REFLEXIA
Peter JÁNOŠÍK
Pripravujeme sa na oslavy 20. výročia našej druhej štátnosti. Vek, v ktorom sa dnes za dobré výsledky dávajú maturitné vysvedčenia a získava sa potenciál do ďalšieho života. Oficiálny názov Slovensko naša krajina získala až za prvej republiky – za Uhorska sa hovorilo iba o hornouhorských župách, „kde žil po slovensky hovoriaci ľud“.
Za prvej republiky boli však Slováci iba „osobitým dialektom hovoriaci Čechoslováci“. Takouto definíciou Česi získali trúfalosť písať Slovensko v názve štátu malým písmenom! Prezident Beneš sa o Slovensku a Slovákoch vyjadroval s dešpektom a aj slovenský odboj počas vojny nazýval československý. Hovoril o československých vojskách v povstaní a div že nie o československých partizánoch.
Tak ako uhorskí politici aj československí boli proti slovenskému živlu. A nielen oni. Spisovateľ Alfonz Bednár spomínal, že jeho český učiteľ v Trenčíne nabádal žiakov, aby hovorili „záruj“ namiesto september (září). Ja som, už za socializmu, mal tiež učiteľa matematiky Čecha a ten nás na hodine o zlomkoch žiadal, aby sme namiesto polovica hovorili polovina. Vraj polovica – jalovica. Ustúpil, až keď som zakontroval: polovina – volovina…
Česi Slovákov tradične podceňovali. Spomeňme na arogantnosť prezidenta Novotného počas jeho návštevy v Matici. Prečo to tak bolo, na to dal jasnú odpoveď Jiří Šlitr. V jednej šou prišiel s jasnou invektívou. Tá znela: „A teď vám zaspívám píseň slovenského pastevce Imre Šumaka Zvuky slovenského pralesa.“ A spieval: „Ovce moja, ovce moja…“ Okrem oviec sme podľa neho iné nemali. Ani Učenú spoločnosť Malohontskú, Slovenské učené tovarišstvo, svojho času najuznávanejšieho vedca v Európe Mateja Bela z Očovej s titulom Veľká ozdoba Uhorska, Bernoláka, Hollého, kardinála Rudnaya, biskupa Moysesa, Štúra, Hlinku, Štefánika či Hviezdoslava, ľudí nadaných veľkým ingéniom.
Napriek socialistickej industrializácii sme sa borili s migráciou státisícov Slovákov za prácou do Čiech. Veľa ich tam zapustilo korene. A dodnes sa tam chodí za prácou – teraz sú Slováci pre Čechov z cudzincov najsympatickejší. Získať politickú odvahu a s ňou aj národnú štátnosť bolo veľkou devízou. S dôverou vo vlastné sily sme rozhodli o rozdelení bývalého štátu, a to ústavnou cestou – hlasovaním vo federálnom parlamente. Máme odborníkov, ktorí riadia naše veci. Predpokladom na to bola samostatnosť trvajúca už dvadsať rokov. Udržujeme tento smer vďaka géniu nášho národa.
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
