Významný slovensko-chorvátsky spojovník
Text a foto: Igor VÁLEK
Slovensko-chorvátska komisia humanitných vied pri Ministerstve školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR a Ministerstve vedy, vzdelávania a mládeže chorvátskej republiky od svojho ustanovenia vyvíja zmysluplnú činnosť. Predstavuje významnú platformu spolupráce v oblasti výskumu, vzdelávania a kultúry a nadväzuje na dlhodobé partnerstvo medzi oboma krajinami.
Úlohou komisie je koordinovať spoločnú činnosť v oblasti histórie, literárnej histórie, histórie umenia, archeológie a etnológie. Tiež organizovať pracovné stretnutia a semináre a vytvárať spoločné výskumné a vydavateľské úlohy. Sprístupňovať spoločné kultúrne dedičstvo a využívať interdisciplinárne poznatky. Komisia každoročne organizuje vedecké konferencie, z ktorých sa striedavo v Slovenskej republike a Chorvátskej republike vydávajú aj zborníky Studia Carpathico-Adriatica. Spoločné zasadnutia komisie sa konajú tiež striedavo na Jadrane a pod Tatrami.
■ MARTINSKÉ FÓRUM
Tak po minuloročnej Rijeke privítal toto dôležité dvojstranné fórum 10. – 13. júna Martin. Ako aj súvisiacu vedeckú konferenciu Literatúra a kultúrna pamäť, ktorá priviedla do zrekonštruovaných priestorov historickej budovy bývalej Advokátskej komory popredných odborníkov z oboch krajín. Počas konferencie vystúpili odborníci z univerzít a vedeckých pracovísk. S príspevkami zameranými na spoločné literárne, kultúrne a historické väzby. Pútavý program doplnila prezentácia učebných textov o súčasnej chorvátskej poézii v slovenskom jazyku. Podujatie vytvorilo priestor na rozvoj vedeckého dialógu, posilnenie bilaterálnej spolupráce a prehĺbenie vzájomného porozumenia medzi slovenskou a chorvátskou akademickou obcou.
■ DEJINNÉ SPOJIVÁ
Kroky členov komisie a účastníkov konferencie zákonite viedli do farskej záhrady pri Kostole sv. Martina, kde stojí busta prvého predsedu Matice slovenskej biskupa Štefana Moysesa. História nás totiž učí, že ešte predtým ho cisár František I. vymenoval za kanonika záhrebskej kapituly. Moyses sa rýchlo stal známou osobnosťou v Záhrebe, bol aj rektorom diecézneho seminára a zároveň vyslancom na uhorskom sneme, kde ako poslanec zastupoval záujmy Chorvátskej národnej strany. Neskôr sa stal členom prvej chorvátskej krajinskej vlády bána Jelačića a bol aj jeho osobný priateľ.
Na Národnom cintoríne prišli účastníci k hrobu ďalšej významnej osobnosti spájajúcej slovenské a chorvátske dejiny aj kultúru, najmä literatúru. To už hovoríme o Martinovi Kukučínovi, vlastným menom Matejovi Bencúrovi. Lekárovi, ktorý je však kultúrnej verejnosti známejší ako spisovateľ, prozaik. Aj v jeho živote a diele má slovensko-chorvátska dvojdomosť výraznú pečať. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského literárneho realizmu a zakladateľ našej modernej prózy sa narodil v oravskej Jasenovej. Vzdelanie získal na evanjelickom gymnáziu v Revúcej, Martine, Banskej Bystrici i Kežmarku. Chcel sa pôvodne prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave, no vinou protislovenskej atmosféry sa rozhodol pre štúdium na lekárskej fakulte v Prahe.
Po skončení školy a absolvovaní praxe sa opakovane márne pokúšal zamestnať na Slovensku. Riešenie hľadal v súbehu, výsledkom bolo miesto obecného lekára v roku 1893 v obci Selca na chorvátskom ostrove Brač. Tam si spolu s lekárskou ordináciou zriadil i lekáreň a stal sa členom a neskôr aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku. Osudy svojich susedov a pacientov opísal v románe Dom v stráni, ktorým založil tradíciu dedinského románu a ktorý sa právom zaraďuje medzi povinné čítanie v školách. V roku 1904 sa oženil s Pericou Didoličovou, nasledovala juhoamerická perióda ich života, v roku 1908 odchádzajú do Čile.
V Santiagu lekár Kukučín úspešne absolvoval nostrifikačné skúšky a koncom roka 1908 odišiel do Punta Arenas, najjužnejšieho čilského mesta na pevnine, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. Tam pôsobil najmä ako lekár, no udalosti a súvislosti opísal v cenenom románe Mať volá. (Tento, mimochodom, prepožičal pomenovanie aj propagácii významnej repatriačnej kampane, výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.)
■ KRUH PUTOVANIA
V rokoch 1922 – 1924 manželia žijú opäť na Slovensku, potom väčšinou v Chorvátsku. V roku 1925 sa ešte raz manželský pár vracia nakrátko do Južnej Ameriky, aby usporiadal majetkové záležitosti. Na jar v roku 1926 ich vítajú chorvátske kúpele Lipik, vhodné pre utýranú dušu manželky, trpiacu odlúčením od známeho prostredia a blízkych. O dva roky nato Kukučín zomrel v slavónskom Pakraci, pochovaný bol dočasne v Záhrebe. Tu sa kruh Kukučínovho putovania a nášho príbehu o ňom uzatvára.
Neskôr totiž, v roku 1928, boli jeho telesné pozostatky prevezené práve do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali v rámci štátneho pohrebu za veľkého záujmu verejnosti 29. októbra. Manželka Perica, ktorá tak splnila jeho poslednú vôľu, svojho manžela prežila o štyridsaťtri rokov. Zomrela 7. augusta 1971 ako 91-ročná a je spolu s manželom pochovaná na dôstojnom mieste pod náhrobkom, ktorý je vytesaný z bieleho dalmátskeho kameňa, pripomínajúceho Kukučínovo pôsobenie na ostrove Brač. Dnes tam Kukučínovo účinkovanie pripomína pamätná tabuľa na dome, kde žil a pôsobil ako lekár. Ba časť budovy stále slúži ako zubná ordinácia.
Aj takéto sú slovensko-chorvátske kultúrne a literárne prepojenia. O nich a mnohých ďalších bude naďalej informovať a takpovediac zveľaďovať aj súčasné kontakty a dianie spomínaná prínosne pôsobiaca komisia. No a keďže jej stretávanie sa koná „na striedačku“, na budúci rok jej členov a účastníkov ďalšej konferencie privíta chorvátske mesto Varaždín. No a SNN budú opäť o všetkom podstatnom informovať.
