NÁZOR
Ivan BROŽÍK
Asi nebudeme uvažovať o tom, že otec nášho hokejistu pán Chára je extrémista. Tak isto asi nebudeme za extrémistku považovať bielovlasú babičku ťažko kráčajúcu, opierajúcu sa o paličku. Napriek tomu po Partizánskom pochodovali „extrémisti“. Tak pôsobí väčšinový mediálny obraz stelesneného zúfalstva v podobe tisícov občanov mesta. Tí sa iba dožadovali slušného života a zabezpečenia podmienok naň zo strany štátu, ktorý si platia nemalými odvodmi.
Striaslo ma, keď som čítal produkciu niektorých „mienkotvorných“ médií a ich hviezdnych zamestnancov. Zväčša tých, ktorí sa už dávnejšie svojpomocne pasovali do pozície akýchsi nadľudí s nadpravdou, nadinteligenciou a počas volieb aj s nadslušnosťou. Ak by žili v časoch našej socialistickej normalizácie, určite by od politrukov z najrôznejších úrovní dostávali za svoje výtvory štedré odmeny. Lenže, keďže vzhľadom na prežité, o normalizácii (a o živote všeobecne) nič nevedia, v rámci večného opakovania sa histórie sa ich písanie nedá nazvať inak ako prisluhovačstvom. Otázka je však, komu. Ten, kto prejaví vzdor proti bezpráviu, je extrémista. Ten, kto žiada slušnosť, je oportunista. Ten, kto chce „iba“ pokojný život, ale demonštruje to verejne počas tisícového pochodu, je „rasista“. Rómsky problém neexistuje, sú iba neznášanlivci a tí, ktorí nevedia spolunažívať s menšinami. Nie, ja nepopieram existenciu extrémistov. Viem o takých, ktorí odmietajú hovädzie mäso, alebo o takých, ktorí sa radi reťazami viažu k chladiacim vežiam elektrární. Viem aj o takých, ktorí sú súčasťou každej väčšej hromadnej akcie – od futbalu až po vinobranie. V ich kolektívnom mozgu sa nachádza potreba udrieť, rozbiť, zdemolovať či zraniť. Takí boli aj v Partizánskom, aj pod Krásnou hôrkou. Tým, ktorí tvoria mediálny obraz spoločenskej mienky však cez závoj akéhosi extrémizmu zámerne „uniklo“, že na tých dvoch od seba vzdialených miestach išlo najmä o to isté. Aby právo platilo rovnako pre každého občana nášho Slovenska. Aby slušnosť požívala zvýšenú úctu a primeranú ochranu zákona. Aby súkromné vlastníctvo bolo súkromné vždy, aj vtedy, keď to nie je politicky vhodné.
Politológovia varujú pred veľkým etnickým výbuchom na Slovensku. Asociáli zas hrozia tým, že si na nespokojných vezmú lopaty a tyče. Úplne beztrestne. Lebo pre nich trest neexistuje v nijakej podobe. Čo ak z trojtisícového pochodu za slušnosť na Slovensku a za požiadavku žiť normálne bude časom desaťtisícový alebo stotisícový? A môže to byť už naozaj v krátkom čase. Polícia môže zatknúť jeho organizátorov, ako zatýkala disidentov pred protestnými akciami počas normalizácie. Napokon – už sa to znova deje. Polícia môže pripraviť vodné delá a namieriť ich proti občanom, ktorí žiadajú iba slušnosť. Aj to sa už stalo. Násilím však pokoj nenastolí. Najmä nie násilím iba na slušných, ktorí nechcú tak veľa – iba rovnaký meter.