(Pred 70 rokmi zomrel prozaik Gejza VÁMOŠ)
Text a foto: Peter CABADAJ
Písal poviedky, novely, romány, humoristicko-satirické texty aj dadaistické divadelné frašky. Keďže tvorcove romány sčasti zodpovedajú Zolovej teórii experimentálneho románu, bol prezentovaný a hodnotený ako jeden z protagonistov slovenského naturalizmu. Osemnásteho marca 2026 uplynulo sedemdesiat rokov od úmrtia Gejzu Vámoša. Narodil sa pred sto dvadsiatimi piatimi rokmi, 12. decembra 1901, do židovskej famílie v meste Dévaványa (dnes Maďarská republika), kde otec pracoval ako železničný úradník. Strednú školu vychodil v Nitre, maturoval v roku 1919, teda už po vzniku Česko-Slovenskej republiky. Vzápätí odišiel do Prahy študovať medicínu. Štúdiá čiastočne absolvoval aj v Anglicku, kam neskôr často chodieval, a ukončil ich v roku 1925.
Hneď po zavŕšení štúdia medicíny pracoval krátko v Prahe, následne akceptoval ponuku byť kúpeľným lekárom v Piešťanoch. Medzitým sa zapísal ako externý poslucháč na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Za dizertačnú prácu Princíp krutosti bol Vámošovi udelený doktorát filozofie (1932). Krutosť považoval za princíp vlastný organickej ríši – jeho protiváhou mal byť princíp lásky, vedomie „bratstva živých“. V Piešťanoch zotrval ako kúpeľný lekár až do jari 1939. Potom emigroval cez Francúzsko do Číny, kde v meste Tiencin vykonával lekársku prax. Domov sa už nikdy nevrátil. Koncom štyridsiatych rokov odišiel spolu s priateľkou Irmou z Číny do Brazílie. Ako lekár pôsobil na viacerých miestach tejto rozľahlej krajiny, naposledy v Muriaé-Minas, kde vo veku 55 rokov zomrel (18. 3. 1956).
Gejza Vámoš začal uverejňovať literárne texty ako študent v periodiku Mladé Slovensko (1919), neskôr bol redaktorom a prispievateľom novozaloženého časopisu Svojeť (1922). Autorove poviedky z rokov 1919 – 1923 vyšli súborne v knihe Editino očko (1925). Zobrazil v nich galériu patologických postáv – obetí nedokonalosti života. Gesto generačnej revolty a útok na malomestskú morálku majú blízko k poetike expresionizmu.
Literárna kritika i kultúrna verejnosť vnímala Vámoša ako enfant terrible slovenskej literatúry. Spisovateľove dielo sa hodnotilo ako pesimistické, naturalistické, poznačené biologickým determinizmom a nihilizmom. Vstup do literatúry začiatkom 20. rokov bol síce konformný (tvorca deklaruje lásku k národu a hýri idealizmom), ale čoskoro prichádza radikálna zmena. Medzičasom už zosnulý renomovaný literárny vedec Vladimír Petrík trefne uviedol, že „v prozaických prácach, v ktorých si spočiatku počínal konvenčne, začal porušovať ustálené pravidlá a v literárnej publicistike polemizuje temer s každým“. Inak povedané, „z milujúceho syna národa stal sa nespratným indivíduom, sám si vyrábal oponentov a nepriateľov napravo i naľavo.
Pritom, hoci to znie paradoxne, všetko, čo píše a o čom píše, dýcha skutočným záujmom o človeka a o jeho osud. Vlastne je to jeho jediný literárny záujem, ktorému podriadil všetko.“ Chce človeka vychovávať a hnevá sa – nielen ako publicista, ale i ako prozaik – na človeka, ktorý sa odmieta racionálne správať a rúti sa kdesi do záhuby. Neváha používať pritom expresívne výrazy a drsný jazyk. Je lekár, ktorý si zaumienil liečiť nielen telo (spisovateľov rozsiahly román Atómy Boha z roku 1928 sa týka pohlavných chorôb), ale i dušu, teda ľudské vedomie. Ako prozaik sa nespolieha len na románový príbeh a umeleckú metaforu, o problémoch, ktoré nastoľuje, hovorí často bezprostredne, autorsky ustavične vstupuje do deja, cituje expertov, uverejňuje štatistiky, jeho digresie majú nezriedka podobu traktátu. Všetko uvedené rozbíja románovú kompozíciu, čo mu súveká kritika dôrazne vyčítala. Dnes niektorí znalci Vámošovho diela uvádzajú, že sa tu prvýkrát prakticky uplatnili princípy postmodernizmu…
Osobitný problém, ktorý Vámoša trápil a vyrovnával sa s ním v literárnej tvorbe, bol jeho pôvod. Pochádzal síce zo židovskej famílie, ale mal k židovstvu kritický vzťah. Tento liberál, občan a demokrat odmietal každú výlučnosť – a teda aj ortodoxnú židovskú komunitu – ako spiatočníctvo. V románe, nazvanom príznačne Odlomená haluz (1934), sarkasticky píše o židovských náboženských praktikách a rituáloch, za čo ho miestna židovská komunita chcela spomedzi seba vyobcovať. Onedlho však aj on sám pocítil na sebe vlnu antisemitizmu, ktorá Európu frontálne zasiahla po nástupe Hitlera k moci. Napokon po vzniku Slovenského štátu Vámoš emigroval (jar 1939), žil v Číne, neskôr v Brazílii. V cudzom ázijskom, respektíve juhoamerickom svete sa venoval výlučne lekárskej praxi a o literatúre hovoril s dešpektom. Korešpondencia prezrádza, že ohľadne písania umeleckých textov nemal potrebné impulzy, ktoré videl v domácej realite.
„Pisateľ týchto riadkov v tisícich pochybnostiach, s nadšením pre lepší svet a s hrôzou tušenej krvavej kataklizmy, kládol veľké očakávania v sprostredkujúcu moc dvoch veľkých faktorov kultúrneho života – vedy lekárskej a literatúry… Ak sa hovorí, že umenie zovšeobecňuje, medicína naučí vidieť a myslieť. Musí to byť, pravdaže, medicína vradená do koľají filozofického myslenia.“ Doplňme autora citovaných slov Gejzu Vámoša, že emigráciou zo Slovenska síce (na rozdiel od otca) unikol pred holokaustom, ale svetová tragédia, v ktorej človek vraždil človeka a v ktorej zahynuli milióny ľudí, bola zároveň ľútou porážkou jeho životnej filozofie. Tak veľmi ňou túžil proti animálnej krutosti človeka postaviť hrádzu z lásky – ako jediného zákona určujúceho medziľudské vzťahy.
