MEDAILÓN
(mab)
Keď zanikla bratislavská štvrť Vydrica, zdalo sa, že prednovembroví mocipáni spolu s historickými budovami zlikvidovali aj príbehy ľudí, ktorí tam bývali. Oveľa neskôr, v roku 1993, napísal Anton Baláž úspešný román Tábor padlých žien a čitatelia mali náhle pocit, že aspoň kúsok tejto malebnej, ale aj hriešnej štvrte, vystúpil zo šera dejín. Aj kvôli takýmto situáciám je literatúra neoddeliteľnou súčasťou historickej pamäti každého národa.
Anton Baláž sa narodil v roku 1943 v Lehote pod Vtáčnikom. Vzdelanie získaval v Košiciach a v Prievidzi, neskôr, v rokoch 1965 až 1970 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor žurnalistika. Pracoval vo viacerých redakciách, po roku 1989 pôsobil ako šéfredaktor Slovenského denníka, pracovník kancelárie prezidenta SR a vedecký pracovník v Literárnom informačnom centre. Svoju prvú poviedku uverejnil už v roku 1970 v časopise Mladá tvorba, no prvý román mu vyšiel až v roku 1977. Po zošrotovaní debutu Bohovia ročných období oficiálne vstúpil do literatúry historickými románmi Sen pivníc a Tiene minulosti. Vo svojich dielach sa zaoberá spoločenskými problémami (Skleníková Venuša, Tu musíš žiť), vykresľuje obraz posledných rokov totalitného režimu (Chirurgický dekameron), no pre jeho neskoršiu tvorbu je tiež charakteristické groteskné a fantastické vnímanie reality (Hijó, kone Stalinove!, Kronika šťastných zajtrajškov, Tábor padlých žien). V druhej polovici 90. rokov nachádza pre svoju tvorbu novú tematickú oblasť: holokaust slovenskej židovskej komunity a povojnové osudy tých Židov, ktorí prežili nemecké vyhladzovacie tábory a snažia sa nájsť nový zmysel života. Anton Baláž sa do povedomia čitateľov zapísal ako prozaik s mimoriadnym citom pre príbeh. Vo svojom životnom príbehu si v týchto dňoch napísal číslovku 69. Veríme, že redakcia SNN bude na budúci rok pri majstrovej sedemdesiatke.