Pochybní hrdinovia


valo webAKO BOLO, ČO BOLO

Pochybní hrdinovia

Peter VALO

V poprevratovom roku som vo Verejnosti uverejnil úryvok z rukopisu historika Jozefa Jablonického Povstanie 1944. Hovoril o udalosti, ku ktorej došlo v predvečer povstania vo Vrútkach a v Martine. Železničiari, infiltrovaní ľuďmi sovietskeho veliteľa Velička, zadržali na vrútockej stanici rýchlik, v ktorom cestovali nemeckí dôstojníci z Rumunska do Nemecka. Medzi nimi boli dve ženy a dve dievčatá. Jablonický napísal: „Posádkový veliteľ Emil Perko bol proti akémukoľvek zákroku, aby nevznikol dôvod pre nemeckú okupáciu. Partizáni s tým nesúhlasili. Preto z Martina odišiel plukovník Perko autom do Sklabine za Veličkom, aby riešil tento problém. Vzápätí za ním uháňal do Sklabine na motorke nadporučík Kuchta. Medzitým súprava stála na železničnej stanici. Kým plukovník Perko bol za to, aby sa nemecká misia pustila ďalej, Veličkov štáb naliehal na Kuchtu, aby sa nemeckej misii znemožnilo pokračovať v ceste. Veličko sa ku Kuchtovi správal ako k podriadenému a pri príchode za Perkovej prítomnosti mu veliteľsky povedal: „Éto vaša pervaja bojevaja zadača!“

Kuchta mal iste strach kvôli železnému krížu, ktorý si vyslúžil na východnom fronte, a poslúchol Velička. Nemcom oznámili, že cesta je nebezpečná. Ponúkli im nocľah v martinských kasárňach, čo ich veliteľ, plukovník Ott prijal. O ďalších udalostiach existuje niekoľko verzií. Podľa jednej chceli ráno 28. augusta 1944 Nemcov odzbrojiť. Keď Kuchta zakričal: „Hände hoch!“ ktosi z nich vytiahol zbraň a začal strieľať. Vojaci streľbu opätovali a vystrieľali celú „esesácku“ misiu. Podľa inej verzie nastal na kasárenskom dvore zmätok. Kuchta už nemal kedy vyzvať Nemcov, aby sa vzdali. Zaľahol a zavelil: „Páľ!“

Jozef Jablonický napísal: „Bol to čin , ktorému sa mohlo a malo vyhnúť. Kuchta nekonal podľa inštrukcií vojenského velenia, nebral ohľad na naliehanie posádkového veliteľa Perku. Realizovalo sa, čo žiadal Veličko, ktorý chcel mať členov misie stoj čo stoj živých alebo mŕtvych. Postrieľané osoby previezli z martinských kasární na nákladnom aute do Sklabine a tam ich pochovali.“

Po uverejnení úryvku mi Jablonický zatelefonoval, že ho kontaktoval Kuchta. Historik usudzoval, že sondoval, či o veci nevie viac. V ten istý deň zazvonil telefón v redakcii. Volajúci sa predstavil ako Emil Perko a rozhorčene tvrdil, že vraždu nespáchali jeho vojaci, ale partizáni vo vojenských uniformách. Na moju otázku: „Čo ste urobili s tými dievčatami!“ zmätene odvetil: „Asi im v nemocnici niečo pichli.“ Osobne pochybujem, že by sa niektorý z lekárov znížil k takejto špinavosti, ale Perko mi naznačil, že všetci Nemci nepadli v kasárňach,  ale niektorých odviezli do nemocnice. Jeho verziu mi neskôr potvrdil známy slovenský výtvarník, ktorý sa tu ako dieťa liečil po úraze. Na jeho izbu priviezli zraneného nemeckého nadporučíka Lindesena, ktorý sa správal veľmi milo a dal chlapcovi čokoládu. Po nejakom čase ho odviedli. Neskoršie zdroje skutočne priznávajú, že v kasárňach postrieľali asi polovicu nemeckej skupiny. Druhá časť skupiny skončila v rukách Veličkových partizánov, ktorí ich potom popravili. Jedna žena a dve dievčatá streľbu prežili a boli (vraj) vrátené do Nemecka, o čom pochybujem. Diverzanti typu Velička nezvyknú zanechávať svedkov.

Povstaniu, ktoré pripravovali vojaci, vyvraždenie nemeckých dôstojníkov a ich rodín nijako nepomohlo. Po udalostiach v Ružomberku to bola posledná kvapka, pre ktorú sa Nemci rozhodli pre okupáciu Slovenska. Streľba v Martine len odtrúbila začiatok povstania skôr, ako mohlo mať reálnu nádej na úspech. Niektorí historici považovali Veličkov a Kuchtov čin za hrdinstvo v odboji, ktoré sa z iného pohľadu môže zmeniť na čiernu škvrnu.

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.