KOMENTÁR
Roman MICHELKO
V týchto dňoch sme denne svedkami živelných protestov proti systému, ktorý u nás za posledných dvadsať rokov narástol do obludných rozmerov. Presne podľa známej Masarykovej tézy, že štáty žijú z ideí, z akých vznikli, sme sa prepracovali až ku Gorile. Niekde na začiatku bol známy Klausov výrok, že on nepozná špinavé peniaze. Tým povedal všetko. Prešli sme si peklom divokej privatizácie, ktorá na mentálnom zdraví spoločnosti zanechala nezmazateľnú negatívnu stopu.
Obrovské transfery majetku v extrémne krátkom čase zrodili vrstvu oligarchov (finančných žralokov), ktorí s typickou novozbohatlíckou mentalitou začali túto spoločnosť ovládať.
Už dávno nežijeme v demokracii. Žijeme v postdemokratickej ére. Moc používa „demokratickú“ legitimitu len ako zásterku, pričom reálne rozhodovanie sa už dávno presunulo do sivej zóny lobistov, ktorí de facto najviac ovplyvňujú konanie vlád a prijímanie legislatívy. Inak povedané, dnes o všetkom dôležitom rozhodujú silné finančné skupiny a „voľby“ sú už len akýmsi „povinným folklórom“, reliktom z dôb demokratických, keď mienka ľudí ešte o niečom podstatnom mohla rozhodovať. Systém, ktorý sa vytvoril, je dostatočne odolný voči prirodzenému striedaniu garnitúr. Demokraticky zvolené vlády sú schopné maximálne posúvať akcenty svojej politiky, nie však zásadne meniť paradigmu vývoja. Preto ani veľmi neprekvapí, že niektorí politici (napríklad Jirko Malchárek) zdegenerovali na bezduchých vykonávačov či ponížených služobníčkov týchto skupín. Previazanie vysokého biznisu s politikou už ani nie je verejným tajomstvom. Je to reálny fakt, ktorý dnes vnímame ako úplnú samozrejmosť.
Gorila len týmto praktikám nastavila zrkadlo. Problémom je, že táto chobotnica mocensko-politických záujmov zákazom vydania ešte ani nenapísanej knihy Toma Nicholsona presiahla všetky medze. Absurdné je, že súd dal zákaz na vydanie niečoho, čo ani nemal v rukách. Znásilnenie práva dosiahlo nepredstaviteľné hranice. Penta tým chcela vyslať jasné posolstvo – všetko v tomto štáte máme pod kontrolou. Nejde len o to, že pod palcom máme všetky politické strany a v zásade kontrolujeme celý politický proces na Slovensku, ale aj súdy konajú len tak, ako to vyhovuje nám. Týmto aktom sa zatiaľ len okresný súd vysmial ústave, ktorá cenzúru výslovne zakazuje. Dostali sme sa tak do bodu, keď asi budú nevyhnutné aj netradičné riešenia. Vždy som bol obhajcom nezávislosti súdov. Bohužiaľ, aj osobná skúsenosť s fungovaním súdnictva ma presvedčila o tom, že slovenskí sudcovia ešte na niečo také osobnostne, odborne, najmä však morálne nedorástli. Sudcovia majú obrovskú moc zásadným spôsobom zasahovať do života ľudí, nenesú však za svoje rozhodnutia žiadnu zodpovednosť. Ukázalo sa, že ak v rámci súdneho stavu neexistujú samoočistné mechanizmy a nezávislosť (rozumej svojvôľa) sudcov je absolútne nesankcionovateľná, môže z toho vyrásť nebezpečný moloch. Aby bolo jasné, rozhodne tým nedávam za pravdu ministerke Lucii Žitňanskej. Jej pohnútky podriadiť súdy aktuálnej politickej moci rozhodne nie sú kóšer. Aj preto žijeme v prelomových časoch. Oligarchovia musia konečne pochopiť, že známy Taylleyrandov bonmot o tom, že nikto nie je neskorumpovateľný, každý má len svoju cenu, stopercentne neplatí. Penta si možno môže kúpiť zopár predajných politikov, možno má schopnosť ovplyvňovať rozhodnutia sudcov, ale prirodzený odpor proti takto nastavenému systému neumlčí, celý slovenský národ si nekúpi.
Nazretie do ohyzdných útrob našej politiky malo katarzný účinok. Ľudia sa prebrali z apatie a povedali si dosť. Ďalej už v takomto systéme žiť nechceme. Uvidíme, ako sa táto kauza nakoniec skončí. Ak by však občania predsa len kapitulovali pred aroganciou moci (oligarchov), Slovensko by si skutočne zaslúžilo štatút banánovej republiky. Pevne verím, že ľudia vytrvajú a k niečomu takému nepríde.