SLOVO O SLOVENSKUObčan Slovenskej republiky, ktorý sa po novom roku rozhodne vycestovať do zahraničia na dlhšie ako 90 dní, bude mať povinnosť nahlásiť to ohlasovni v mieste trvalého pobytu. Ak to neurobí, spácha priestupok, za ktorý mu hrozí pokuta. Vyplýva to z novely zákona o hlásení pobytu občanov, ktorú schválili poslanci NR SR. Doteraz platný zákon neukladal výslovne povinnosť danú skutočnosť ohlásiť.
SLOVO O SLOVENSKU
Ivan BROŽÍK
Mravnosť nadovšetko je názov filmovej komédie legendárneho česko-slovenského režiséra Martina Friča z roku 1937, ktorou parodoval malomeštiacke maniere. Už vtedy sa otázky mravnosti a jej dodržiavania pretláčali do popredia spoločenského záujmu. My teraz však na samotnú mravnosť ako na základný atribút demokratickej spoločnosti zabúdame. Prezident susednej Českej republiky Miloš Zeman svojho času verejne vyslovil ako jeden zo svojich viacerých, podobne štipľavých a adresných bonmotov aj nasledujúcu myšlienku: „Existujúci počet korýt nemôže uspokojiť počet prasiat, ku korytám sa tlačiacich.“ Na Slovensku prežívame nájazd novej vlny „korytárov“.
SLOVO O SLOVENSKUPísal sa rok 1980, začiatok skúšobného obdobia a my ako študenti vtedajšej Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave sme sa v jeden víkend rozhodli, že si prevetráme skriptami unavené hlavy vychádzkou niekam do májovej prírody. Žreb padol na hrad Devín. Keď sme predpoludním stáli na parkovisku pod majestátnym hradným bralom, boli sme jednoducho očarení tým zvláštnym kúzlom miesta, ktoré bolo po stáročia kamenným svedkom míľnikov našej histórie. Na druhej strane sme však boli aj trochu neistí z plotov, na ktorých sa ježil ostnatý drôt, zo strážnych veží a všadeprítomných tabuliek oznamujúcich zákaz vstupu do pohraničného pásma. Hrad bol pre verejnosť uzavretý, no študentská duša sa nedá len tak ľahko odradiť. Našli sme si nenápadné miestečko, kade sa dalo prešmyknúť, a o chvíľu sme už stáli na najvyššom bode hradného kopca.
SLOVO O SLOVENSKUOd čias, keď vznikala Republika a Koridor, prežili sme s Otom Baloghom neuveriteľne veľa, azda polovicu profesijného života, a tak trochu sme si cez srdce, ktoré bilo pre spoločnú vec, videli aj do súkromia. Žil pre novinárčinu a pre svoje deti. Aj v národných novinách, hoci už bol chorý a po operáciách, krotili sme jeho hrmotný hlas, keď chcel pomenovať krivdy a problémy, o ktorých chcel písať...
SLOVO O SLOVENSKUTieto noviny vyšli 27. 4. 2013 – presne stotridsať rokov minulo, čo uhorský snem v roku 1883 prijal zákon o úžere. Neprimerane veľkým úrokom sa venovala jurisdikcia monarchie už dávno, posledne v roku 1877, keď štát povolil úrok osem percent ročne, teraz bol však prísne normatívny, s vyvodzovaním dôsledkov za porušenie – vysoké peňažné tresty a rok väzenia – a zákon musel obecný hlásnik každý rok prečítať pred celou dedinou v jazyku, ktorým sa v obci prevažne hovorilo.
SLOVO O SLOVENSKUOdkedy u nás vyšla kniha Helmutha Swobodu Moderná štatistika, každý, kto si túto múdru, povedal by som až prevratnú, z nemčinu preloženú knihu pred takmer štyridsiatimi rokmi prečítal, či aspoň do nej trochu dlhšie nazrel, berie od tej chvíle všetky ponúkané štatistické údaje s veľkou rezervou. Príčinu uvediem na azda najznámejšom Swobodovom príklade, ktorý sa medzitým už stal bonmotom: Ak som mal na obed hus a sused nemal nič, tak sme štatisticky zjedli priemerne každý pol husi, čiže sme sa parádne najedli. Pričom pravda je taká, že susedovi škŕka v útrobách a ja sa nevládzem hýbať, taký som nadžganý.
Najmä tí zo strednej a staršej generácie sa pamätajú na krásne dovolenkové chvíle na dobrodružných cestách ku kedysi slovenskému moru v Bulharsku. Dnes je slovenské more v Chorvátsku a cesty sú nedobrodružné, skôr nudné, stávajú sa nutným zlom – stratou času v uponáhľanej už aj dovolenke. Kedysi sme si na tých cestách mávali – vidiac ešpézetku z Československa či nebodaj priam susedov zo Slovenska. Čosi naše nám tam kdesi viac ako tisícku kilometrov ďaleko od domova dávalo pocit istoty. Ale aj radosti.
SLOVO O SLOVENSKUSlovensko sa potrebuje na Veľkú noc spojiť s Jeruzalemom.
Vlastne na to stačí otvoriť Bibliu. Stačí si vypočuť svedkov, ktorí spoznali zázrak Veľkej noci. Idú nám v ústrety. Najnežnejšie na mňa pôsobí stretnutie s Máriou Magdalénou. Stála von pri hrobe a plakala. Žialila nad láskou toho, ktorý už nie je v dosahu jej rúk.
Ivan STADTRUCKER
Nedá sa vylúčiť, že sú také krajiny, ktorých národné futbalové mužstvo hrá na majstrovstvách sveta a pritom doma nemá poriadny národný futbalový štadión – utešujú sa (tieto krajiny), že majú aspoň národnú galériu, národné divadlo a národné múzeum.
Nie je isté, či v ich národnom divadle sa herci a či herečky (naozajstní národní umelci a národné umelkyne) na javisku vyvracajú a iba keď sa rozídu do rôznych kanálov, televízni diváci ich zbližša spoznajú. A čo sa týka národnej galérie, v niektorých krajinách možno sa nájde aj taká, v ktorej kurátori/kurátorky nainštalujú výstavu plnú krvi...
Sme národ, ktorý trpí svojou históriou. Pritom dejiny Slovákov na to žiaden dôvod nedávajú. Naopak! Históriu máme a nie hocakú. Aj iné veľké národy nám ju môžu závidieť. Slováci a ich predkovia boli vždy v dejinách Európy vnímaní. Nikdy sme neboli agresormi. Vždy sme dokázali ochrániť to, čo bolo naše. Kultúru, tradície, reč, národnú svojbytnosť. Napriek tomu mnohí Slováci sa za svoje dejiny hanbia. Odmietajú priznať, že sme mali slávne chvíle a slávnych predkov. Nečudo. Veď tajné spolky, globalistické združenia a tzv. mienkotvorné médiá nám z hláv gumujú prirodzenú hrdosť na naše korene. Dennodenne z našich myslí cez dobre platené kampane mažú významné obdobia slovenských dejín.