Príbeh uhorského folklóru


tanec medzi črepinami štvorecMarek Ťapák: Tanec medzi črepinami

Ivana HORNÁ

Slovenský hudobno-tanečný film Mareka Ťapáka Tanec medzi črepinami si v kinách od 21. júna hľadá svoje miesto ani nie tak v našich hlavách ako v duši. Hlavní hrdinovia – nebojácny ľudový folklór a jeho matka, slovenská krajina chcú urobiť všetko pre náš záujem. Ponúkajú nám svoje dieťa, otca a či vari predka – muža v zrelých rokoch pokúšaného osudom uväzneným v troch ženách.

„Čo tu robíš?“ prekvapí nás jednoduchá otázka troch pútnikov v úvode filmu. Na kopci stojaci muž, nie zhrbený pod piatimi krížikmi, ale odhodlaný a rebelantský, odpovedá: „Nič, len si tu tak stojím.“ Táto odpoveď sa stane lajtmotívom jeho konania a má priviesť diváka k úvahám muža, v ktorých „už nehľadá svet, ale iba svoje miesto v ňom“. Veď napokon „zaberá iba dve šľapaje“. A kým sa stihne muž na kopci spolu s divákom zhlboka nadýchnuť slovenského folklóru, rozsypú sa črepiny tanca, hudby, spevu a poetického slova po všetkých kútoch Slovenska. Marek Ťapák ich pudovo a intuitívne hľadá a spája v sprievode emotívnej hudby vo svojich tancujúcich snoch, predstavách, symboloch, ale i realite, aby okúsil silu ich harmónie a my pocítili jeho rany. V okamihoch, keď prežíva svoje lásky, ale aj svoju smrť, keď tvorca majstrovsky narába so zvukovým efektom ticha, prichádzajú na pomoc matkine skúsenosti a spomienky: „Naučila som ťa chodiť po tejto zemi, najprv kľačiačky, lebo aj pokory treba.“ Takto a podobne sa textár Daniel Hevier sprisahanecky s kameramanskou dvojicou Pavla Barabáša a Petra Bencsíka zahráva s dušou diváka, dvíha ju na vrcholky najkrajších slovenských hôr, kúpe v ranných inverziách, zdobí koloritom ľudovej architektúry, pokúša jej pokoj dlhými tieňmi slnkom presvetlených tanečných postáv. Pre tieto chvíle je divák ochotný prižmúriť jedno oko nad nepresným strihom kľúčových scén a neinovatívnou detailnou kamerou. Nežiada sa dej hlavných postáv, dejom je samotný život folklóru a jeho výhry i prehry v dejinách, tanečníci sú iba jeho tanec medzi črepinaminástrojom – raz v tradičnom pribylinskom a zubereckom skanzene či v románskom kostolíku v Kšinnej, inokedy zas hoci aj v prítmí nočného baru alebo na vojenskom cvičisku na Záhorí. Autori však mohli predpokladať, že stepové prvky, navyše odvážne kombinované s ľudovým šatom, už budú obnosené a kritici ich budú podozrievať z nadbiehania vkusu diváka. Podobné drobné inovácie vo folklóre kompenzuje sila symboliky a nahrádza v prípade rizika falošnej hereckej výpovede tanečníkov nehercov. A bola to opäť metafora, ktorá dovolila v chúlostivých scénach dôvtipne zabudnúť na holú realitu. Intímnu scénu má doplniť fantázia diváka, zatiaľ čo polonahé lesné víly bláznivo tancujú, aby napokon spolu s dvojicou zavinutou do nevinného rúcha skončili v brieždiacom rannom tichu v očistnom kúpeli potoka. Takýto luxus na filmovom plátne si môže dovoliť snáď iba film tohto druhu. Vôbec zmyselnosť, akou je nabitý práve ľudový tanec, hrá hlavnú úlohu v celej dramaturgii filmu. Žiaľ, tvorcovia poňali slovenské ľudové tance cez mnohonárodné uhorské obdobie a zahrnuli do nich aj cigánske, rumunské a maďarské nápevy a symboly. O to viac sa nám žiada rusínskeho alebo ukrajinského folklóru, o čo viac si uvedomujeme ich bohatú tradíciu na Slovensku, slovanskú spolupatričnosť a absenciu hudobno-tanečnej filmovej tvorby u nás. Použitie drevených, pôvodne sikulských stĺpov v Rumunsku s významom označenia zabratého územia v pohanskom obetnom tanci na južnom Slovensku je v súčasnom kontexte veľmi nešťastným až provokačným riešením choreografa filmu, pravdepodobne Ervina Vargu, slovenského odborníka na tanec maďarského pôvodu.

Pozbierať všetky črepiny príbehu na prvýkrát divák nie je schopný. Tým zostáva časť hodnoty filmu utajená minimálne do ďalších repríz a dočasne neprístupná pre tých, ktorí sa na film vo väčších mestách nedostali pre vypredané premiéry a v menších obciach na juhu krajiny pre nedostatok diváckeho záujmu. Vo filme účinkujúci SĽUK je právom stigmou nášho folklóru. Ale problémom filmu nie je ani tak jeho profesionalita a kvalita ako uhol pohľadu. Ťapákov film je poznačený, tak ako posledné výraznejšie slovenské filmy – Jakubiskova Bátoryčka alebo Babjakov Marhuľový ostrov, aktuálnym „európskym“ videním národných tradícií a národnej súčasnosti, v ktorých národné sebavedomie nestojí ako osobitý solitér, iba je súčasťou iných národných štruktúr. Týmto film stráca nárok na kandidatúru vzoru národnej filmovej tvorby. Škoda, Marek Ťapák mal v rukách veľkú príležitosť, mohol to byť mohutný odkaz slovanstva svetu, ktorý dnes tak veľmi potrebujeme.

 

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.