Závažný dôvod na celoročné oslavy
Vladimír MEZENCEV ‒ Foto: archív autora a MSÚ Sládkovičovo
V tomto roku si náš šport pripomína niekoľko zaujímavých výročí ‒ trebárs účasť desiatich Slovákov v československej výprave na OH 1956 v austrálskom Melbourne a troch na ZOH v talianskej Cortine, ale tým rozhodne najvýraznejším je polstoročie od získania titulu majstrov Európy futbalistami vtedajšieho Československa.
V dvadsiatke reprezentantov, ktorí sa dostali až do Belehradu, boli pätnásti zo Slovenska! Napriek tomu – a z dnes úplne nepochopiteľných príčin – sa zisk cennej trofeje vždy spájal najmä s hráčmi českej národnosti a po rozdelení Československa dokonca oficiálne iba s českým futbalom!
Až v minulom roku UEFA dospela k rozhodnutiu, ku ktorému mala dôjsť už pred desaťročiami, konkrétne v roku 1993 – že titul patrí v rovnakej miere obom nástupníckym krajinám. Tento krok však urobila až v jeseni minulého roka konštatovaním: „UEFA priznáva titul európskych šampiónov z roka 1976 Slovensku.“ Nuž, pre nezainteresovaných trochu nepochopiteľné slová, pre tých druhých, no najmä pre nás záver, že sa tak stalo neskoro a v tichosti, ale v súlade s našou overenou ľudovou filozofiou, že lepšie neskoro ako nikdy…
■ ZAČIATOK VO WEMBLEY
Dosť sa nájde aj takých „pamätníkov“, ktorí si na ceste k spomínanému zlatu dokážu spomenúť len na stretnutia Československo – Anglicko v Bratislave a finálové s NSR v Belehrade. To na Tehelnom poli sa hralo presne o rok, teda 30. októbra 1975 po nevydarenom vstupe do kvalifikácie, v ktorom sme v slávnom Wembley pred 85-tisíc divákmi podľahli krajine, ktorá je kolískou futbalu, 0 : 3. V spomínanej už bratislavskej odvete ČSSR vyhrala 2 : 1 a odvtedy sa dlho hovorí o víťaznom góle Dušana Galisa, ktorý pre celý čs. futbal znamenal tak veľa.
Vyžrebovanie a zloženie základnej skupiny pre nás neveštilo nič dobré. Veď dostať za súperov Anglicko, Portugalsko a k tejto silnej dvojici slabý Cyprus hovorilo za všetko. Preto bolo vtedy o to radostnejšie konštatovanie, že súboj s krajinou, ktorá svetu dala futbal, sa skončil nerozhodne, s Portugalskom sme dokonca neprehrali ani raz. V Prahe sme sa predstavili ako štedrí hostitelia, čo dokazoval výsledok 5 : 0, a v odvete v Porte sa zápas skončil z deľbou bodov 1 : 1. V súbojoch s Cyprom sme dokonca neinkasovali ani gól, keď doma sme vyhrali 4 : 0 a v Limassole 3 : 0. O našom postupe do štvrťfinále rozhodla strata bodu Angličanov po bezgólovej remíze s Portugalskom, pričom na rozdiel od súčasnosti sa aj štvrťfinále hralo na dva zápasy…
■ STOP ZBORNEJ
Vo štvrťfinále nás čakala takmer neprekonateľná prekážka, ktorú predstavovali futbalisti Sovietskeho zväzu. Vtedy už skutočne málokto veril, že čs. reprezentácia sa dostane na Balkán. Prvý zápas sa hral v apríli 1976 – pre náš tím na šťastnom trávniku na Tehelnom poli pred takmer 50-tisíc divákmi. Gólmi Módera a Panenku sa podarilo zdolať veľmi silného súpera s množstvom zvučných mien na čele s Olegom Blochinom, najlepším európskym futbalistom predchádzajúceho roka. Ten bol pre tohto výnimočného strelca nadmieru úspešný, keď v roku 1975 ako hráč Dynama Kyjev sa stal víťazom PVP, Superpohára UEFA, zároveň sa stal najlepším futbalistom roka v ZSSR a kráľom ligových kanonierov.
V odvete v Kyjeve na domácom štadióne pred 98 495 platiacimi divákmi Blochin síce dal jeden z dvoch gólov hostiteľov, ale ani to na víťazstvo zbornej nestačilo, pretože Jozef Móder ich sám dal dva, teda ako celý sovietsky výber. Zápas sa teda skončil nerozhodne 2 : 2, pričom ČSSR polčas vyhrala 1 : 0 a po záverečnom hvizde rozhodcu Alistaira Mc Kenzieho zo Škótska už naša reprezentácia mohla myslieť na balenie batožiny, pretože ju čakal let do vtedajšej Juhoslávie. Možno aj preto sa na vzácne góly Módera, konkrétne tri zo štyroch, ktoré dali dohromady naši futbalisti Sovietskemu zväzu, žiaľ akosi pozabudlo aj medzi futbalovými historikmi a štatistikmi.
Móder, vtedy hráč Lokomotívy Košice, sa narodil v obci Tvrdošovce pri Nových Zámkoch. Z tejto obce pochádza i jeho starší brat Ladislav, ktorý v drese Slovana Bratislava sa v roku 1969 podieľal na zisku jednej z najvýznamnejších európskych trofejí – Pohára PVP, ako aj Juraj Szikora, dlhoročný úspešný čs. reprezentant a tréner, ktorého meno nesie štadión v Tvrdošovciach.
■ PODCEŇOVANÝ FINALISTA
Z dnešného pohľadu je určite nepochopiteľné, že záverečný turnaj ME sa hral za účasti už iba štyroch tímov. V semifinále v Záhrebe ČSSR zdolala Holandsko po predĺžení 3 : 1 (1 : 1, 1 : 0), pričom zhodou okolností Ondruš dal prvý gól zápasu do holandskej brány, ale potom, žiaľ, aj do vlastnej. Po výsledku 1 : 1 v normálnom hracom čase došlo k predĺženiu, v ktorom Z. Nehoda a F. Veselý rozhodli o postupe do finále. Naším súperom v ňom sa stala Spolková republika Nemecko, ktorá zdolala domácu Juhosláviu 4 : 2.
Na papieri už vtedy bolo všetko jasné: nečakaný finalista bude vzdorovať úradujúcemu majstrovi sveta a Európy. Na trávniku 20. júna 1976 v Belehrade sa však rodila senzácia. Podceňovaná čs. reprezentácia už v 25. minúte viedla 2 : 0, Nemcom sa však podarilo vyrovnať minútu pred koncom stretnutia. Ani predĺženie neprinieslo rozhodnutie, a tak o novom majstrovi Európy museli rozhodnúť penaltové kopy. Všetci ich aktéri z našej strany (Masný, Nehoda, Ondruš, Jurkemik a Panenka) boli úspešní, z Nemcov iba traja. Vtedy už bolo všetko jasné, kto je novým majstrom. Futbalistom hostiteľskej krajiny sa však neušli ani bronzové medaily, pretože v zápolení o ne podľahli Holanďanom 2 : 3.
V ôsmich kvalifikačných stretnutiach nastúpilo 28 futbalistov, z toho 16 Slovákov a 12 Čechov. Pôvodne do Juhoslávie odcestovalo 18 hráčov, z toho boli štyria Česi, po semifinále pribudli ďalší dvaja – Pavol Michalík z Baníka Ostrava a František Štambacher z Dukly Praha.
Základnú jedenástku mužstva Československa vo finálovom zápase ME 1976 tvorili: Ivo Viktor, Jozef Čapkovič, Karol Dobiaš, Anton Ondruš, Jozef Móder, Marián Masný, Antonín Panenka, Koloman Gögh, Ján Pivarník, Zdeněk Nehoda, Ján Švehlík. Teda ôsmi Slováci a traja Česi. Do kompletnej dvadsiatky, ktorá tvorila celý hráčsky káder, ešte patrili: Alexander Vencel, Ladislav Jurkemik, Jaroslav Pollák, Pavol Biroš, Dušan Herda, Dušan Galis, Frantiček Veselý a už spomínaní dvaja dodatočne nominovaní P. Michálik a F. Štambacher. Samozrejme, k mužstvu patrila aj vynikajúca trénerská dvojica Václav Ježek a Jozef Vengloš. Kuriózne bolo, že Čech V. Ježek sa narodil vo Zvolene a dokonale ovládal slovenčinu. Takže v tejto kompletnej hráčskej dvadsiatke bolo 15 Slovákov a 5 Čechov; kapitánmi tímu v kvalifikácii i na záverečnom turnaji v Juhoslávii boli Slováci Ján Pivarník a Anton Ondruš.
Tohtoročných bohatých a pestrých osláv sa už nedožili obaja spomínaní tréneri, z hráčov J. Pollák, K. Gȫgh, P. Biroš a F. Veselý. Tí, ktorí sú našťastie stále medzi nami, majú ešte na čo spomínať. Napríklad na finančnú odmenu vo výške 50-tisíc čs. korún, „v čistom“ ich však bolo „iba“ 36-tisíc. Ako úprimne povedali niektorí z nich, čakali tých koruniek o niekoľko tisíc viac. Rovnako aj na možnosti odchodov do zahraničných klubov, ale v tej politickej situácii si na prestupy do cudziny museli ešte niekoľko rokov počkať.
V jubilejnom roku zisku titulu majstrov Európy si už užili niekoľko momentov slávy. Napríklad prijatie prezidentom Slovenskej republiky Petrom Pellegrinim či zápisom celého tímu do Siene slávy slovenského futbalu. Na tejto významnej udalosti sa zúčastnili štrnásti – pričom veríme, že ich čakajú ešte mnohé príležitosti na dôstojné oslávenie historického úspechu nášho futbalu.
■ NASLEDOVANIAHODNÝ PRÍKLAD
Organizátori osláv stodesiateho výročia zrodu futbalu v Sládkovičove si už v júni 2014 zaujímavým spôsobom pripomenuli záver finálového stretnutia ČSSR – NSR na ME 1976 v Juhoslávii, teda penaltový rozstrel. Vybraní nádejní futbalisti si obliekli retrodresy oboch krajín s menami aktérov pokutových kopov, teda Masného, Nehodu, Ondruša, Jurkemika a Panenku, resp. Bonhofa, Floheho, Bogartza a Hoenessa. Toto neobyčajné a zaujímavé vyvrcholenie osláv jubilea organizovaného futbalu v tomto meste pozorne sledoval aj vtedajší veľvyslanec Srbska na Slovensku Aleksandar Nakič.
Na toto uctenie historického víťazstva v Belehrade 20. júna 1976 si pred časom spomenul aj náš čitateľ pplk. v. v. Ing. Július Kováč z Bratislavy. Spoločne s niekoľkými priateľmi a pod patronátom bývalého vynikajúceho brankára Ladislava Molnára oslovili takmer všetky oblastné futbalové zväzy v republike, aby pri príležitostí polstoročného jubilea zisku titulu majstrov Európy hráčmi vtedajšieho Československa usporiadali takéto simulované kopania nezabudnuteľných penált mladými futbalistami.
Bude to pre nich nielen odmena, ale i impulz do ďalšieho zdokonaľovania vo futbalovej abecede a v neposlednom rade i spoznávania slávnych kapitol slovenského i českého futbalu. Na veľké a nemilé prekvapenie na tento impulz zatiaľ pozitívne reagoval iba Východoslovenský futbalový zväz, konkrétne jeho vedúci sekretár Marcel Eperješi. Akcia spred dvanástich rokov v Sládkovičove ho zaujala, preto v Košiciach hľadajú už iba vhodný termín a miesto na kopanie tých jedenástok tak, aby bolo skutočným zážitkom nielen pre ich aktérov, ale i početných divákov.
Možno tieto riadky zaujmú aj ďalších čitateľov SNN, ktorí pôsobia v mestských i obecných futbalových kluboch a niečo takéto zorganizujú aj na svojich trávnikoch. Veď keď to už pred rokmi dokázali uskutočniť v Sládkovičove, prečo by to nešlo v jubilejnom roku osláv veľkého úspechu nášho futbalu povedzme v Piešťanoch, Sobranciach, Dolnom Kubíne alebo niekde inde?
Takúto spomienku si predsa na svoje veľké víťazstvá zaslúžia nielen všetci žijúci i už na večnosti aktéri ťažkej a dlhej cesty za zlatom, ktorá sa začala 30. novembra 1974 prehrou 0 : 3 v Anglicku a skončila 20. júna 1976 v Belehrade, ale v neposlednom rade i jej veľký propagátor Ladislav Molnár. Zhodou okolností jeho úspešná futbalová kariéra sa začala v mládežníckych celkoch Sládkovičova a vyvrcholila dvadsiatimi štyrmi reprezentačnými štartmi za Slovenskú republiku a jedným v drese ČSFR. Tento bývalý brankár je držiteľ štyroch titulov majstra SR, Čs. pohára i Slovenského pohára, štyrikrát ho nominovali do jedenástky roka a v roku 2003 sa stal aj trénerom roka. Nečudo, že takýto vynikajúci brankár i tréner venuje svoj čas i energiu propagácii kopania úspešných jedenástok v Belehrade.
■ SLOVANISTICKÝ FUNDAMENT
Kde hľadať korene nečakaného úspechu našej reprezentácie? Asi aj v tom, že nepatrila medzi favoritov ani v skupinovej fáze, ani v tej juhoslovanskej. Keď to trochu zovšeobecníme, tak povinnosťou hráčov bolo iba dvakrát vyhrať nad Cyprom. Preto aj úvodná prehra v kvalifikácii s Anglickom rozdielom triedy sa považovala skôr za samozrejmosť a nenasledovala po nej nijaká deptajúca mediálna kritika.
Ani po vyradení sovietskeho tímu vo štvrťfinále nikto nerátal s tým, žeby Slováci a Česi dokázali na Balkáne úspešne vzdorovať západným Nemcom, Holandsku a Juhoslávii, ktorá okrem kvalitného tímu mala aj výhodu domáceho prostredia. Za belehradským úspechom musíme vidieť prevahu ôsmich hráčov Slovana, okolo ktorých sa skompletizoval celý tím. Medzi českými a slovenskými hráčmi nevládla nijaká antipatia, zároveň sa nemuseli ani objímať a pretvarovať, akí sú si blízki a jednotní, ale zavládol medzi nimi vzájomný prirodzený rešpekt. Silnou stránkou tejto čs. reprezentácie bolo i to, že sa v nej zrodilo nepísané pravidlo – nehovoriť a nespomínať na tvrdé zápolenia v domácej lige a ani na nie práve príkladné vzťahy medzi jej účastníkmi. Veľmi silnou stránkou reprezentácie bolo aj porozumenie dvoch vynikajúcich trénerov a ich závideniahodný vzťah k svojim zverencom.
