Exminister Ficovej vlády Ján Kubiš nie je doma prorokom
Dušan D. KERNÝ – Foto: aljazeera.com
Vojna v Afganistane je stratená, spojenci, Západ, medzi nimi aj Slovensko, hľadajú, ako sa z nej dostať, hľadajú východisko – ale aké? Jeden z medzinárodných „hľadačov“ je aj Slovák. Ján Kubiš. Je v službách takpovediac civilných, diplomatických „modrých prilieb“ – teda vo farbách Organizácie Spojených národov. Pre nás je to viac ako zaujímavý príbeh.
Tento konkrétny sa začína kdesi tam, keď Ján Kubiš, absolvent prestížnej moskovskej diplomatickej školy, bol aj poverený generálnym tajomníkom Organizácie Spojených národov pôsobiť v Strednej Ázii, do ktorej prináleží aj Uzbekistan, v Kirgizsku a v Tadžikistane. „Prezident a najmenej polovička vlády v Dušanbe, v Tadžikistane, si ma veľmi dobre pamätá a ja si pamätám ich,“ oči mu osobitne zasvietia, keď mi o tom vraví, ako keby chcel vysloviť: „Kedykoľvek mám k nim otvorené dvere.“ Tadžikistan delí od Afganistanu len tok pohraničnej, ľahko prechodnej rieky. Prihraničné územie Severnej aliancie v Afganistane bolo kľúčovým pre prechod CIA, novinárov a vojakov vo vojne za zvrhnutie predchádzajúceho režimu Talibanu, ku ktorému došlo so začiatkom vojenskej operácie nazvanej Trvalá sloboda.
- SPOLUPRÁCA S RUSKOM
V Kirgizsku má kľúčovú leteckú základňu Manas nielen USA, ale aj Ruská federácia – slúži najmä pre potreby vojsk, potreby vojny v Afganistane. Aká je dôležitá, ukázalo sa pri konflikte medzi dvomi spojencami – Pakistanom a Spojenými štátmi. Američania bombardovali dediny na pakistanskom území, zasa hynuli civilisti, a tak Pakistan zablokoval všetky pozemné cesty pre konvoje NATO medzi pakistanským a susedným afganským územím. Konvoje s palivami, potravinami a inými zásobami sú pre spojenecké vojská takrečeno životodarné – prestrihnutie ich ciest Pakistanom bolo ako preťatie životodarnej tepny. V tej chvíli sa ukázala byť dôležitá spolupráca s Ruskou federáciou. Nielen pre základňu v Manase, ale najmä preto, že Moskva povolila prelety amerických vojenských nákladov pre Manas, teda pre Afganistan, cez svoje územie, tak ako predtým to povolila pre nemecký bundeswehr a francúzske jednotky. Prechod armád, vojenského materiálu a prelety vojenských lietadiel hneď troch ozbrojených síl Severoatlantickej aliancie ukázalo, že Rusko je v tomto spojencom Západu. Nenadarmo v septembri roku 2001 to bol ruský prezident Vladimír Putin, ktorý prvý telefonoval americkému prezidentovi Bushovi ml., aby mu vyjadril nielen sústrasť pri útokoch na newyorské mrakodrapy – Dvojičky, ale aj solidaritu a konkrétnu pomoc pri boji s medzinárodným terorizmom.
- SMRŤ PRICHÁDZA DENNE
Ako však vyzerá každý deň z tých piatich mesiacov, ktoré niekdajší slovenský minister zahraničných vecí prežíva v Kábule so svojimi spolupracovníkmi misie OSN, a samozrejme bez rodiny, osamote? Sám o tom hovorí: „Každý deň sa začína zlými správami, správami o počte obetí na civilnom obyvateľstve, koľko ľudí sa stalo obeťami násilia, koľko moslimov bolo zabitých prevažne zasa moslimami. V jeden júnový týždeň bolo 200 obetí – 57 zabitých, 143 ranených. Týždeň predtým to bolo ešte horšie – 244 civilných obetí, z toho 90 zabitých a 154 ranených. V jediný deň, šiesteho júna, boli zabité štyri desiatky civilov z toho desať detí a 67 bolo ranených, a to všetko v troch samovražedných útokoch a jednom bombovom útoku proti medzinárodným vojenským silám. V jeden jediný deň 107 civilných obetí.“ Keď Ján Kubiš hovorí o tom, že teraz má ako predstaviteľ generálneho tajomníka OSN a riaditeľ misie OSN v Afganistane dobrú prácu, treba si to preložiť ako prihlásenie sa k veľkej výzve – každý, čo len najmenší úspech znamená, že tá práca má význam, že je významná. V krajine, kde sa bojuje, v hlavnom meste, kde vybuchujú bomby, kde neraz vojaci nevystrčia nos zo svojich základní bez toho, aby sa na nich neútočilo, je však otázka, čo zmôže civil, čo zmôže OSN. Američania na svoju vojenskú prítomnosť vynakladajú dve miliardy dolárov ročne – čo zmôže OSN proti dobre naolejovanej mašinérii amerického vojensko-priemyselného komplexu, ktorý tu vedie operácie už od roku 2001?
- BEZ TALIBOV NIET DOHODY
Paradoxne veľa – keď sa zhovárate z Jánom Kubišom, pochopíte, že mnoho závisí práve od civila, od diplomata. Predovšetkým – OSN pred časom stiahlo svojich takmer 600 pracovníkov z Afganistanu a Kábulu, pretože ústredie OSN v chránenej „pevnosti“ uprostred hlavného mesta sa stalo terčom útoku, v ktorom zahynulo päť pracovníkov misie OSN (UNAMA). Príčina nie je len moslimský terorizmus, ale aj jeho takrečeno „drobnokresba“ – je zrejmé, že útočníci najmä z radov Talibanu jednoducho nevideli rozdiel medzi vojenskými silami spojencov a civilným úsilím pracovníkov misie OSN. Je zrejmé, že Kubišov čas sa bude merať aj tým, ako dokáže veľmi jasne a zreteľne – na rozdiel od svojich predchodcov – ozrejmiť rozdiel medzi vojakmi a civilmi. Bude niekto, kto bude schopný počúvať aj iných, teda „úplne rozdielne interpretácie založené na svätom Koráne a islamských tradíciách“. Rukolapne povedané – aj tých z radov doterajších protivníkov, z radov Talibanu, bez ktorých to zrejme nepôjde. Samozrejme to nie je jednoduché – je jedna vec poznať, že recept pre stabilitu a pokoj v Afganistane vedie cez tamojších protivníkov, ktorí sa už nenazývajú islamskými teroristami, ale povstalcami, a druhá vec je nájsť ich a ešte k tomu viesť s nimi dialóg. Napokon medzi silami spojencov, medzi odborníkmi sa nepoužíva už ani termín taliban, ale opozičné ozbrojené skupiny.
- VYČERPANOSŤ VOJNAMI
Preto mohutná, impozantná, priam basketbalová postava Jána Kubiša je ako stvorená vyvolať rešpekt a uznanie nielen svojím zjavom, ale aj dôvtipnosťou a relatívne masívnou skúsenosťou so Strednou Áziou a s mentalitou rôznorodých národov a ich psychológiou v tejto oblasti. Sám o tom hovorí: „Za päť mesiacov môjho pôsobenia v Afganistane som získal poznanie, že ľudia sú tu skutočne zbožní, úprimne veria v islam, ctia si svoje tradície a náboženské tradície, Afganistan je pestrá krajina mnohých etnických a náboženských skupín – tie stáročia vedeli spolunažívať, a preto možno nájsť spoločný jazyk, mieru a toleranciu medzi OSN a islamom. Je to možné aj preto, lebo najdôležitejším poznaním po tom, čo som hovoril s mnohými Afgancami, je, že sú unavení vojnou. Nechcú nič väčšmi než mier.“ Pravda, misia OSN, ako aj misia Jána Kubiša sa opiera o rozhodnutia medzinárodného spoločenstva a o závery vrcholnej schôdzky Severoatlantickej aliancie v Chicagu v máji tohto roku, ktorá sa konala za účasti aj prezidenta Slovenska. Za tým všetkým je poznanie amerického prezidenta Obamu a americký volebný rok. Americký prezident začal radikálnu zmenu, pretože Bushova politika premeny Afganistanu bola z ríše fantázií. Začala sa obrovskou leteckou vojnou, bombardovaním, kobercovými náletmi, použitím kazetových bômb ako pri bombardovaní v Juhoslávii v roku 1999, potom sa nasadili mohutné, presne cielené bomby, ktoré sa predtým nikde inde nepoužili, masívne sa navýšil počet amerických vojakov – až sa dospelo k poznaniu, že pokračovanie vojny si v priebehu ďalšieho desaťročia vyžiada bilión dolárov a v Afganistane sa aj tak veľa nezmení.
Teraz ide o to, stiahnutím vojsk v roku 2013 a 2014 nezanechať v Afganistane vákuum. A to je hlavná úloha misie OSN – spojenecké sily sa snažia urobiť všetko preto, aby obrovský bezpečnostný aparát – 340 tisíc ľudí – bol funkčný. Misia OSN bude zohrávať úlohu v tom, aby doterajší protivníci, ktorí robili všetko preto, aby sa vyničili, aby jeden druhého odstránili v zatiaľ neúspešných atentátoch, napokon rokovali. Medzinárodné spoločenstvo po desiatich rokoch, v ktorých sa utápali doslova miliardy dolárov bezvýsledne, plánuje aktívnu prítomnosť na desať rokov po stiahnutí vojsk. Ján Kubiš hovorí o význame regionálnej stability, ktorá ak by sa narušila, jej nepriaznivý dosah by sme pocítili aj my. Regionálna stabilita – na nej majú záujem všetky okolité štáty – otázka je, akú veľkú ju má Pakistan a Irán, bezprostrední susedia Afganistanu. To sú otázniky, pre ktoré Ján Kubiš hovorí o riešení nielen významného regionálneho problému, ale aj významnej súčasti geopolitických problémov a geopolitickej stability. Za všetkým je jedno základné poznanie – americké poznanie z fantazírovania vojny proti terorizmu a najmä jeho kolíske – Afganistanu. Podrobný pohľad na udalosti ukazuje, že rázne opustenie Bushovej politiky vojny proti Iraku a Afganistanu, dvoch drahých vojen, ktoré oslabili medzinárodné postavenie USA, má racionálny dôvod nie v nákladoch, ktoré na dlhé roky zaťažia americký rozpočet, ale v poznaní, že oveľa väčšou hrozbou pre USA – a aj pre nás – je nestabilný vlastník jadrových zbraní – Pakistan.
Treba si pripomenúť, že Ján Kubiš po odchode z kresla ministra zahraničných vecí SR bol verejným kritikom vojny proti terorizmu a utápaniu miliárd v nezmyselných vojnách. Robil to vytrvalo, kvalifikovane a veľmi jednoznačne – v našej, slovenskej medzinárodnej praxi je to jediný prípad takéhoto kritika, ktorý si vydobyl medzinárodný rešpekt práve preto, že nesúhlasil so spojeneckou politikou. Je viac ako v dobrej pamäti, akým terčom prudkých útokov bol za nezávislý a najmä neservilný postoj na vrcholnej schôdzke Severoatlantickej aliancie, pokiaľ išlo o rozšírenie NATO o Saakašviliho Gruzínsko. Jeho najostrejšími kritikom bol Mikuláš Dzurinda, ktorý urobil všetko, aby ho nahradil v kresle ministra zahraničných vecí. Aj pán M. Ježovica, ktorý sa stal Dzurindovým štátnym tajomníkom – a po nástupe M. Lajčáka do kresla ministra nebývalo kritizovanou osobou za „nebývalé, na ministerstve predtým nevídané vykrúcanie rúk, keď išlo o schvaľovanie miliónových dotácií už po prehratých voľbách a pred príchodom druhej vlády R. Fica“.