REFLEXIA
Peter JÁNOŠÍK
Pripravujeme sa na oslavy 20. výročia našej druhej štátnosti. Vek, v ktorom sa dnes za dobré výsledky dávajú maturitné vysvedčenia a získava sa potenciál do ďalšieho života. Oficiálny názov Slovensko naša krajina získala až za prvej republiky – za Uhorska sa hovorilo iba o hornouhorských župách, „kde žil po slovensky hovoriaci ľud“.
Za prvej republiky boli však Slováci iba „osobitým dialektom hovoriaci Čechoslováci“. Takouto definíciou Česi získali trúfalosť písať Slovensko v názve štátu malým písmenom! Prezident Beneš sa o Slovensku a Slovákoch vyjadroval s dešpektom a aj slovenský odboj počas vojny nazýval československý. Hovoril o československých vojskách v povstaní a div že nie o československých partizánoch.
Tak ako uhorskí politici aj československí boli proti slovenskému živlu. A nielen oni. Spisovateľ Alfonz Bednár spomínal, že jeho český učiteľ v Trenčíne nabádal žiakov, aby hovorili „záruj“ namiesto september (září). Ja som, už za socializmu, mal tiež učiteľa matematiky Čecha a ten nás na hodine o zlomkoch žiadal, aby sme namiesto polovica hovorili polovina. Vraj polovica – jalovica. Ustúpil, až keď som zakontroval: polovina – volovina...
Česi Slovákov tradične podceňovali. Spomeňme na arogantnosť prezidenta Novotného počas jeho návštevy v Matici. Prečo to tak bolo, na to dal jasnú odpoveď Jiří Šlitr. V jednej šou prišiel s jasnou invektívou. Tá znela: „A teď vám zaspívám píseň slovenského pastevce Imre Šumaka Zvuky slovenského pralesa.“ A spieval: „Ovce moja, ovce moja…“ Okrem oviec sme podľa neho iné nemali. Ani Učenú spoločnosť Malohontskú, Slovenské učené tovarišstvo, svojho času najuznávanejšieho vedca v Európe Mateja Bela z Očovej s titulom Veľká ozdoba Uhorska, Bernoláka, Hollého, kardinála Rudnaya, biskupa Moysesa, Štúra, Hlinku, Štefánika či Hviezdoslava, ľudí nadaných veľkým ingéniom.
Napriek socialistickej industrializácii sme sa borili s migráciou státisícov Slovákov za prácou do Čiech. Veľa ich tam zapustilo korene. A dodnes sa tam chodí za prácou – teraz sú Slováci pre Čechov z cudzincov najsympatickejší. Získať politickú odvahu a s ňou aj národnú štátnosť bolo veľkou devízou. S dôverou vo vlastné sily sme rozhodli o rozdelení bývalého štátu, a to ústavnou cestou – hlasovaním vo federálnom parlamente. Máme odborníkov, ktorí riadia naše veci. Predpokladom na to bola samostatnosť trvajúca už dvadsať rokov. Udržujeme tento smer vďaka géniu nášho národa.