SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Švajčiarsko je symbolom pre mnohé. Dalo by sa dlho rozprávať aj o švajčiarskych vlastnostiach, o cnostiach Helvétov, o helvetischer Tugenden. Teraz na to však nie je príhodná doba – odstúpiť musel prezident švajčiarskej Národnej banky. Cez jeho konto pretieklo okolo pol milióna dolárov a nemohol k nim prísť nijak inak len tak, že využil/zneužil interné informácie.
Ide o výnimočnú udalosť medzinárodného významu, o švajčiarske cnosti, o švajčiarske banky! Pre nemecké médiá je to aj príležitosť konštatovať, že škandály s výhodnými, ale nedovolenými finančnými „pôžičkami“ otriasajú – po prvý raz v dejinách – aj kreslom nemeckého prezidenta.
Nezvyčajné udalosti sú vždy znakom nástupu nových čias. To všetko, čo sa viditeľne a najmä pod povrchom odohráva okolo odstúpenia prezidenta švajčiarskej Národnej banky, ako aj okolo nemeckého prezidenta, nie je len o ich osobnom príbehu, ale i o zmene pomerov v Európe. Je to aj koniec všetkých ilúzií spojených s dobou, ktorá sa skončila, s érou po roku 1989.
Uvedomiť sa to dá pri čítaní Neue Zürcher Zeitung, napriek názvu dlhovekého denníka. Pokiaľ ide o fakty, dá sa v ňom nájsť azda všetko, má veľkú medzinárodnú reputáciu. Mám osobnú skúsenosť. Dopisoval som si s týmto denníkom, keď uverejnil článok Slovensko – prípad pre Európu (Slowakei – ein Fall für Europa, NZZ 7. 9. 1998). Usiloval som sa upozorniť, že fakty o Slovensku sú predsa len iné. Chcel som, aby sa Slovensko čítalo inak. Odpoveď bola samozrejme veľmi jednoznačná, ale s dôvetkom: vidia Slovensko naskrze, načisto pozitívne (durchaus positiv), článok je výraz záujmu, aby Slovensko nebolo odsunuté nabok a zabudnuté a aby Západ nezabúdal, že Slovensku musí pri integrácii do EÚ a NATO pomáhať (behilflich sein muss). Ozval som sa nielen preto, aby bolo zrejmé, že NZZ má aj na Slovensku kritické publikum, ale aj preto, že onú nevyhnutnosť, onen „muss“ západnej „pomoci“ som nevidel len v akomsi dobročinnom svetle. Mojou snahou bolo demonštrovať fakty o samostatnej schopnosti slovenského národa, Slovenska, postaviť sa na nohy bez istej časti západnej „pomoci“.
V roku 1998 – v tieni vtedajšieho Maďarska a Česka, nehovoriac o Poľsku – neboli totiž problémy len s imidžom Slovenska, ale aj s prerastaním do celkovej nedôvery v schopnosti mladého štátu a jeho ekonomiky. Presvedčila ma o tom medzinárodná konferencia, kde sa asi na podnet článku objavili akože faktografické údaje o prevažne poľnohospodárskom Slovensku, ešte k tomu zaťaženom s nevyužiteľnými pozostatkami zbrojenia rozpadnutej Varšavskej zmluvy. Odborne neutrálne zdanie produkovali síce cudzinci, ale všetko bývalí občania terajšieho Česka. Nečakaným výpadom chceli personalizovať svoje tvrdenia rovno na mne. V hlbokom presvedčení – a bez toho, že by som potreboval mikrofón – všetci počuli môj názor, že to tak nie je a že fakty nesedia. Prijal som výzvu a nakoniec s potleskom sály som využil na záver ono biblické – pamätajte si, že poslední budú prvými a prví poslednými.
V pôsobivej švajčiarskej scenérii to mohlo vyznieť ako trúfalosť, ale po rokoch predsa len prišla moja chvíľa: v polovici októbra 2011 cez takmer celú prvú stranu čnie v NZZ titulok: Europa braucht slowakische Tugenden. Ak má Európa prosperovať, musí sa spamätať a navrátiť k tomu, v čom spočíva jej sila – ako jej to ukazujú Slováci, Estónci a Fíni. S odstupom a najmä pri vstupe do tohto roku 2012 mi článok NZZ navráva, že sa musíme spoliehať na svoje schopnosti, svoje mravné zásady, svoje, dovoľte mi to povedať, slovenské národné tugenden...