POZNÁMKA
Politika potrebuje nový obsah
Eva ZELENAYOVÁ
Keď Robert Fico vstupoval na scénu so stranou Smer, tvrdil, že politika potrebuje nové tváre. Po takmer štvrťstoročí od zmeny režimu politika potrebuje nielen nové tváre, ale aj nový obsah. Napokon to nedávno zdôraznil aj pápež František, keď hovoril o fetišizácii peňazí a vyzval politické triedy k zmene postojov. K odvážnej zmene postojov. Lebo ako povedal, peniaze musia slúžiť a nie vládnuť. A rovnako aj politici. Ibaže dnes mnohí ľudia pociťujú ťarchu politického vládnutia v nedôstojnom živorení, pričom na televíznych obrazovkách sa im denne ponúka rozprávkový svet boháčov. Prečo? Aby zabudli na svoje poníženie?
Nie tak dávno sa v médiách objavila správa, že minister vnútra Robert Kaliňák minul vyše dvadsaťdva miliónov eur na odmenách pre zamestnancov rezortu za minulý rok. Minister zdôvodnil odmeny pre pracovníkov útvarov tým, že dosiahli historicky najlepšie výsledky. Podľa jeho slov Slovensko má v súčasnosti najmenej vrážd, najmenej mŕtvych na cestách či najnižšie počty krádeží automobilov. Ide o skvelý výsledok mravného vzostupu našej spoločnosti? Začalo sa ozývať svedomie ľudí po štyridsaťročnom otupovaní komunistickou ideológiou? Po vyše dvadsaťročnom servírovaní demokracie bez hraníc? Demokracie, v ktorej každý môže všetko a nemusí nič?
Dobré výsledky rezortu sa akosi diametrálne odlišujú od prieskumu americkej spoločnosti Emst & Young o korupčných praktikách vo svete. Prieskum sa zakladal na rozhovoroch s členmi predstavenstiev 3 459 spoločností v 36 krajinách sveta. A Slovensko spolu s Gréckom obsadilo tretiu najhoršiu priečku za Chorvátskom a Slovinskom. Respondenti uviedli, že korupcia na Slovensku je bežnou praktikou v 84 percentách prípadov. Takže to s tou morálkou u nás asi nie je také dobré, akoby sa zdalo podľa udelenia odmien v rezorte vnútra. Skôr naopak. Týranie sa stalo akousi súčasťou nášho života. Vidieť olúpaný strom od kôry alebo krívajúcu mačku po hodenom kameni nie je možno až také drsné ako dieťa utýrané k smrti. Ale všetky tieto činy majú rovnaký základ – absenciu mravnosti. A tých prejavov nemravnosti je čoraz viac.
Priam na striebornom podnose ju verejnosti predkladajú politici. Uzurpujú si vplyv nad všetkým. Strany s nepatrnou podporou (možno iba rodinných príslušníkov) sa usilujú uchopiť moc za každú cenu. Nie v záujme ľudí, ale svojom vlastnom. Vidíme to na rozpredanom národnom majetku, na nezáujme vybudovať ekonomiku tak, aby štát nebol závislý od chamtivosti nadnárodných spoločností, od ustavične sa zvyšujúceho elitárstva politickej triedy. V súčasnosti sa už ani nedá hovoriť o politických stranách, skôr o politických záujmových skupinách. Veď čo môžu mať spoločné liberáli zo SaS s bývalými kresťanskodemokratickými konzervatívcami? A čím viac sa tieto politické zoskupenia uzatvárajú do seba, tým viac sa vzďaľujú reálnemu životu. Existuje cesta zvrátiť to? Iste. Či aj bezbolestná, to ukáže čas.