Arzenál sa nevyrába na okopávanie zemiakov…
Radoslav ŽGRADA ‒ Foto: Internet
V tureckej Ankare sa 7. až 8. júla konal dlhoočakávaný samit NATO. Lídri Aliancie sa na zasadnutí dohodli na ďalšej zvýšenej podpore Ukrajine, zaviazali sa dosiahnuť podiel výdavkov na zbrojenie vo výške piatich percent HDP. Členské krajiny tak pokračujú v militarizácii svojich ekonomík na úkor sociálnych funkcií štátov a smerujú k nevyhnutnému priamemu stretu s najväčšou jadrovou veľmocou sveta.
Predstavitelia krajín NATO sa už na predchádzajúcom samite zaviazali k postupnému zvýšeniu výdavkov na armádu a súvisiace oblasti na päť percent HDP. Usilovali sa tak vyhovieť excentrickému americkému prezidentovi, ktorý dlhodobo kritizuje ostatných členov Aliancie za ich nedostatočný prístup k spoločnej bezpečnostnej politike. Podľa Donalda Trumpa krajiny NATO by mali prebrať na seba viac zodpovednosti, teda zvýšiť výdavky na zbrojenie a v konečnom dôsledku podporiť americký zbrojársky priemysel, a tým aj americkú ekonomiku a vzájomnú obchodnú bilanciu prechýliť na prospech USA.
■ FINANCOVANIE ARZENÁLU
Vo veľmi zadlžených európskych krajinách nie je financovanie arzenálu dlhodobo udržateľné; nie bez drastického osekania sociálneho štátu, na ktorý si volič na starom kontinente za celé povojnové obdobie už zvykol. Tento prísľub možno vnímať ako dočasné uchlácholenie amerického lídra, akákoľvek vláda ochotná ho splniť by čelila gréckemu scenáru. Atény v rokoch 2002 až 2003 vynakladali na zbrojenie 4,6 percenta HDP, v roku 2009, tesne pred vypuknutím krízy, len 4,1 percenta. V čase mieru je to likvidačný podiel smerujúci k platobnej neschopnosti štátu alebo v nevyhnutnom prípade na použitie nahromadenej sily, ktorá ziskami z prípadného vojenského víťazstva vykompenzuje nahromadené dlhy (čo bol prípad nacistického Nemecka). Arzenál sa nevyrába na okopávanie zemiakov…
■ MŔTVE MEMORANDUM
Donald Trump využil rokovania v Ankare na kritiku spojencov a pripomenul im, že väčšina z nich nespĺňa ani pôvodný cieľ ‒ dve percentá HDP. Hlavným terčom sa stalo Španielsko, ktoré sa odmietlo zaviazať k plnému päťpercentnému cieľu. Trump ho označil za „hrozného partnera v NATO“ a pohrozil obchodnou odvetou. Americký prezident opäť „zažiaril“ a v priebehu samitu nariadil útok na Irán. Prekvapil tým mnohých analytikov, ktorí predpokladali, že sa zdrží aspoň do jesenných mid-term volieb pre možný negatívny dosah nárastu cien pohonných hmôt na voličov, aj keď bolo jasné, že si americká administratíva memorandom len kupuje čas a nemá úprimný záujem vyhovieť vo všetkým jeho bodoch.
Napriek tomu, že väčšina európskych lídrov naďalej vyzývala k diplomacii a deeskalácii, vyhlásil memorandum o porozumení medzi USA a Iránom za „mŕtve“, ďalšie rokovania označil za „stratu času“ a iránskych predstaviteľov počastoval hrubými urážkami. Strany si vymenili viacero tvrdých úderov a Hormuzský prieliv je opäť uzatvorený. Najväčšia pozornosť sa opäť venovala ukrajinskej otázke.
■ MILIARDY POMOCI
V záverečnom vyhlásení NATO chýbal skorší záväzok, že sa Ukrajina v budúcnosti stane členom Aliancie, čo možno chápať ako významný ústupok Trumpovi (ani minuloročné záverečné vyhlásenie túto zmienku neobsahovalo). Členstvo Ukrajiny v NATO, ktoré prvýkrát výrazne presadzoval prezident George W. Bush na samite Aliancie v Bukurešti v roku 2008, patrilo dlhodobo medzi hlavné deklarované námietky Ruska a Putin ju opakovane uvádzal ako jedno z odôvodnení invázie v roku 2022.
Deklarácia sľubuje sedemdesiat miliárd eur vojenskej pomoci Ukrajine v roku 2026, ako aj v roku 2027, lenže na rozdiel od predchádzajúcich rokov ponesú rozhodujúcu časť nákladov Európa a Kanada bez Spojených štátov. Motiváciou bol obraz ukrajinských úspechov terorizujúcich ruský tyl a ničiacich civilnú a energetickú infraštruktúru hlboko vo vnútrozemí. Kremľu, ktorý sa zo všetkých síl usiluje vyhnúť priamej konfrontácii s krajinami NATO, vyvstáva potreba prehodnotiť svoju doterajšiu koncepciu vedenia vojny.
Tá sa dostáva pod silnú kritiku nielen znepokojenej verejnosti či blogerov, ale aj vplyvných bezpečnostných analytikov. Ukrajina už nemá potenciál znova získať Ruskom obsadené územia. Nedostatok živej sily spôsobuje pomalý, ale systematický postup ruských ozbrojených síl na juhovýchode Ukrajiny. Túto realitu sa snaží Kyjev vykompenzovať extrémne bolestivými útokmi vo vnútrozemí Ruska, cieľom ktorých je vyvolať nespokojnosť obyvateľstva voči Kremľu v takej miere, že prinúti vedenie štátu súhlasiť s ukončením vojny za pre Západ výhodných podmienok. Na tento cieľ je vynaložených spomenutých sedemdesiat miliárd.
Je to veľmi riskantná politika, ktorá môže mať úplne opačný efekt, aký bol zamýšľaný. Môže primäť Moskvu na tvrdú odvetu. Priamy stret s jadrovou veľmocou pri zvlášť opatrnom V. Putinovi nie je nevyhnutný, ale pri pokračujúcom vektore európskej politiky sa táto hrozba stáva stále reálnejšia.
