutení. Rastie dokonca averzia voči médiám takého typu. Dokazuje to aj najnovší barometer inštitútu Reuters o dôveryhodnosti médií. Na Slovensku dôveruje médiám iba dvadsaťtri percent verejnosti. Ľudia sa učia neveriť slepo všetkému, čo je v slovenských médiách. Stále viac hľadajú a využívajú alternatívne informačné zdroje.

Je to iba môj názor, že ešte tak pred tridsiatimi rokmi by šéfredaktori vyhadzovali z práce tých „novinárov“, ktorí neboli schopní zopakovať otázku politikovi, ale v inom slovnom, hoci v tom istom významovom znení?

Skutoční novinári vždy považovali žurnalistiku za poslanie s vysokou mierou tvorivosti. O témach rozmýšľali, analyzovali ich a poctivo sa na ne pripravovali. Väčšina mala v sebe stavovskú česť, že keď niečo urobí, tak to urobí dobre, profesionálne, zaujímavo, invenčne, aby sa mohol pod svoje dielo hrdo podpísať.

Tak si novinári budovali svoje meno. Dnes už pomaly niet novinárskych osobností. Všetci sú tuctoví, všetci sa pretekajú v honbe za tzv. pikoškami a senzáciami. Dennodenne to vidíme v parlamente. Pýtajú sa povrchne, bez dôkladnej znalosti témy, usilujú sa poslancov iba nachytať. Ak toto má byť trend, ktorý uspokojí čitateľov, poslucháčov a divákov, tak je to hlboký omyl. Napokon to dokazuje už uvedené žalostne nízke percento dôveryhodnosti našich médií.

Považujete za normálne, že niektorí už chronicky známi „novinári“ chodia na tlačové konferencie a mediálne vystúpenia politikov doslova s nimi bojovať, urážať a znevažovať ich?

Je to choré. Novinár ani politik nemajú navzájom bojovať. Obaja totiž slúžia občanom a verejnosti. Novinár sa má kvalifikovane pýtať, politik má kvalifikovane odpovedať. Slušnosť a korektnosť sú podmienkou ich komunikácie. Žiaľ, mnohí novinári si dnes mýlia svoju prácu s politickým aktivizmom a nedokážu sa v postojoch a rozhovoroch odosobniť od vlastných politických názorov.

Tak vytvárajú tlak a upevňujú zbytočnú animozitu. Často sa stáva, že strihom zmenia zmysel výroku politika a takto sa znižuje vzájomná dôvera. Ubližuje to napokon všetkým vrátane občana. Zhoršuje to i atmosféru v spoločnosti. Žurnalistika sa dá robiť aj zodpovedne, neutrálne, bez toho, aby z otázok vyžarovali osobné sympatie alebo antipatie.

Existuje na Slovensku ešte spravodajstvo v štýle ‒ „my prinesieme čitateľovi (divákovi), poslucháčovi fakty o tom, čo sa stalo, a názor na udalosť, o ktorej informujeme, nech si spraví on sám“?

Malo by to tak byť v každom médiu, ktoré si váži a ctí občana. Malo by garantovať objektívnosť, nestrannosť, vyváženosť mediálneho obsahu, ktorý doručuje verejnosti. Na druhej strane aj občan by mal byť kritickejší voči médiám. Musí im dať najavo, že ak noviny, rádiá a televízie budú prinášať iba bulvárny obsah, prestane ich sledovať.

Občan by mal viac rozmýšľať a nemal by pasívne prijímať všetko, čo mu servírujú médiá. Určite by téme prospelo aj zlepšenie výchovy, vzdelávania a prípravy mladých žurnalistov. Tí by sa mali menej oháňať slobodou prejavu a intenzívne sa učiť väčšej zodpovednosti a profesionalite.

Mediálny politický aktivizmus sa v niektorých redakciách doslova zakorenil. Stiera sa rozdiel medzi správou a komentárom a medzi spravodajstvom a publicistikou. Má byť toto trend v novinárčine aj u nás?

Spravodajstvo aj publicistika majú svoje jasné zákonitosti a pravidlá. Učí sa to na katedrách žurnalistiky. Možno by stálo za to pozrieť sa na učebné sylaby. Analyzovať ich, či nie sú príliš teoretické a či dostatočne reflektujú požiadavky praxe. Určite by výchove mladých adeptov žurnalistiky pomohol väčší dôraz na etickú prípravu a prepojenie odbornej vysokoškolskej prípravy s redakčnou praxou.

Je prípustná práca novinára, redakcie, titulu na politickú objednávku?

Ak by novinár, redakcia, médium začali pracovať na politickú objednávku, legitimizovali by svoj status ako – politického aktivistu a politicky aktivistickej činnosti. Akceptovateľnou výnimkou by bolo, aby dané médium bolo úradne zaregistrované ako médium nejakej politickej strany.

Kde vo vzťahu novinár ‒ politik robia najčastejšie chyby práve tí politici?

Poznám oba brehy rieky. Akcia plodí reakciu. Je to začarovaný kruh. Keď novinár sklame politika, skáče mu do reči, dáva tendenčné otázky, a to ešte dehonestujúcim spôsobom, nemožno politikovi zazlievať reakciu. Tá by však mala byť za každých okolností slušná. Obojstranná korektnosť a slušnosť sú platformou na normálny, pragmatický vzťah politik verzus novinár. Musí platiť krédo: dôležité nie je nachytať, ale objektívne informovať. Tu sa začína dôvera…