Skalica je naozajstná perla a rubín drahokam


Skalica štvorecZáhorie sa stáva atraktívnym turistickým lákadlom s perspektívou ďalšieho rozvoja

Text: Ivan BROŽÍK – Foto: Štefan KAČENA

Kráľ Ľudovít I. Veľký nebol v skutočnosti svojou postavou nijako veľký. Vzrastom asi tak stosedemdesiat centimetrov. Na svoju dobu to bol však velikán. Postaral sa totiž o najväčšiu slávu Uhorskej ríše – spojil ju od Balkánu až po Poľsko. Nečudo – narodil sa vo Višegrade. Takže korene Višehradského zoskupenia smelo posúvam do 14. storočia. A sochu kráľa na námestie v Skalici, z ktorej urobil v roku 1372 slobodné kráľovské mesto. Navštívme ho a pozrime sa, čím žije dnes.

Ľudovít Veľký nebol len tak hocikto. Jeho svokor bol Karol IV., zaťom zas „hrdzavá líška“ Žigmund Luxemburský. A veď ani Skalica nie je hocijaké mesto. Skalica je perla Záhoria. Síce jedna z viacerých, ale akási krajšia. Ľudovítove výsady umožnili Skalici opevniť sa hradbami, obyvateľstvo bolo oslobodené od platenia daní a iných poplatkov, za tovar Skaličanov sa neplatil ani tridsiatok či mýtne, a to v celom kráľovstve. Mesto dostalo aj právo usporadúvať týždenné a výročné trhy.

OBRAZ POPOLUDNIA

V  skoré sobotné popoludnie ma potulky Slovenskom zaviedli na námestie do Skalice. Pred tamojším gymnáziom stála hŕstka jeho „študentov“. Sivé vlasy, barly, vráskavé tváre a neistý krok. Stretávka po rokoch. Na prvý pohľad – po mnohých rokoch. V ich očiach ale opäť iskril študentský humor; verím, že im vydrží ešte dlho.

Skalica Národná kultúrna pamiatka Rotunda sv. JurajaNeďaleko vyhrávala dychovka akémusi svadobnému páriku. Skupina českých turistov práve vychádzala z kultúrneho domu, ktorý v roku 1905 projektoval Dušan Jurkovič. Mierili do Františkánskej záhrady do tamojšej lákavo pozývajúcej vinotéky, a samozrejme na ochutnávku trdelníka. Na miernom svahu nad námestím sa pootvárali dvere do búd. Búda znamená v Skalici to isté čo v okolí Topoľčian „hajloch“ alebo inde prozaická vinná pivnica. A tých búd čo tam je! Nečudujem sa. Ján Hollý, Janko Blaho, Pavel Bunčák, Rudo Uhlár, Vladimír Roy, či F. K. Veselý – to sú len niektoré mená z histórie „kumštu“ na Slovensku, ktorých nositelia študovali na Skalickom gymnáziu a zrejme – aj keď tajne – hojne navštevovali tunajších vinárov. Veď kde inde by našli toľkú inšpiráciu. Skalické námestie je popoludní ako určené pre faunov.

Kráčal som od farského Kostola svätého – tiež – Michala, no archanjela, smerom k „jezuitom“ a hneď som vedel, že je to on. Poslali ma za ním, opísali mi ho, požartovali a dodali – mýliť sa nedá. Rande sme si dali – ako inak – na lavičke pri gymnáziu.

„Vínna cesta Záhorie vznikla pred ôsmimi rokmi,“ rozpráva ujo Michal, zatiaľ čo do farského kostola vstupovala ďalšia svadba, „stretávkari“ gymnazisti sa fotili pred neveľkým Veľkým Ľudovítom a ospalý pokojný pes bez mena a možno aj majiteľa si ľahol do tieňa pod lavičku. Zdá sa, že pozorne načúval: „Bolo nás niekoľko nadšencov, boli sme organizovaní v záhradkárskom zväze, ale zrazu sme cítili, že treba založiť občianske združenie, treba využiť možnosti financovania z Európskej únie. Začali sme zapĺňať náš Dom kultúry, vznikla tradícia prezentácie dobrých vín – v novembri na Katarínu.“

Záhorácka vínna cesta nie je taká známa ako jej staršia sestra spod Malých Karpát. Leží však v zaujímavom a Bohom určite milovanom regióne. Na Skalickom námestí aj v tú sobotu parkovali autá z Rakúska a z Čiech, celé skupiny turistov sa „kochali“ po nemecky, po česky, počul som aj maďarčinu.

„Veď to bol náš cieľ. Občianske združenie sme založili, aby sme náš región otvorili. A že sme na hranici? Veď tá už neexistuje. Sme v Únii. A spolupráca susedov je to najdôležitejšie. My tu máme euroregión, ktorý vznikol prakticky sám od seba. Napríklad odtiaľto, kde sedíme (námestie), sú do najbližšej moravskej dedinky necelé tri kilometre. A k Baťovmu kanálu je to na skok.“

Ujo Michal rozpráva a ja tipujem, že moravské Sudoměřice a Petrov sa stanú čoskoro súčasťou „slovenskej“ Záhoráckej vínnej cesty. Všetko je tu tak krásne pomiešané. Možno v kontraste s čistotou vín zo Skalického regiónu. Ale aj Senického. Lebo tunajšiu vínnu cestu reprezentujú výsledky práce vinohradníkov z dvoch okresov. Je na nej 16 zastávok v  malebných pivniciach, kde návštevníkovi duša pookreje, hlava sa rozjasní a srdce (pri správnej dávke miestneho vínečka) začne biť túžbou po živote.

SKALICKÝ DRAHOKAM

Tunajšie vína sú iné. Slnko sa s hroznami toľko neláskalo, teplo ich tak dlho nevyhrievalo. Majú svoju charakteristickú kyslosť, očarujúcu sviežosť. Predkovia pestovali skalickú frankovku a portugal. Vraj niekedy v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď dodávali tieto vína do Prahy, tamojší obchodníci ich zmiešali a nazvali Skalický rubín. A tak sa po rokoch Skaličania zobudili a dali sa do boja za navrátenie mena a slávy svojmu Rubínu. Veď videl to svet – Rubín z Prahy? Na ceste za prinavrátením Rubína do Skalice im výdatne pomáha trdelník. Jedinečný cukrárenský výrobok, ktorého originalitu pre Skalicu navždy uznali už aj v Bruseli.

„Teraz je na rade naša frankovka alebo teda Skalický rubín,“ zdôrazňuje môj sprievodca.

Záhorácka vínna cesta bola dlho akási neznáma, málo navštevovaná. Hoci hneď na druhej strane Malých Karpát majú slávne dni otvorených pivníc. Tam je to už tradícia. Aj viackrát do roka. Skalica sa „otvorila“ naplno až v prvú júnovú sobotu roku 2008. A na povestný háčik pre turistov natrvalo zavesila aj svoje trdelníky – teda ukážky ich pečenia a čo viac – aj ich ochutnávky. Spolu s návštevou vinotéky U Františkánov. Je to milé, zdanlivo skromné, ale nanajvýš dôstojné a zaujímavé otvorenie sa. Je to vľúdna náruč pohostinnosti a priateľstva. A len tak – mimochodom – viete si predstaviť krajšiu dovolenku ako šliapať do pedálov bicykla od pivničky k pivničke, po malebných obciach, zavítať na Baťov kanál, povoziť sa na loďkách, po večeroch ochutnávať skvelé vínka, teda „dopĺňať krvinky“, a celý ten zázračný život si ešte osladiť trdelníkom? Ak nie, zavítajte do Skalice. Zabudnite na Jadran, vykašlite sa na „malé, či veľké divy“, na rôzne „sajšely“. A príďte skôr, ako to objavia snobi. Skalica vám nielen otvorí náruč, srdce či „búdy“, ale aj celú turistickú infraštruktúru – nájdete možnosť ubytovania, stravovania, dostanete dostatok informácií. A najmä človečiny, takej milej, veselej, dobráckej, záhoráckej.

Zo všetkých strán počúvame, ako treba prilákať investorov, turistov, ako na seba upriamiť pozornosť sveta. Cesta cez výstavbu nových aquaparkov bude čoskoro zarúbaná. Veď – čo už je na tom objavné, v každej druhej obci navŕtať zem a naplniť bazén. Tí, ktorí boli na začiatku, klobúk dolu. Podhájska, Vrbov a pár obcí po nich. Na vinohradnícke odvetvie sa od roku 1990 prakticky nemyslelo. Vinohrady zanikali, vinohradníkov ubudlo, časť ľudovej architektúry nahradili monštrá zo skla a z ocele.

„Žijeme na hranici s Českou republikou – tentoraz zámerne hovorím o hranici, hoci už neexistuje – vidíme totiž tú masívnu podporu českého vinohradníctva. Mrzí nás to. U nás žiadna výsadba nových vinohradov, dokonca zanikajú aj tie, čo ešte donedávna rodili. A pritom – to je naša devíza, v tom sme tu atraktívni, to sem môže lákať aj kapitál, aj turistov,“ apeluje ujo Michal a mne sa chce kričať, tak páni úradníci, poďte si to tu pozrieť a konajte. Podporte, pomôžte. Tu je šanca. Toto sú naše drahokamy, toto je náš zabudnutý rubín.

MESTO BOJUJE

SkalicaSkalica už dávnejšie z vlastných zdrojov financovala výsadbu odrôd Müller-Thurgau, Frankovka, Vavrinecké i spomínaný Portugal. Nešlo o založenie záchranného genofondu, ale časom tak vzniknú nové vinice zo štepov z týchto tunajších klasických odrôd. Mesto nečaká na lepšie časy, iniciatívne sa k nim a naozaj veľmi intenzívne vybralo.

„Veď je to pekná tradícia a mohol by to byť aj dobrý chlebík na obživu,“ polohlasne, upierajúc pohľad niekam do zeme, dodáva môj spoločník zo skalických snov a zavše aj plánov.

Hore nad mestom v jednej z mnohých búd som stretol chlapíka, ktorý mal očividne naponáhlo. Vraj o chvíľku má doraziť skupinka turistov, ktorí prídu ochutnať. V záhradnom altánku si však niekoľko minút našiel. Akože – na pohárik – bez toho to nejde. A opäť sme sa rozprávali o predstavách, ako zviditeľniť túto lokalitu, aké lákadlá a ťaháky na turistický ruch vytiahnuť z rukáva aj z hláv, ale aj o tom, že, „... naše perspektívy závisia od našej aktivity či pasivity. Združenie má veľa členov, ale aktívnych je málo. Je to škoda. Perspektívy sú tu obrovské. Skalica naskočila na vynikajúcu marketingovú propagáciu. Výsledkom je, že cítime už naozaj veľký záujem zo strany návštevníkov o naše pivnice, o tunajšie atrakcie. My vinári však nemáme takú ponuku, ktorá by ich uspokojila. Zatiaľ. Perspektíva je teda v presviedčaní, že zaoberať sa vinohradom a vínom má obrovský význam. Nuž a – veríme, že veľa nám pomôže aj znovuzískanie obchodnej značky Skalický rubín“.

Tak klop, klop na drevo.

A naozaj nielen symbolicky som zaklepal na stôl. Záhorácka vínna cesta si aspoň takú podporu zaslúži.

ŠESTNÁSŤ ZASTÁVOK

Vinič v Skalici pestujú pravdepodobne už od 15. storočia. Dôkazom je niekoľko stoviek vinohradov nad mestom a v jeho okolí. Víno zo Skalice je pomerne známe. Publicitu si však zaslúži aj ďalších šestnásť obcí združenia Záhorácka vínna cesta. Trebárs také Vrádište. Tamojšie vinice sú pokračovaním tých skalických. Dlhá súvislá ulička vinohradníckych búd je niečo ako Zlatá ulička v Prahe, iba s iným zameraním. V neďalekých Radošovciach pestujú vinič na asi 20 hektároch. Špecialitou je Veltlín červený skorý, ako aj Frankovka či Rulandské a Müller. Gbely sú známe ťažbou nafty. Málokto však vie, že už v polovici minulého storočia v Gbeloch vinohradníci dokázali dorobiť až 85 vzoriek vína výstavnej kvality. Takto by sme mohli rad-radom písať o vinároch z Prietržky, Kátova, Borského Mikuláša, Radimova, Smrdákov, Unína, Koválova, Dubovca, Kopčian, Štefanova, Moravského Svätého Jána, Holíča, či z Mokrého Hája.

Občianske združenie (OZ) Vínna cesta Záhorie má za necelú desiatku rokov existencie za sebou bohatú a užitočnú činnosť. V prvom rade na poli dobrej spolupráce so susednými vinohradníckymi rajónmi na Južnej Morave, v Rakúsku s oblasťou Weinviertel a tiež s Malokarpatskou vínnou cestou. Ďalej sa združenie zameralo na oblasť vzdelávania a získavania skúseností formou konferencií, prednášok a odborných zájazdov. Región Záhorie sa stáva atraktívnym pohraničným regiónom s veľkým potenciálom celkového rozvoja a rozvoja turizmu.

NÁMESTIE AKO CUKORNIČKA

Čo všetko si možno všimnúť na námestí v Skalici? Okrem už spomínaných sobotných „atrakcií“ najmä čistotu. Tak ako sme ešte pred niekoľkými rokmi počas našich prvých výletov „za oponu“ vzdychali nad nádherou verejných priestranstiev napríklad v Rakúsku alebo v Nemecku, tak teraz návštevník Skalice užasne priamo v jej centre. Trávnaté plochy majú kvalitu a výzor trávnika, ktorý za drahé peniaze nejakého boháča udržiava denne čata záhradníkov. Kvetinovou výzdobou mesto nešetrí. Dokonca počas sobotného popoludnia likvidovalo aj smeti a staralo sa o to, aby na dlažbe pešej zóny nebolo nič, čo by pripomínalo niektoré naše „slovenské zvyky“. Mimochodom, z množstva lavičiek nebola ani jedna zdemolovaná a čmáraniny „grafiťákov“ zmizli kamsi pod čiernu zem. Neviem, ako to miestni radní dokázali. Ak to chcete vedieť, príďte. Skalica vás rada pohostí nielen hmotnými, ale najmä – lahodnými pohladeniami duše. A to v rýchlych nových časoch, v ktorých chceme mať zrazu a hneď moderné oblečenie, luxusné bývanie, rýchle cestovanie, kvalitné stravovanie. Ale kvalitu neraz nerozoznáme od „patokov“.

Občianske združenie Záhorácka vínna cesta spája ľudí, ktorí sú nadšení, odborne zdatní, ale vinohradníctvo a vinárstvo robia v malom, zo záľuby a víno produkujú pre vlastné potreby rodiny a svojich najbližších. Dobrým vínom a jeho ponukou vplývajú na dobrú klímu a priateľské prostredie v regióne a zapájajú sa do odbornej, kultúrnej a spoločenskej činnosti vo svojom okolí.

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.