Pred 190 rokmi sa narodil Janko Kráľ – kráľovský orol slovenskej poézie
Text: Igor VÁLEK
Na mieste, kde stál rodný dom básnika v Liptovskom Mikuláši, nájdete pamätnú tabuľu s jeho profilom, neďaleko impozantnú sochu i múzeum, ktoré nesie jeho meno. V Bratislave si vychutnáte čaro Sadu Janka Kráľa, hoci i pri nohách ďalšej jeho sochy, na Národnom cintoríne v Martine postojíte pri symbolickom hrobe; žiaci z celého Slovenska recitujú (aj jeho) básne na súťaži Kráľove Šahy...
Všetko uvedené pripomína výnimočnú osobnosť našich dejín, rebelujúceho básnika snažiaceho sa v časoch útlaku zmeniť a vyznačiť cestu, po ktorej sa bude ďalej uberať slovenský národ...
■ HORÚCA KRV
Nášmu divnému Jankovi od Váhu „zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu“ 24. apríla 1822 v Liptovskom sv. Mikuláši. Tu prežil detstvo a nadobudol prvé vzdelanie. Nižšie latinské gymnázium v Šajavskom Gemeri navštevuje v rokoch 1835 – 1837 (gramatike sa tu priúča i s J. Kalinčiakom a J. Matúškom); 4. septembra 1837 sa zapisuje do evanjelického lýcea v Levoči a až do konca roka 1841 sa vzdeláva v rétorike i poetike. V ďalšom školskom roku dýcha študentský vzduch v kežmarskom lýceu; 20. septembra 1842 sa podpisuje „primán“ Kráľ študentským krasopisom medzi kolegov na evanjelickom lýceu v Bratislave...
Osud sa mu začína napĺňať v bohatých udalostiach, ktorými preteká nielen pohár osobného života, ale napĺňa sa i čaša národa pod Tatrami a v mnohom (akokoľvek sa to nezdá) predurčí ďalší vývoj celého slovenského etnika až do dnešných dní. Kráľ je v centre študentských aktivít vrstovníkov, ktorým sa začne hovoriť štúrovci podľa ich vodcu, námestníka riaditeľa Katedry reči a literatúry českoslovanskej – Ľudovíta Štúra. Žičlivá atmosféra presiaknutá myšlienkami i činmi spriaznených duší a horúca krv poháňaná pumpou divokého srdca, ako aj okrídlený literárny duch a tvorivý talent – to všetko vyústilo do prvých básnických pokusov. Najskôr ešte v češtine a v roku kodifikácie spisovnej slovenčiny (1843) už aj v intenciách novej normy Kráľ tvorí rýmované romantické piesne s historickými témami. Hoci, vraj, študuje iba s priemerným prospechom... Aktívne sa zapája do dôležitých etnografických zberateľských prác Ústavu slovenského, z jeho poverenia korešponduje so zberateľským „veľmajstrom“ Samuelom Reussom na Gemeri. Nikoho neprekvapuje, že 1. januára 1844 podpisuje protest po tom, čo bratislavský konvent evanjelickej cirkvi po dlhom vyšetrovaní na Silvestra 1843 odvolal Štúra z funkcie námestníka. Už 5. februára 1844 si jeho prívrženci vyžiadajú prepúšťacie polročné vysvedčenie a 7. marca opúšťajú Bratislavu. Kráľovi sa do cesty stavia rodný Mikuláš a ďalšie vyššie záujmy – prípravy spojené s konštituovaním Tatrína, predchodcu kdesi na horizonte národného trojvršia sa črtajúcej Matice slovenskej. S G. Fejérpatakym-Belopotockým a M. M. Hodžom horlivo pripravujú prvú schôdzu. Také horúce je leto s vrcholom v dňoch 26. – 28. augusta, keď celonárodný kultúrny spolok naozaj založili. Kráľ je jeho členom, dôverníkom, zberateľom i šíriteľom.
■ SVET Z KRIVÁŇA
Už o deň nato si jednotiaci sa slovenský svet pozrel i zhora, keď viacerí vystúpili na vrchol tatranského Kriváňa. To sa už v Kráľovi prebudila nepokojná krv, túlavá duša a romantický ideál národného hrdinu Juraja Jánošíka, o ktorého život sa zaujíma. Takpovediac jemu v pätách prešiel Malý Hont, Kokavu, Klenovec a nezabudol ani na zbojníkovu rodnú Terchovú. Zrejme práve z tejto cesty si odskočil do Pešti dokončiť skúšky a chvíľu pracoval ako pisár v advokátskej kancelárii národovca Vrchovského. Rok 1845 bol prvý v „z trojročnice“, plne sa nesúcej v znamení túlavých topánok. Slovensko a Dolná zem. Najskôr chorvátsky Karlovac a Záhreb, potom Liptov. V májovej Pešti o rok neskôr ho môžu vidieť vstupovať do domu veľkého básnika Jána Kollára. V lete zas kúpajúceho sa v dolnozemskom Kulpíne, kde trávi chvíle u biskupa Stratimiroviča a pôsobí aj ako rodinný vychovávateľ. Až do apríla roku 1847 je Kráľov pohyb zahalený tajomstvom; legendy tvrdia, že vtedy ovoňal i exotický vzduch Besarábie a Turecka, čomu nasvedčujú vlastné rukopisné poznámky. Ktovie...
To už však teplota v hrnci spoločenského pohybu dosahuje bod varu. V polovici roku 1847 spolu s revolučnými druhmi, učiteľom Jánom Rotaridesom a Viliamom Paulínym, revoltujú v Príbelciach, v lete putujú juhom Slovenska, pomýšľajú vydať sa i na východ. Do cesty – po koľký raz už ! – sa Kráľovi opäť stavia Liptov a tentoraz smrť milovanej matky, ku ktorej ho pútala bezhraničná láska ako už potom nikdy k žiadnej žene. Žiaľ, už len ubolene kľaká na jej zasypaný hrob, ani pohreb nestihol.
■ OD KAPITÁNSTVA K ŽIVORENIU
Rok 1848! Marcový záblesk revolúcie v Pešti ho priam katapultuje na Slovensko, aby v hontianskych dolinách opäť po boku s Rotaridesom búrili ľud ešte nástojčivejšie ako pred rokom. (V Príbelciach dnes nájdete dve pamätné tabule: na budove, kde Kráľ býval v roku 1847, a na budove starej školy v Rotaridesovom bydlisku, kde boli obaja zlapaní o rok neskôr.) Od 25. do 30. marca – keď ich mučia a uvrhnú do väzenia v Šahách – šíria medzi ľuďmi zvesť, že snem zrušil poddanstvo, pália urbáre i dereše a pod heslom: Vešajme pánov, páľme kaštiele! rúcajú múry národnostného i sociálneho útlaku. Odpoveďou je dlhé a kruté väzenie, od ktorého kľúče neprinesú ani protesty slovenskej (Žiadosti slovenského národa z 10. 5. 1848) i slovanskej (požiadavky Záhrebskej a Varadínskej župy) verejnosti.
Po zamrežovaných múroch v Šahách nasledujú ešte hrubšie a chladnejšie v Pešti. Až začiatkom januára 1849 sa Kráľ ocitá pod chladným, no konečne slobodným nebom. V marci ho čaká smutný pohreb martýrov minuloročného odbojného pohybu Šuleka a Holubyho, ktorých telá exhumovali a počas panychídy pri Leopoldove znovu pochovali; 16. marca už dočasne velí v liptovskomikulášskom stoličnom dome národnej garde a dobrovoľníkom. Prekonal ďalšie krátkodobé väznenie a po svojom druhom vyslobodení odišiel cez Moravu do Viedne... Dočkal sa aj kapitánskeho koňa; v septembri na ňom sedí medzi slovenskými dobrovoľníkmi, no znova sa rozhárajúce boje za rovnoprávnosť Slovákov sú už iba tieňom starých a uhasínajú skôr, ako stačia niečo spáliť. V novembri 1849 sa končí Kráľova účasť na bojoch a vzápätí si podáva žiadosť o prijatie do štátnej služby. Začiatkom decembra nastupuje ako stoličný pisár v Balažských Ďarmotách. Človeku až sťahuje hrdlo! Najrevolučnejší štúrovský básnik, rebel s vysokým sociálnym cítením i dobrovoľnícky kapitán na bielom koni začína odteraz až do predčasného skonu priam živoriť. Ostáva mu iba bojovať s maďarskými alebo odnárodnenými predstavenými a – dokonca! – ubezpečovať Viedeň o svojej oddanosti. Monarchii i Bachovmu režimu. O vernosti tým, ktorí podviedli Slovákov bojujúcich v revolúcii.
■ HLÁSNIK NÁRODA
V ďalších rokoch „hlásnik národa“ pôsobí v nízkych a podradných funkciách stoličných úradníkov, okresných súdnych adjunktov či prísediacich na súde, so žiadosťami zamietnutými „vzhľadom na jeho mravné správanie sa a demagogické tendencie“, končiacimi v „šuflíkoch“ podžupanov a spol. Modrý Kameň, Lučenec, Čadca, Turčiansky Svätý Martin, Kláštor pod Znievom, Zlaté Moravce. December 1849 až máj 1876...
Ešte sa zablyslo nad orlom – Jankom. Určite 6. a 7. júna 1861, keď stál pod zeleňou líp v Turčianskom Sv. Martine a hľadel, ako Slováci dokázali uskutočniť národné memorandové zhromaždenie a nadychujú sa k ďalšiemu, zdalo sa vtedy, plnému národnému životu... Osud, najväčší z dravcov, však už rozťahoval nezadržateľne svoje krídla nad unaveným orlom.
V roku 1862 prišlo posledné preloženie na miesto prísediaceho súdu do Zlatých Moraviec, v ktorých ho biedne pomery nútili zamýšľať sa aj nad emigráciou do Srbska alebo Ruska. Orlia duša opustila telo Janka Kráľa 23. mája 1876. Básnik umrel náhle na črevný týfus, pochovali ho aj so slamníkom, vydezinfikujúc narýchlo vykopaný spoločný hrob vápnom. Ak by ste dnes hľadali miesto jeho posledného odpočinku v Zlatých Moravciach, nenájdete ho. V roku 1966 na jeho približnom mieste odhalili pamätník. Zdobí ho busta, na ktorej Kráľ hrdo dvíha hlavu, hľadí jasným zrakom vpred a pomedzi pery akoby niečo šepkal. Ostáva nám dúfať, že aspoň s víziou akýchsi svetlých horizontov mu bolo dopriate, hoci i nečakane skoro, odlietať z tohto sveta...
■ JEDINÁ ZBIERKA POÉZIE
Ak sa o spisovateľovi hovorí, že dielo úzko primkol k vlastnému životu, tak v prípade Kráľa toto tvrdenie platí v miere vrchovatej. Básnický oheň sa v ňom rozhorel počas štúdií v Levoči. Ešte plodnejšie naňho vzápätí pôsobí bratislavské ovzdušie. Už v roku 1843 začína tvoriť v slovenčine, prelomový pre novú podobu slovenčiny i pre Kráľa je rok 1844. Vychádza prvá kniha v kodifikovanom jazyku – II. ročník Hurbanom zostaveného almanachu Nitra a ako píše Rúfus: „... túto knihu možno smelo nazvať Kráľovou prvou, žiaľ však za jeho života aj jedinou a poslednou zbierkou poézie.“
V almanachu sa objavuje až osem básnikových diel! Básne dodnes nadchýnajú brilantnosťou výrazu i údernosťou myšlienky: Zverbovaný, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Moja pieseň, Pieseň bez mena, Vysokourodzenému pánu Ďurkovi Košuthovi... Janko Kráľ sa stáva jedným z generačne najuznávanejších básnikov. Roku 1845 začal Štúr vydávať Slovenskje národnie novini i literárnu prílohu Orol tatránsky a na titulnej strane z „pjatka 2. klasňa (augusta)“ nachádzame Kráľovu báseň Orol. Aj ďalší rok je spojením básnického – ľudského orla s časopiseckým, o čom svedčia básne Potecha, Kvet a Pán v tŕní; Kráľ vytvoril i veršovanú poviedku Syn pustiny.
Rok 1847 a osvedčená súhra, tentoraz naplnená básňami Duma bratislavská, Verše, Kríž a na začiatku revolučného roku 1848 básnická poviedka Choč.
Rok 1848 ,„nadaný prostonárodný básnik“ sa vrhá do víru udalostí, ba sám ho často spôsobuje silou agitačného slova, veršovaných výziev Krajinská pieseň, Tri vŕšky, Pieseň slobodného sedliaka, Krvavá kosba.
V marci 1849 sa smutne stavia medzi účastníkov pohrebu dvoch slovenských martýrov, o Šulekovi a Holubym píše Dumku dvoch bratov. Ak bolo doteraz možné hovoriť o nepretržitej literárnej tvorbe, po spomínanom prakticky táto jeho „činnosť“ zaniká. Až do náhleho skonu sa k písaniu dostáva iba sporadicky; tvrdý chlebík každodenného života mu vyštrbil pero. Ostáva spomenúť báseň o „bunte“ a následnom väzení Šahy (1849), retrospektívne publikovanie rukopisných úryvkov (napr. z básne K Slovenom pod názvom Slovenčine v Slovenskom pozorníku z roku 1854), básne Slovo v Sokole z roku 1861... Na záver musíme vyzdvihnúť Kráľove nadšené verše oslavujúce slávne memorandové zhromaždenie v básni Duma slovenská s nedvojznačným podtitulom Na pamiatku zjazdu turčiansko-martinského 6. júna 1861.