Najnovšia správa predsedu Európskej komisie o stave spoločenstva
Pálčivé problémy zostávajú nevyriešené
Dušan D. KERNÝ - Karikatúra: Peter GOSSÁNYI
Predseda Európskej komisie José Manuel Barroso predniesol osem mesiacov pred európskymi voľbami poslednú Správu o stave Európskej únie. O osem mesiacov by mali voliči, ak prídu k urnám, v celej Európe posúdiť, čo Únia dosiahla, kde a v čom stagnuje, prečo sa potáca v krízach a čo pre nich znamená. Dnes má Únia dvadsaťosem členov a zóna spoločnej meny sa rozšíri na osemnásť členov. Barroso musel reagovať na šíriacu sa kritiku Bruselu a odcudzenie medzi občanom a inštitúciami.
Snažil sa presvedčiť vysvetľovaním, že „Európska únia nie je cudzia veľmoc a je výsledkom rozhodnutí, ktoré prijali členské štáty“. To je síce pravda, ale egoizmus dvadsaťosmičky či národný egoizmus jednotlivých štátov v parciálnych otázkach v ničom nemôže ospravedlniť chabý, bezfarebný výkon komisie a jej obrovského aparátu. Komisia nesie rovnakú zodpovednosť ako členské štáty. Barroso sám musel priznať, že „kríza ešte nie je za nami“. Ale kto môže mať pochopenie pre Barrosov nárek na konci jeho funkčného obdobia: „Nemôžeme byť spokojní, je to frustrujúce, ako to dlho trvá, aké dlhotrvajúce sú obdobia, kým sa dospeje v európskych inštitúciách k rozhodnutiu.“
■ SPOLOČNÁ STRECHA
J. Barroso musel bezprecedentne obhajovať aj zmysel jestvovania Európskej komisie ako „nezávislého a objektívneho rozhodcu, ktorý má svoje opodstatnenie“. Brojil proti rozdeľovaniu štátov v rámci EÚ: „Európska únia musí zostať projektom pre všetkých členov, spoločenstvom rovnocenných partnerov.“ Inými slovami rovnocennosť nie je po piatich rokov krízy v EÚ každodenná samozrejmosť. Barroso hľadal aj východiská tvrdením, že nie každá otázka potrebuje európske riešenie, Európa by mala reagovať „veľko“ na veľké problémy a „malo“ na malé problémy, nie všetko musí riešiť Únia. V priebehu rokov sa prijal rad nepotrebných opatrení, ktoré rušia tie potrebné.
To, že Brusel nemusí riešiť všetko, je výrazný ústupok osobitným požiadavkám niektorých štátov – teraz alebo v budúcnosti. Dá sa povedať, že Barroso známy ako dobrý rečník a rétor sa uplatnil, ale – presne v duchu svojho výkonu vo funkcii nevystúpil ani s víziou a ani s programom, ktorý by Európsku úniu mohol zásadne meniť, reformovať a prispieť k zmene pomerov, v ktorých sa ocitli desiatky miliónov jej občanov práve zásluhou toho, že ich spoločná „strecha“ Únie nedostatočne chránila.
■ PREDSEDOVE ILÚZIE
Prvé ohlasy na poslednú správu o Únii z dielne predsedu, ktorý je v úrade od roku 2004, sa viac ako uštipačne spytovali, či Barroso žije v rovnakej Únii ako jej radový občan? Teda nepriamo tvrdili, že žije v úplne inom svete. Komentátori kriticky poukazovali na to, že Barroso sa usiluje hovoriť o poloprázdnom pohári ako o plnom. Najslabší výkon najslabšej komisie – tak zneli kritické komentáre. Podľa nich Únia nedokázala účinne vyriešiť základné problémy a nezohrala pri riešení krízy tú úlohu, ktorá sa od nej očakávala.
Napokon zaznelo to aj v prejave samotného predsedu Barrosa: „Dlhujeme riešenie našim dvadsiatim šiestim miliónom nezamestnaných občanov. V konečnom dôsledku ide o jediné: rast, ktorý je potrebný na odstránenie najpálčivejšieho problému dnešných čias, a tým je nezamestnanosť. Súčasná úroveň nezamestnanosti je ekonomicky neudržateľná, politicky neospravedlniteľná a sociálne neakceptovateľná.“
Komentátori, ktorí trvalo sledujú problematiku Európskej únie, kriticky poukazujú na to, že predseda EK ani slovom nespomenul svoj niekdajší návrh presadiť bankovú daň – finančný odvod z finančných transakcií bánk a veľkých korporácií pôsobiacich v EÚ. Malo to podľa niekdajších odhadov priniesť ročne okolo tridsaťpäť miliárd eur.
■ RODNÝ LIST KRÍZY
Predseda EK poukázal najmä na neeurópsky pôvod krízy: „Presne pred piatimi rokmi vláda Spojených štátov amerických prevzala kontrolu nad hypotekárnymi agentúrami Fannie Mae a Freddie Mac, poskytla spoločnosti AIG záchrannú finančnú pomoc a spoločnosť Lehman Brothers požiadala o ochranu pred veriteľmi (teda zbankrotovala). Tieto udalosti vyvolali globálnu finančnú krízu. Táto sa rozvinula do bezprecedentnej hospodárskej krízy a vyústila do sociálnej krízy s dramatickými následkami pre mnohých našich občanov. Tieto udalosti zhoršili problém zadlženosti, ktorý stále sužuje naše vlády. Ich následkom bol alarmujúci nárast nezamestnanosti, a to predovšetkým u mladých ľudí. A tieto udalosti stále zaťažujú naše domácnosti a podniky.“
Predseda Barroso aj vyčíslil, čo to pre štáty EÚ znamenalo: „Zmobilizovali sme vyše sedemsto miliárd eur s cieľom zachrániť od najhoršieho krajiny, ktoré kríza zasiahla, a to je zatiaľ najväčšie úsilie, aké kedy bolo vyvinuté na stabilizáciu medzi členskými štátmi EÚ. Musíme však voličom pripomenúť, že verejný dlh štátov sa vymkol z rúk už pred krízou. My však môžeme ľuďom pripomenúť, že Európa nestála na začiatku tejto krízy. Kríza bola následkom nesprávneho riadenia verejných financií zo strany vlád niektorých štátov a nezodpovedného správania sa na finančných trhoch.“
Predseda EK síce konštatoval, že „jednotný trh je rozhodujúcim impulzom pre konkurencieschopnosť a zamestnanosť“. Tvrdil, že „implementáciou nástroja na prepojenie Európy v nasledujúcich niekoľkých mesiacoch položíme základy prosperity budúcich rokov“. To však zakrýva podstatný problém európskej situácie – fakt, že väčšina ekonomík je orientovaná na export a je závislá od pomerov v svetovej ekonomike a celkovej situácie tak geopolitickej, ako aj geoekonomickej – teda od pomerov v prudko sa meniacom svete zraniteľných trhov a odbytíšť. Pritom – ako ukazujú pomery v arabskom svete, ale aj vývoj najväčšmi doteraz rastúcich ekonomík – európsky vývoz závisí od oblastí, na pomery ktorých Únia nemá dosah.
■ RECEPTY DO BUDÚCNOSTI
Čo radí odchádzajúca komisia na čele s doteraz najslabším predsedom, ktorý počas dlhotrvajúcej päťročnej krízy „ nezabral“? Bruselský recept je staronový: „Prispôsobujeme sa aj dynamickej premene v celosvetovom meradle tak, že inovačný dynamizmus musíme podporovať na európskej úrovni. To je dôvodom, prečo musíme aj viac investovať do inovácií, technológií a do úlohy vedy. Ja osobne mám veľkú dôveru vo vedu, v schopnosť ľudského umu a kreatívnu spoločnosť, ktorá dokáže vyriešiť svoje problémy. Svet sa dramaticky mení. A ja som presvedčený, že mnohé riešenia v Európe i mimo nej vzniknú z nových vedeckých štúdií, z nových technológií. Želal by som si, aby na čele tohto globálneho úsilia stála Európa. Preto sme my − Parlament a Komisia − počas rokovaní o rozpočte EÚ určili za takú prioritu iniciatívu Horizont 2020.