Bratislavský hrad Alfredovi Pifflovi učaroval, ale priniesol mu aj niekoľkoročné väzenie
Eva ZELENAYOVÁ
Akosi sa nám nedarí zveľaďovať kultúrne dedičstvo, ktoré by bolo na očiach, pútalo pozornosť, pri poznávaní ktorého by si deti mohli prehlbovať vzťah k našej histórii. Trebárs v Bratislave je žalostne málo zakonzervovaných archeologických vykopávok a aj jestvujúce skôr odpudzujú, než priťahujú pozornosť.
Priamo v samom centre nášho hlavného mesta straší skorodovaná, nevynachádzavá konštrukcia so špinavými sklami, ktorá má chrániť aj ukazovať zvyšky zaniknutého kostola vedľa známeho manderláka – prvej výškovej stavby Bratislavy. Je to ukážka neúcty k našej histórii. A koľko bolo kriku k obnove hradu? Nie prvý raz... Pavel Dvořák vo svojej knižke Zlatá kniha Bratislavy uvádza, že po tom, čo hrad v roku 1811 zhorel, nikto sa o jeho obnovu nezaujímal. Až do vzniku Česko-Slovenska. Ale aj neskôr sa celkom reálne uvažovalo o jeho zbúraní a na uvoľnenom mieste mali vybudovať univerzitné mesto. Ešteže sa zámeru do cesty postavili vojny...
■ CENA FRA ANGELICA
V tomto roku za obnovu hradu získal cenu Fra Angelica už nežijúci profesor Alfred Piffl. Cenu udeľuje Biskupská konferencia Slovenska osobnostiam, ktoré svojím dielom šírili a šíria kresťanské hodnoty. Čím si ju Alfred Piffl, rodený Čech, zaslúžil?
„Otcovi Bratislavský hrad učaroval,“ zaspomínal si syn Jan. „Delegovali ho do komisie Slovenského pamiatkového ústavu, ktorá 28. mája 1953 vykonala obhliadku hradu, a to je dátum, odkedy možno hovoriť o záchrane Bratislavského hradu,“ vysvetľoval ďalej.
„Lenže odvtedy sa začína aj obdobie ponevierania sa, keď otca obvinili z buržoázneho nacionalizmu, lebo povedal, že keď Česi majú Pražský hrad, prečo by Slováci nemohli mať Bratislavský? “ pridal sa do rozhovoru o otcovi starší syn Lukáš. Alfred Piffl sa narodil 13. júna 1907 v Ústí nad Orlicí ako syn tkáčskeho majstra. Už na základnej škole a na gymnáziu v Českej Třebovej vynikal v kreslení. Svoj talent však venoval architektúre. Vysokú školu skončil v roku 1931. Po absolvovaní vojenskej základnej služby v Košiciach a v Užhorode bol bez zamestnania.
Prihlásil sa na inzerát do konkurzu vo firme Baťa v Zlíne. Konkurz vyhral, stal sa členom propagačného oddelenia a pracoval ako maliar plagátov, pútačov a rôznych letákov. Tempo vo firme bolo nad jeho sily, no viac ho zotročovala práca, v ktorej sa nemohol slobodne prejaviť. V rámci Akcie pre nezamestnanú inteligenciu si našiel miesto v Štátnom archeologickom ústave v Prahe. Priam osudovo sa jeho nadriadeným stal archeológ Dr. Jaroslav Böhm, neskorší podpredseda ČSAV. S ním prvýkrát urobili rekonštrukciu pravekých chát podľa odtlačkov v hline. Možno dodnes sú tieto jeho archeologické práce v niektorom múzeu. V roku 1957 sa ich takmer dotýkal v Domici, ktorú navštívil spolu s akademickým maliarom Jankom Alexym a jeho manželkou Šárou – tiež veľkými podporovateľmi obnovy Bratislavského hradu. Do denníka si vtedy zapísal: „Po dvadsiatich piatich rokoch opäť vidím svoje tabuľky. Som rád, že som pre to Slovensko niečo urobil.“
V archeologickej obci, nielen v Česko-Slovensku, ale aj v Nemecku, upútal pozornosť, keď zdokumentoval nálezové správy, lebo v nich zužitkoval svoje kresliarske schopnosti i vojenský kartografický kurz.
„Tak sa otec zapísal do archeológie, ktorá bola potom jeho paralelnou disciplínou. Napriek tomu, že ju neštudoval, vlastnou usilovnosťou sa vypracoval na takého experta, že ho pozývali k rôznym archeologickým nálezom a na vykopávky,“ prezradil nám syn Lukáš.
Pred vojnou sa Piffl v Prahe podieľal na príprave reprezentatívnej výstavy Pražské baroko. Na vernisáži predstavili kurátori výstavy A. Piffla kniežaťu Lobkowiczovi, ktorý hľadal architekta historika pre svoj stavebný úrad v Bíline. V službách kniežacieho rodu zostal pracovať do roku 1945.
■ PONUKA ZO SLOVENSKA
„Otec skončil školu v roku 1931. No už od roku 1934 pracoval na svojej dizertačnej práci o vývoji protestantských chrámov, pričom presnoril nielen české pamiatky, ale aj protestantské Sasko,“ vkladal ďalšie medzníky na životnú dráhu Alfreda Piffla syn Jan a pokračoval: „Doktorát obhájil v roku 1937. V roku 1946 habilitoval na ČVUT prácou na tému baroka, čo v súvislosti s Bratislavským hradom neskôr zohralo dôležitú úlohu. A začal prednášať na ČVUT a na Akadémii výtvarných umení v Prahe.“
V roku 1947 navštívili Piffla v Prahe na technike prof. Emil Belluš a Ing. arch. Martin Kusý. Ponúkli mu účasť v konkurze na miesto mimoriadneho profesora dejín architektúry na obnovenej Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave. V konkurze uspel a od apríla 1947 začal na SVŠT prednášať. Neskôr sa stal prvým dekanom Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave, kde pôsobil desať rokov.
Bol to otvorený, úprimný človek, ktorý sa netajil svojimi politickými názormi. Bol svedkom vyčíňania sovietskych vojakov krátko po oslobodení mesta Roudnice nad Labem, kde vtedy jeho rodina bývala. Videl, ako režim komunistov menil na trosky život mnohých ľudí. V listoch svojej matke sa zdôveroval so svojimi pocitmi. Jeden z nich z roku 1957 nikdy nedostala, no nachádza sa v Ústave pamäti národa (ÚPN). Okrem iného v ňom napísal: „Aby som nezabudol, tak ten Chruščov sa tu všeobecne nepáči. Vraj vyzeral ako sedliak, ktorý nevie čítať ani písať. A s naším národným hospodárstvom to ide rapídne dolu vodou. Dostávame sa do strašného chaosu, najhoršie však je, že ten komunistický experiment si odskáče celý národ.“
■ V PAMIATKARSKOM RAJI
O akademickej pôde sa mylne domnieval, že je slobodná. No zrejme aj tam natrafil na neprajníkov, lebo ako sa neskôr synovia dozvedeli z materiálov ÚPN, Štátna bezpečnosť išla po ňom už od roku 1947. Neskôr bolo jeho sledovanie zrušené, spis skartovaný, ale opäť otvorený.
Po návšteve Sovietskeho zväzu v roku 1956 počas besedy so študentmi napríklad povedal: „Išiel som po Kremli, stretol som tam Stalinovu ženu. A nebudete veriť, vyzerala inteligentne.“ Sála burácala, ale...
Na otázku, kto ho obvinil, syn Lukáš odvetil: „Politické špičky. Bacílek povedal, že toho, kto začal záchranu hradu, treba zatvoriť!“
Piffl od príchodu do Bratislavy sa stal jedným z neúnavných zástancov záchrany a ochrany pamiatok. Stál pri zrode mestských pamiatkových rezervácií. Bol zakladajúcim členom redakčnej rady periodika Pamiatky a múzeá. Slovensko so zreteľnou hranicou medzi západnou stavebnou kultúrou a Byzanciou bolo pre neho rajom. Do pamiatkarskej aktivity zapájal aj svojich študentov, čo dovtedy na fakulte architektúry nebolo zvykom. Ani to, aby sa profesor so svojimi žiakmi túlal ulicami mesta a priamo v teréne ich oboznamoval so slohmi v architektúre. Vychádzky sa zvyčajne končili pri Žigmundovej bráne, odkiaľ bol krásny výhľad na vtedy ešte jestvujúce Podhradie. Dokonca stihol zamerať jeho časť, hoci mu to nikto nekázal. Nemohol tušiť, že sú to posledné okamihy života starého Podhradia. Synagógu kreslil, keď ju búrali...
Meno profesora Piffla sa z histórie Bratislavského hradu takmer vytratilo. Napriek tomu, že práve jeho práca z rokov 1953 – 1957 bola základom záchrany a obnovy tejto mimoriadnej pamiatky. Niet pochybností o tom, že príčinou bolo jeho zatknutie. Vraj za ohováranie spriateleného štátu, šírenie poplašnej správy a pokus o poburovanie. Stálo ho to dva roky života na Pankráci, zničenú kariéru, pobabraný život celej rodiny.
■ PREDNÁŠAL AJ TRESTANCOM
Bratia Pifflovci navštívili otca vo väzení len raz. Viac nesmeli. Vtedy si pozreli aj výstavu archívnych dokumentov, na ktorej sa podieľal.
„Tak farbisto rozprával zážitky z prípravy tej výstavy, že ešte aj bachari okolo nás spozorneli. Pre prípravný tím výstavy mu dovolili prednášať dejiny architektúry a históriu umenia. Na jeho prednášky chodili nielen spoluväzni, ale aj vedenie väznice.
Väzenský život profesora Piffla nebol taký skľučujúci, lebo sa mohol ďalej profesionálne realizovať a za spoluväzňov mal výkvet intelektuálnej špičky vo vtedajšom Česko-Slovensku. Z jáchymovského väzenia sa mu podarilo vytiahnuť bývalého žiaka Ivana Masára, ktorý tiež vynikajúco kreslil, ale jeho viera a vlastenectvo boli pre režim neprijateľné, tak ho zavreli. Keď sa Piffl ocitol vo väzení, mal už jeho kolega, profesor Eugen Kramár, spoluautor projektu Novej pošty či Divadla P.O. Hviezdoslava v Bratislave, odsedených najmenej päť rokov. V pankráckej trestnici spolupracovali na obnove kláštora Barnabitiek na Hradčanoch.
■ PIFFLOVA ULICA
Po návrate z väzenia prvé jeho kroky smerovali opäť na hrad. Ale už na druhý deň mu ktosi do telefónu hrozil, nech mu vraj ani nenapadne tam chodiť. Do nijakého zodpovedajúceho zamestnania ho vtedy neprijali. Stal sa pomocným robotníkom v bratislavskej pórobetónke. Staval kultúrny dom v Senci, kde svojimi archeologickými objavmi posunul dejiny mesta hlbšie do histórie. Chvíľu pracoval v stavebnom podniku v Pezinku, kde vo voľnom čase kreslil staré domy a uličky pred ich demoláciou. Na sklonku života sa predsa len vrátil na „svoje“ Podhradie, tentoraz ako vedúci časti archeologického výskumu v súvislosti s jeho búraním pre výstavbu mosta SNP. Podieľal sa aj na archeologickom výskume rímskej stanice Gerulata v Rusovciach a na hrade Devín. Posledným objektom jeho architektonického výskumu bola Vodná veža v Bratislave.
V roku 1971 mu umožnili obhájiť vedeckú hodnosť kandidáta vied.
Zomrel náhle 26. júna 1972 v Bratislave. Hlavné mesto Slovenska sa mu odvďačilo tým, že v roku 1991 jednu z petržalských ulíc nazvali jeho menom.
Dielo architekta, pamiatkara, historika architektúry, archeológa a výskumníka profesora Alfreda Piffla predsa len nezostalo celkom nepovšimnuté. Vlani pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatok a historických sídiel prevzali jeho synovia Cenu Alžbety Güntherovej-Mayerovej, ktorú udeľuje Pamiatkový úrad SR za celoživotné dielo a mimoriadny prínos v oblasti ochrany pamiatkového fondu Slovenskej republiky. Slávnostný akt sa uskutočnil v Kostole sv. Antona Pustovníka v areáli národnej kultúrnej pamiatky – kartuziánskeho kláštora v Červenom Kláštore.
„Bolo to pre nás veľmi dojímavé. V ďakovnej reči sme spomenuli, že aj Dom priora v areáli kláštora bol obnovený podľa otcovho projektu,“ vyznal sa Lukáš.