Prečo na Slovensku chýba socha jednému slovu


Dušan KernýSPOZA OPONY

Dušan D. KERNÝ

Čo sa nadžgalo za posledné desaťročia do slovenského éteru, čo všetko sa premlelo na stránkach novín a pred kamerami a mikrofónmi! Môže sa zdať, že niet takého slova, ktoré by si zaslúžilo osobitnú pripomienku. Ale je krátke slovo, ktoré zmenilo zásadne ekonomickú, politickú a ekologickú tvár Slovenska. Pritom ho vôbec nepovedal politik, ale muž, ktorý bol staviteľom. To slovo odznelo na jeseň 1992 . Mal vysloviť niekto iný, volený ústavný činiteľ, ale vyslovil ho človek dovtedy známy iba úzkemu okruhu odborníkov.

Dá sa povedať, keby nebolo tohto odborníka, celé Slovensko by odvtedy do dnes nevedelo, čo to znamená zodpovednosť. Nebolo by vtiahnuté do veľkého procesu sebaspoznávania a významu schopnosti zaujať vlastné stanovisko a stáť si za ním.

Keď sa vrátime o dve desaťročia naspäť, uvidíme úplne inú scénu, ako je dnes: uvidíme obrovskú kampaň proti tomu, čo sa deje na Slovensku, uvidíme veľké medzinárodné spochybňovanie vytrvalého slovenského domáhania sa, aby boli dodržané medzinárodné zmluvy. Jedno svedectvo malo, ale neodznelo v Národnej rade Slovenskej republiky v čase, keď sa „neoprávnenými machináciami predsedníctva NR SR, v pozadí ktorých bola koaličná rada a sám predseda vlády Mikuláš Dzurinda, stalo, že poslanec Július Binder sa už k slovu nedostal“. Je to svedectvo o tom, ako Maďarská republika nepochodila v medzinárodných inštitúciách a u veľmocí s tým, aby zasiahli a zabránili Česko-Slovensku, aby uviedlo aspoň časť vodného diela na Dunaji do prevádzky, toho vodného diela, na ktoré sa sťahovala medzinárodne riadne ratifikovaná a OSN registrovaná zmluva. Budapešť nikde nepochodila, ani v Bezpečnostnej Rade OSN v New Yorku, ani na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu, ani vo vtedy autoritatívnej Konferencii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe – ale advokáta našla v poslancovi Európskeho parlamentu Ottovi Habsburgovi, ktorému potom Maďarsko udelilo čestné občianstvo. EP od októbra 1992 do februára 1994 prijal štyri uznesenia, ktoré vyvíjali, ako to konštatoval J. Binder „neprípustný až traumatizujúci nátlak na vlády ČSFR a SR a členovia našej delegácie sa dostávali do nerovnoprávneho postavenia“.

Je dobré si pripomenúť, čomu všetkému čelil nielen Július Binder, ale v jeho osobe celé Slovensko. Dnes sa dajú posúdiť všetky vtedajšie výhrady. K dispozícii je nielen rozsudok v prospech Slovenskej republiky z Haagu, ale vtedajší právny predstaviteľ – JUDr. Peter Tomka stojí od vlaňajška na čele Medzinárodného súdneho dvora, jednej z inštitúcií OSN, práve pre svoje mimoriadne právne a morálne kvality.

Vtedy, v roku 1992, sa Binderovi československí protivníci a neprajníci zmobilizovali a „udelili“ anticenu za „silácky povel na bezprecedentné prehradenie pôvodného koryta Dunaja vodným dielom Gabčíkovo, čím ... aj priklincoval hrozivé smerovanie Slovenska po schválení deklarácie o zvrchovanosti Národnou radou SR v júli toho istého roka a tým na dlhé roky predznamenal antiekologickú, korupčnú a účelovú povahu budúceho samostatného štátu“. Július Binder je čestným doktorom Slovenskej technickej univerzity, vyznamenali ho Európskou cenou za kvalitu, vyznamenali ho slovenskí prezidenti. Pápež najvyšším cirkevným vyznamenaním pre laika! Je v Sieni slávy Slovenského zväzu kanoistiky. Ale, preto píšem tieto riadky!, je aj autorom vety: najväčším nepriateľom Slováka je Slovák. Prečo to tento rok povedal, to si musíme zodpovedať sami – každý osobitne a všetci dovedna. Slovo, ktoré si zaslúži, aby sme si ho pamätali so všetkými okolnosťami odznelo 24. októbra 1992. Znelo: Sypte!



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.