SLOVO O SLOVENSKU, SNN 2012_2

Emil SEMANCO
emil semancoDosť dlho som chodil na futbalové štadióny ako do práce, takže o tejto hre čosi viem. Aj keď žijem tridsať rokov v Petržalke, zostal som priaznivcom Tatrana Prešov, lebo práve s metropolou Šariša a s týmto klubom sú spojené moje novinárske začiatky, najmä však s neodbytným pocitom, že vtedy bola  hrdosť na klubové farby úprimnejšia a nefalšovaná, že túto hru neovplyvňovali natoľko peniaze a bohatstvo  klubov a napriek až legendárnej rivalite sa dalo na futbale aj zabaviť.

Myslím trebárs na povestné východniarske derby medzi koňarmi a vraňarmi – akých odvtedy niet – na herecké etudy Jozefa Stražana, ktoré bavili celú jednu stranu diváckeho sektora na státie, aj na môj zelenobiely album priateľstiev, na začiatku ktorého sú také legendy ako Gejza Šimanský, Jozef Karel alebo strelecký cár Ladislav Pavlovič. Osobitné miesto v ňom má Igor Novák, moji susedia z obyčajnej komunálnej bytovky na sídlisku pod Bikošom – Jožko Bubenko a Miki Komanický, ale aj Jaro Červeňan a jeho počmáraný osud...
Zdôraznil som slová hra a zábava, a tiež čosi, čo pre týchto športovcov znamenalo získať vytúžený dres a reprezentovať v ňom svoj klub aj svoju vlasť – česť, hrdosť. Chodieval som aj na ihriská bratislavských mužstiev. Časom čoraz redšie, až som napokon túto záľubu  zaradil medzi sviatočné. A keď polícia začala niektoré stretnutia označovať ako rizikové, prestal som na štadióny chodiť úplne. Veď načo k  „bežným“ stresom pridávať ešte aj reálne ohrozenie na živote!? Trochu preháňam, ale asi viete, o čom hovorím. Dakedy by mi bolo ľúto, ale teraz som nebanoval, že sa na novom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave neuskutočnil futbalový Fortuna víkend šampiónov. A bez obáv, že ma ktosi označí za rasistu sa pýtam, kto horlil za to, aby sme mali v národnom futbalovom tíme Karima Guédého?



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.