SPOZA OPONY
Prečo sa treba rázne sťažovať
Dušan D. Kerný
Televízia na Slovensku je roky raz oprávnene, inokedy menej prefackávaná – lebo samozrejme nielen každý tomu rozumie, ale ide aj o jeden z kľúčových nástrojov na ovplyvňovanie verejnej mienky. Tentoraz – po prvý raz po dlhom čase – ide však aj o to, aby sa verejná mienka skutočne podieľala na tom, aká má byť verejnoprávna televízia.
Paradoxne, najlepším spôsobom na to je sťažovať sa, a to priamo na príslušnú Radu pre vysielanie a retransmisiu – netreba byť pohodlný/pohodlná. Pre matičnú verejnosť na celom Slovensku by to malo byť motivačné, pre matičný týždenník priam povinné – ak prejde nebodaj mesiac bez pripomienky, mal by to byť signál, že niečo nie je v poriadku. Len ťažko uveriť, že za mesiac sa priemerne kritický človek, ktorý nie je večným sťažovateľom, teda nenotorický frfloš, nestretne s niečím, čo by vo verejnoprávnom vysielaní nemalo byť alebo malo byť inak.
Vznikne početnejšie matičné hnutie verejnosti za verejnoprávnosť? Motívom na túto úvahu je veľmi jednoduchý prípad vysielania hlavných správ. Jeden deň sa konal v Bratislave pochod nazvaný Dúhový, šlo o práva menšiny, teda rôznych menšín (LGBT), proti tomu, aby boli diskriminovaní, hoci sú občania ako ostatní a platia dane. Podporil ich aj primátor mesta!
Nemám nič proti pochodom v dúhe či bez nej. Zarazilo ma to, že verejnoprávna televízia umiestnila v hlavných správach ozaj rozsiahlu informáciu a rozhovory s predstaviteľmi/kami LGBT na prestížnom PRVOM mieste. Názory hlavných aktérov/aktérok boli na čele správ ako hlavná, kľúčová udalosť Slovenska. Išlo aj o legitimizáciu partnerstva osôb rovnakého pohlavia, teda na terajšiu úroveň rodiny. Bol to prvý pochod v hlavnom meste SR Bratislave a pre RTVS mal doslova PRVORADÚ dôležitosť.
Keď sa na druhý deň konal najmasovejší pochod od novembra 1989 na Slovensku vôbec – Národný Pochod za život v Košiciach, správe sa ušlo DRUHÉ miesto. Druhé miesto v poradí hlavných správ dať najmasovejšiemu pochodu hovorí za všetko: v RTVS nie sú zrejme jasné nielen hodnotové kritériá, ale aj bežná profesionálna zručnosť – lebo toto radenie správ nebola len politicky necitlivá chyba, ale ešte horšie. Bola to hlúposť.
Možno by to nestálo za zmienku, keby zároveň RTVS v svojom rozhlasovom formáte neodvysielala glosovanie, ktoré, dá sa povedať s dešpektom k organizátorom/kám, ako aj k cieľom Národného pochodu za život, vysielali DEŇ pred jeho konaním (!). Kriticky posudzovalo nielen pochod samotný, ale jeho ciele. V RTVS – to si nemožno nevšimnúť – sú redakcie duchovného života a ich vysielania, a to, čoho sa tieto redakcie rigorózne držia.
Ale zrejme ak ide o spravodajstvo, nie sú jasné zásady, ako pristupovať k skladbe hlavných, kľúčových správ. A o to tu ide – nepolemizujeme s tým, že tá či oná udalosť bola v hlavných správach a že sa jej venovala pozornosť, poukázalo sa na jej dôležitosť. V nástupe RTVS za spravodajstvo, ktoré by jasne ukázalo, že sa dá robiť aj bez bulvárnosti a kriminálu, zrejme treba aj nájsť zdravú mieru k otázkam, ktoré – ako vidno – sú pre širokú verejnosť dôležité, kľúčové a protichodné. Treba to pre kvalitu a profesionálne zdravie spravodajstva samotného.
Spravodajstvo RTVS sa usiluje ukázať, že je schopné ťažiť pozitíva zo spoločnej telerozhlasovej existencie. Ale v tomto procese si musí vyjasniť, čo na prvé miesto rozhodne patrí a čo tam nepatrí. Masovosť Národného pochodu v Košiciach, najväčšieho pochodu na Slovensku od roku 1989 (mimochodom v Košiciach taký nebol ani v novembri 1989), by to mala tak vedeniu RTVS, ako aj spravodajstvu ukázať raz a navždy.